Malý korporátnik vo veľkom svete: Ako Rocky Balboa

Pandémia zastavila život! Aspoň také boli a sú tvrdenia všade naokolo. Teraz je čas zastaviť a prehodnotiť čo a ako alebo iné blbosti. Ja mám ale pocit, že momentálne korporátnici makajú ešte viac ako kedykoľvek predtým.

Minule som šiel okolo nejakej stavby a robotnici mali vypeckovanú pilotnú pieseň z Rockyho. Vieš, tú melódiu tutúturutútururúturutu tutúturututururúturu (Gonna Fly Now)... vtedy som si uvedomil, že terajší korporátnik vlastne žije ako boxer Rocky. Namiesto košieľ a slušivých šiat teraz nosí starú teplákovú súpravu a všade behá. Manažéri od nás chcú, aby sme boli viac ‘‘agile‘‘. Pred začiatkom našich virtuálnych hovorov, ktoré musia byť strašne dynamické, bežíme vyvenčiť psa. Potom káva, rýchle raňajky a už sadáme za počítač a dúfame, že nebudeme na kamere. To by znamenalo bleskové prezlečenie a umytie tváre. Medzi mítingami pribehnúť k deťom, ako im ide online vyučovanie a rýchlo skočiť pripraviť obed. Po obede opäť za počítač baviť sa o projekte, kde už aj tam sa jednotlivé časti sa volajú ‘‘šprinty‘‘. Po robote zabehnúť do potravín a rýchlo prejsť popri regáloch so zadržaným dychom. No a aby sme po tom všetkom vypli, ideme si zabehať.

Paradoxom je, že vo Filadelfii (fakt to vyzerá divne to písať po slovensky), odkiaľ Rocky pochádza, bolo všetko ako keby spomalené. Žiadne behanie. Blížili sa veľkonočné sviatky a ja som sa rozhodol, že keď už mam toho Rockyho napozeraného odpredu aj odzadu, stálo by za to Filadelfiu navštíviť a vybehnúť legendárne schody. Áno, tie schody, vedúce do múzea umenia, ktorými Rocky vždy zakončuje svoj tréningový beh. Nasadol som teda do autobusu a spolu so sestrou a je priateľom, ktorí ma prišli navštíviť, sme sa z večne žijúceho a uponáhľaného New Yorku presunuli do pohodovej Filadelfie. Bolo to až neuveriteľné. Pohodička, žiadne obrovské objemy turistov, krásne počasie a žiadni uponáhľaní ľudia. Naše prvé kroky ako inak viedli k múzeu. Ja neviem, ale ešte stále som si nejak nezvykol na to, že kam prídem, tam je vždy nejaký zádrhel. Už keď sme kráčali dlhou hlavnou ulicou posiatou vlajkami k múzeu, pred nami sa začal vynárať obrovský modrý stan. Ten zakrýval veľkú časť legendárnych schodov, takže celý ten vibe nejak opadol. Toho roku totiž prebiehal draft NFL práve tam. Schody som si napriek tomu vybehol, ale nemalo to tú iskru ako vo filme. Aj výhľad na mesto bol kvôli NFL stanu dosť obmedzený. Kúsok odtiaľ je schovaná Rockyho socha. Opäť, minimum turistov a dobrá nálada. O päť minút som prišiel na rad a odfotil sa.

Potom sme sa vybrali na vyhliadku do najvyššej budovy v meste. Ako inak, žiadny rad. V Empire State Building sú kilometrové rady a tu nič. Na najvyššom poschodí sme boli dokopy šiesti. Ešte do parku užiť si posledné hodiny kľudu a pokoja a trip treba zakončiť predsa suvenírmi. Bol však víkend a väčšina obchodov bola po piatej pozatváraná. Nič sa nedá robiť. Už len šup do autobusu a príprava na newyorskú realitu. Vystúpili sme okolo desiatej večer. Ani náznak pokoja napriek blížiacim sa veľkonočným sviatkom. Pravé naopak. Zhon, svetlá bilboardov a žiadny náznak spomalenia.

Ja viem, že je to sakra ťažké, ale predsa. Aj keď vás vaši šéfovci prehovárajú, že vaša práca je najdôležitejšia na svete, nejde o život. Tak sa snažte aspoň občas vymeniť váš pracovný New York za filadelfskú chvíľku pohody. Áno, kľudne si choďte zabehať, ale aj prechádzka či šlofík uprostred dňa nie je od veci. Pravda, nie je to na Instagram, ale garantujem vám, že sa budete cítiť lepšie. A večer si v kľude pozrite napríklad Rocky 3. Ten je najlepší :)