Cesta vlakom

Prišiel ten deň. Rozhodol som sa odísť. Zobral som si len pár kusov oblečenia, batoh s potrebnými vecami a náhradné topánky. Hneď skoro ráno som išiel na vlakovú stanicu. Kúpil som si lístok a posadil sa na lavičku. Čakala ma dlhá sedem hodinová cesta. Vedel som kam idem, no aj tak som išiel na slepo. Napadlo mi, že by som si mal ešte kúpiť minerálku. Prišiel som pri automat. Stanica bola špinavá a preplnená špakmi. Ešte som si ani nestihol vybrať či chcem perlivú alebo neperlivú, a už pri mne stál opitý podivín, ktorý si pýtal drobné. Pravdepodobne to bol bezdomovec. Ako mu mám povedať, že nemám drobné, keď stojím pri automate, do ktorého idú drobné a on vie, že ich mám. Chytil ma do pasce.

,,Dobré ránko mladý pane, nemáte nejaké drobné pre starého chorého človeka?" Z jeho úst vyrážalo lacné víno. Mal som pocit, že sa mi každú chvíľu povracia na topánky, ešte že som mal so sebou aj náhradné.

,,Zdravím a na čo ich miniete?" Presne som vedel načo ich minie...

,,Na jedlo dobrý človek."

,,Jasné, nech sa páči." Vysypal som mu centovky, tak aby mi ešte zostalo aspoň na tú minerálku.

Vybral som si perlivú a išiel som si opäť sadnúť na lavičku. Môj vlak mal prísť o pár minút. Vlakom som nešiel už zo desať rokov a vôbec som nevedel čo od toho očakávať. Už mal prísť vlak, no v tom sa z ampliónu ozval robotický hlas: ,,Vlak číslo 77810 na trase *Starý Život* - *Nový Život nad Váhom* bude meškať približne pól hodinu." Za tých desať rokov sa nič nezmenilo. Nič som si neželal viac, ako stráviť o pól hodinu viac s touto staničnou smotánkou. Chýba tu už len Erika Judínyová. Kráľovná slovenského šoubiznisu. Medzitým sa vrátil podivín, ktorý odo mňa žobral peniaze. V rukách mu nechýbala fľaša čuča.

,,Takže na jedlo." Zakričal som po ňom.

,,Ale to je krv Ježišova, nehnevajte sa pane."

Hento okolo krvi Ježišovej ani nešlo. Som presvedčený o tom, že keby je v hrobe tak sa v ňom teraz obracia. Konečne prišiel vlak. Vyzeral presne tak ako ten, ktorým som išiel desať rokov dozadu. Vlastne vyzerá presne ako ten, ktorým chodil môj dedo pred štyridsiatimi rokmi. Dvere išli otvoriť ťažko. Chvíľu som mal pocit, že sa snažím vytiahnuť Excalibur. Napokon sa mi to podarilo. Stal som sa kráľom Anglicka a mohol som si ísť nájsť miesto na sedenie. Vlak bol poloplný, alebo poloprázdny. Nevedel som sa rozhodnúť, vlastne mi to bolo jedno. Sadol som si na prvé prázdne miesto. Nebola to žiadna prvá trieda. Sedačky boli síce kožené, ale koža bola tvrdšia ako tá drevená lavička, na ktorej som sedel na stanici. Sedačky boli pravdepodobne staršie ako svet sám. Na dĺžku cesty som sa snažil pripraviť. V batohu som mal knihu, tri lepeňáky, fľašu pálenky a minerálku, ktorú som si kúpil na stanici. Vo vlaku bolo strašné teplo a tak som skúsil otvoriť okno. Podľa toho ako ťažko to išlo som usúdil, že človek, ktorý ho otváral naposledy sa volal Lenin, alebo Tutanchamón, opäť som sa nevedel rozhodnúť. Po chvíľke sa okno svojvoľne zatvorilo. Po treťom ráze som to vzdal. Na ďalšej zástavke nastúpil starší pán. Sadol si o pár miest ďalej cez uličku, tak že som mal na neho dohľad. Vlak ešte ani nestihol vyraziť zo zástavky a pán už stihol otvoriť rybaciu konzervu. Smrad rybaciny sa v momente rozletel po celom vagóne, ak nie aj vlaku. Cítil som sa ako v Chorvátsku. Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy. Táto smrdela celoplošne. Ľudia vo vagóne sa menili každou zástavkou. Za 7 hodín sa pri mne vystriedalo asi päť ľudí. Začalo to podnikateľom, ktorý počas celej svojej cesty telefonoval. Miestami som mal chuť mu ten telefón vziať, alebo ho proste len kopnúť do hlavy. Najlepšie z otočky. Trojitej. Dokonca sa ani nespýtal či mám voľné, proste si sadol. Hodina počúvania o tom čo má objednať, čo kúpiť, aké daňové podvody chystá a prečo jeho produkty budú v budúcnosti zdražovať, mi dodala odhodlanie otvoriť fľašu pálenky. Pán podnikateľ sa konečne rozhodol vystúpiť a mňa zaplavila radosť. Hneď na ďalšej zástavke si ku mne prisadli dvaja študenti. Respektíve študent a študentka.

