Malý korporátnik vo veľkom svete: Kočka z Ameriky

Keď sa korporátnik v taxíku príliš veľa vypytuje.

Cestovanie taxíkom je už v dnešnej dobe takmer štandardom. Máme obyčajné taxíky, taxíky cez appky, taxíky čo nie sú úplne taxíky a vezú nás netaxikári, zdieľané autá a tak ďalej. Ľudia čo sa tomuto povolaniu venujú, majú vo veľkej väčšine niečo spoločné. Po prvé, množstvo príbehov z ich jázd taxíkom a zároveň aj z ich druhých, respektíve predošlých životov. Po druhé, veľmi radi sa o svoje príbehy s vami podelia. Niektorí začnú sami od seba, iných treba troška postrčiť pár otázkami. Potom to už ide samo.

Počas mojich business tripov som sa väčšinou prepravoval taxíkom. Moje lety boli často skoro ráno, a preto je to najpohodlnejšia a viac menej jediná možnosť dopravy. Taxikárske firmy, ktoré robia transfery do Viedne majú poväčšine tmavé Mercedesy, takže akýkoľvek korporátnik sa cíti veľmi dôležito, keď poňho príde taxikárske auto. Človek si predstavuje, že títo taxikári sú tie mlčanlivé typy z amerických filmov, ale je to práve naopak. No teda pokiaľ nie je pol piatej ráno. Vtedy sa nikto nechce o čomkoľvek rozprávať.

Po zdvorilostných otázkach, či sa mi dobre sedí a kam sa chystám, resp. odkiaľ prichádzam, nastáva trápne ticho alebo monológ. Je neuveriteľné, ako sa vedia niektorí taxikári otvoriť a vyrozprávať svoj životný príbeh cudzej osobe ktorú poznajú pár minút.

Z tých zaujímavejších by som určite vypichol príbeh, kedy jeden taxikár žil 20 rokov v Miami, kde mal manželku, ale stretol tam Slovenku, s ktorou má teraz dieťa a presťahoval sa kvôli nej naspäť na Slovensko. Okrem iného mi vysvetlil aj celú daňovú politiku v USA.

Ďalším zaujímavým kandidátom je pán, ktorý robil spolumajiteľa kasína, chalan čo má prebrať otcovu veľkú firmu a taxikárčením sa zatiaľ zabáva a takto môžem pokračovať ďalej a ďalej.

Zážitok bol, keď som vyšiel z letiska v New Yorku a pri taxíku ma čakal Morgan Freeman. Bohužiaľ nie skutočný, ale ak by hľadal dvojníka, resp. dabléra, tento taxikár by to určite vyhral. Bol tichý a pôsobil tajomne. Nebolo mi všetko jedno keď sme míňali downtown New Yorku a ja som sa prestal orientovať, kde vlastne sme. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a doviezol ma na správne miesto.

A keď už sme pri New Yorku, tam som spoznal ďalšieho, ale tentokrát viac tuctového taxikára, ktorý ma viezol na letisko, aby som sa dostal do Kansas City. Toto bol ale núdzový taxík. Pár dní vopred som si objednal odvoz takým minibusom nech som troška ekologický. Čakám a čakám, ale nik neprichádza ani nevolá. Volám teda ja a bolo mi oznámené, že odvoz tu už bol (určite nebol), a že oni nevolajú na európske čísla. Super. Takže šprint k vlakovej stanici a rýchlo hľadať taxík. Taxikár bol veľmi "ústretový" a celý čas rozprával všetky príhody ako a kedy zmeškal let. Bolo to veľmi povzbudzujúce a ten let som aj skoro zmeškal.

Konečne sa nachádzame v Kansas City a ja sa konečne dostávam k nadpisu tohto blogu. V Kansas City nie je silná hromadná doprava, teda aspoň nie v časti, kde je firma, pre ktorú pracujem. Preto som potreboval každý deň do roboty taxík. Bolo to super, lebo som mohol na recepcii nahlásiť, kedy odchádzam a kedy prichádzam a hotelový taxík som mal vždy pristavený, či už pred hotelom alebo prácou. Malý korporátnik sa zase opäť nachvíľku cítil ako niekto dôležitý. Takže po tradičnej šálke kávy a raňajkách som každé ráno išiel taxíkom do práce. Striedali sa tam iba dvaja vodiči. Je až neuveriteľné, že skoro každý človek, s ktorým som sa v živote v zahraničí bavil pozná niekoho zo Slovenska alebo Čiech. A ani v tomto prípade tomu nebolo inak. Jeden z týchto taxikárov bol relatívne mladý chalan a tak sme si celkom dobre pokecali. Vravel, že napríklad nikdy nebol v New Yorku, odkiaľ som doletel, a že miluje hudbu. Všetky typy hudby a nemá vyhranený štýl. Je to celkom zaujímavé, lebo ľudia väčšinou majú obľúbené skupiny alebo štýly ale v tomto prípade to bolo skôr o chodení na rôzne koncerty a festivaly. Bol ženatý, a tak sa pýtam či sa s manželkou spoznali na koncerte alebo festivale. Vraví, že nie, lebo ona také veľmi nemá rada, a potom začal rozmýšľať čo, a či vôbec, majú s manželkou niečo spoločné. V záujme záchrany ich manželstva som rýchlo zmenil tému a opýtal sa, či vie kde je Slovensko a či odtiaľ niekoho pozná. Na moje počudovanie hneď povedal áno a jeho oči sa mu tak trochu rozžiarili v spätnom zrkadle. Keď bol totiž mladý, chodieval do jedného klubu a tam bola barmanka. Skamarátil sa s ňou a zistil, že je zo Slovenska. Dokonca mu jedného dňa (asi skôr večera) povedala, že ju môže volať „kôčka“ (myslel kočka a chápem, že je to naozaj ťažké slovo pre anglicky hovoriaceho človeka). A tak za touto kočkou chodil skoro každý deň. Avšak raz prišiel do baru a kočka zo Slovenska už tam nebola. Nebola tam ani ďalší deň, ani ďalší týždeň a už ju nikdy nevidel. Vravel, že to nebolo nič vážne, ale táto kočka ho naozaj dostala. Odvtedy už prešlo veľa rokov, ale stále si ju vie v mysli vybaviť.

No a takto mi taxikári spríjemňujú cesty na business tripy. Dúfam, že aj tento blog vám spríjemnil deň a pripomenul vaše taxikárske zážitky alebo nejakú tú slovenskú kočku, ktorú ste v minulosti spoznali.

Titulný obrázok: Pixabay.com

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
8
Poslať správu
Som členom sekty korporátnikov, ktorému sa cnie za dovolenkami a zahraničím a tak spomínam na svoje pracovné cesty a snažím sa o tom blogovať.

Chceš vedieť, keď Malý Korporátnik pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.