,,Zdravím, máte voľné?" Vyšlo z chalanových úst.

,,Samozrejme kľudne si sadnite."

Zložili si kufre a usadili sa.

,,Kam idete?" Spýtal som sa, aby nebolo také ticho.

,,Do hlavného, ideme na intrák, a vy?" Odpovedal mi on. Ona sa len neisto usmievala.

,,Za novým životom, a tykajte mi ja som Milan."

,,Peter." podali sme si ruky. Peter mal okuliare, krátke vlasy a sveter. Vyzeral ako najviac inteligentný človek na planéte. Keby sa inteligencia posudzuje podľa výzoru Einstein by sa mu musel klaňať.

,,Katka." tiež mi podala ruku. Katka mala tiež okuliare. Trochu mi pripomínala učiteľku. Nebola pekná ani škaredá. Proste na chate by pošla.

,,Čo študujete?"

,,Právo."

Chvíľu som ich nechal nech sa bavia spolu. Zatiaľ som zjedol jeden lepeňák. Bol celkom kvalitne pripravený, predsa len v ňom bol celý obsah mojej chladničky. Započul som, že sa rozprávajú o tom, že sa tešia na piatok, keď si pôjdu do mesta trochu zresetovať hlavu. Tak som im navrhol, či so mnou nedopijú tú fľašu, ktorú som mal v batohu. Súhlasili. Každou chvíľou bolo veselšie a veselšie. Prebrali sme všetko možné, od našich životných príbehoch cez politiku, až po konšpiračné teórie o tom, že holuby sú agenti tajnej služby.

Peťo bol celkom nudný človek bez akéhokoľvek zaujímavého životného zvratu. Jeho mama je účtovníčka v jednej veľkej firme a otec je právnik. Vydal sa po ocových šľapajach. Chcel vyštudovať právo a byť advokát.

Katka bola o dosť zaujímavejšia. Otec ju kedysi bil a v jej trinástich ju opustil. Nevedela povedať, či z toho bola šťastná alebo nie. Jej mama ju ale mala veľmi rada. Jej mama robila sekretárku. Robota nič moc, peniaze na tom boli podobne. Katka je ale jedináčik, takže dokázala vyžiť v pohode a až na otca jej nič nechýbalo. Katka išla študovať právo, pretože chcela mať poriadne platenú prácu.

A ja? Ja som vlastne úplná nula, ktorá sa ešte pred týždňom chcela obesiť o luster. Nevyšlo mi to, tak som sa vybral na pravdepodobne nezmyselnú cestu za novým životom.

Peter s Katkou boli príjemní spolucestujúci, no žiaľ všetko má svoj koniec a oni museli vystúpiť. Rozlúčili sme sa a popriali sme si veľa šťastia do budúcnosti.

Asi po pól hodine si ku mne prisadol jeden starší pán. Vyzeral byť šťastný a smutný zároveň. Vyzeral ako stelesnenie jing a jang. Spýtal sa ma či si môže prisadnúť a hneď sa so mnou dal do reči.

,,Ako dlho už cestujete?" Spýtal sa ma.

,,Pár hodín, idem zo Starého Životu do Nového Životu nad Váhom."

,,To je naozaj dlhá cesta, ako sa vám zatiaľ cestuje?"

,,Cestuje sa mi zatiaľ celkom priemerne, len ten čas mi ubieha strašne pomaly."

,,Ako povedal aj Albert Einstein, čas je relatívny. Viete niekedy nám ide čas rýchlo a niekedy zas pomaly. Niekedy chceme, aby čas išiel rýchlejšie a niekedy pomalšie. Keď nás niečo trápi a sme v situácií, z ktorej by sme už najradšej čo najrýchlejšie zmizli, čas akoby zastal. No keď sme v situácií kedy nám je príjemne, ani sa nenazdáme a hodiny ubehnú žmurknutím oka. Ale aj situácie, kedy sme utrápení alebo unudení a čas ide pomaly sú tiež na niečo dobré. Keby takéto situácie nezažívate, tak si neviete tak užiť situácie, kedy ide čas rýchlo a my sa cítime spokojne. My ľudia sme zaujímavé bytosti, cítime sa spokojne keď čas ide rýchlo, a pritom je toho času tak málo." Snažil som sa pochopiť, ale môj mierne podgurážený stav tomu moc nepomáhal, predsa len som s Petrom a Katkou čo to popil. Nechtiac som si grgol. Alkoholový zápach museli ucítiť aj tí z nádchou.

,,Pardon, už som niečo málo popil a moc som to nepobral, ale asi máte pravdu."

,,Nebojte sa, bolo to cítiť." Zasmial sa sám na sebe.

,,Ak sa smiem opýtať, prečo idete do Nového Životu nad Váhom? Rodina, práca, priatelia?"

,,Neuveríte, ale idem tam za novým životom."

,,Tak vám teda prajem veľa šťastia." Sadol si do očividne príjemnejšej polohy a z batohu si vytiahol knihu o filozofií. Vôbec ma to neprekvapilo. Prečítal pár strán a knihu odložil. Pozrel na mňa a spýtal sa: ,,Veríte v boha?"

,,Nie neverím v boha, ale niekedy mi chýba a vy?"

,,Nie som si istý. Ešte pred týždňom by som vám s najväčšou pravdepodobnosťou povedal, že som presvedčený veriaci. Chodil som pravidelne na omše, a každý večer sa modlil. No keď sa mi rozhodol vziať moju vnučku, tak som o ňom začal pochybovať. Keby bol skutočný tak by si nezobral také malé nevinné dievčatko. Keby bol skutočný, tak malé detičky nemávajú rakovinu. Je to odporné. A ak aj existuje je to hajzel." Z očí sa mu začali liať slzy.

,,To mi je strašne ľúto." Nevedel som čo mám povedať. Z vrecka som vybral balík vreckoviek a jednu som mu podal.

,,Ďakujem."

,,Máte pravdu. Deti by nemali mať rakovinu, je to svinstvo."

Chvíľu sme len ticho sedeli a kukali na seba. Už som začal rozumieť tomu, že život je krátky. Začal som ho chápať. Vreckovku mal už kompletne premočenú. Išiel som mu vytiahnuť ďalšiu, no rozhodol som sa mu dať celý balík. Po všetkom čo som vypil na mňa začal kričať môj močový mechúr. Musel som ísť na záchod. Keď som sa vrátil pán už tam nebol. Stretnutie s ním ma úplne vykoľajilo. Našťastie náš vlak také šťastie nemal. Sadol som si naspäť na svoje miesto. V hlave mi ostalo prázdno. Vzchopil som sa, až keď som začal cítiť škvŕkanie v žalúdku. Zjedol som zvyšné dva lepeňáky a dopil zostatok minerálky. S úsmevom v žalúdku som zažmúril oči a podarilo sa mi zaspať.

Prebral som sa a predo mnou sedela stará, škaredá, nesympatická žena. Keď som ju zbadal myklo mnou. Zazerala na mňa s nechuťou. S radosťou som jej ju opätoval. Vyzerala ako bosorka. Škoda, že už sme prešli hranicu, mohol som ju upáliť. Potreboval som sa uistiť kde sme. Vo vlaku nebola žiadna obrazovka, na ktorej by som si to prečítal. To v dobe keď ten vlak bol vyrobený ešte nepoznali. Moju jedinú nádej som vložil do Bosorky.

,,Kde sme prosím vás? Neviem či som neprespal svoju zástavku."

,,Podľa toho kam idete..." jej hlas ma presvedčil o tom, že to je naozaj bosorka. Už som iba čakal, kedy na mňa vytiahne nejaký magický predmet. Boli už len dve možnosti, buď mi vyveští, alebo ma zakľaje.

,,Do Nového Životu."

,,Nebojte sa, cestujete už dlho, no ešte ste svoju šancu neprepásli. Ešte máte chvíľu čas. Musíte byť už vyčerpaný. Idete až zo Starého Životu, nemýlim sa?" Jej hlas mi každou sekundou naháňal väčšiu hrôzu.

,,Ako to viete?"

,,Ja viem všetko, som veštica." No a sme doma.

,,Jaj tak, to by som na vás nepovedal." Začínal som sa fakt báť o svoju budúcu existenciu, dokonca sa mi aj spotili dlane.

,,Ale povedal, videla som ako ste sa na mňa pozreli, keď ste sa zobudili." Práve mi dala najavo, že ma každou chvíľou zakľaje. ,,Ale nemusíte sa ma báť. Chcem vám totižto pomôcť. Chcem vám ukázať cestu. Musíte mať oči otvorené. Všetko je to o znameniach. Znamenia sú všade, treba si ich len všímať. Všetko je to o vás a znameniach. Hviezdy sú vám nastavené." pomaly sa ku mne približovala a mne to bolo dosť nepríjemné. ,,Vaše telo je váš chrám, je to len schránka vašej duše, ktorá je položená v hviezdach. Netreba svoj chrám zanedbávať, treba sa oň starať aby nechátral. Ak chcete, aby vašu dušu prijal vesmír, musíte ju otvoriť. Musíte sa otvoriť mne. Som vaša spojka ku vnútornej rovnováhe. Iba keď vašu dušu príjme vesmír, iba vtedy nájdete pravé šťastie." Absolútne som netušil o čom rozpráva, no radšej som sa tváril zaujato a pritakával.

,,Viete čo... Smiem vám vyveštiť?" Och bože, len to nie.

,,Samozrejme."

,,Dajte mi ruku." Z nechuťou som vystrel svoju spotenú ruku smerom k nej.

Chytila mi ju a začala ju prezerať. Prezerala ju a vydávala zvláštne zvuky.

,,Ajajaj...Ooooo...Uhmmm...ÁÁÁle...och no viete, máte to tu zaujímavé. Je tu vidieť všetko, partnerské vzťahy, financie, rodina."

,,A ako to so mnou vyzerá? Budem milionár?"

,,Nie nie, milionár nebudete, ale máte to tu zaujímavé. Peniaze mať budete, o to sa nebojte." Oto sa nebál, nemal sa čoho. ,,V blízkej dobe vás čaká milostný románik. Vo vašej rodine sa stane niečo, čo vás prekvapí." Mal som pocit, že čítam horoskop. ,,Bude to niečo nečakané, ale zároveň smutné, priam tragédia. Ooooo" Znovu začala vydávať tie znepokojujúce zvuky. ,,Ale nebudete smutný dlho, pár dní na to sa vám stane niečo nádherné, niečo čo vás naplní. Bude to..." V tom som si všimol, že vlak zastavuje. Pozrel som sa von oknom nech si prečítam názov stanice. "Nový Život nad Váhom."

,,Ďakujem pekne, ale už budem musieť vystúpiť."

,,Samozrejme, dovidenia a všímajte si znamenia."

Rýchlo som si zobral veci a išiel von z vlaku. Vystúpil som a dvere sa za mnou hneď zabuchli. Vlak zmizol. Pociťoval som isté vnútorné šťastie. Zhlboka som sa nadýchol a vychutnal si ten pocit. Veci som si položil na lavičku na stanici, chcel som si ich trochu usporiadať. V tom mi to došlo. Nemám peňaženku. Tá prašivá bosorka mi ju musela ukradnúť. Konečne som mohol začať svoj nový život.