Malý korporátnik vo veľkom svete: Mravce a biznis

Keď korporátnik nič nestíha.

Mravce sú podivuhodný hmyz, nikdy neprestavajú pracovať, či je zima alebo totálne teplo. Napríklad aj v Zürichu na Bahnhofstrasse v júli uprostred 35 stupňových horúčav. Pracujú bez vyrušenia. Lezú po strome vysadenom pri lavičke. Nevadí im ruch a veľa ľudí naokolo. Dokonca ani ten unavený korporátnik, ktorý ich zblízka sleduje sediac na lavičke, tlačiac do úst horúcu pizzu. Áno, to som ja na (ako to volám) dvojdňovke. Business trip, kedy jeden deň priletíš, potom rovno smer budova firmy a mítingy, prezentácie prípadne workshop alebo tréning celý deň. Na druhý deň opäť to isté a večer letíš naspäť.

Momentálne sa nachádzame na konci prvého dňa. Ako som sa už zmienil, sedím na lavičke a som unavený. Potím sa, a aj napriek tomu jem horúcu pizzu, lebo som nemal čas sa celý deň poriadne najesť. A tak potichu trpím, prežuvám a cítim, ako pribúdajú cícerky potu na mojom chrbte. Nemám rád tieto tripy. Všetko je narýchlo a väčšinu času je človek v strese, či všetko stihne. Ale pekne poporiadku.

Môj deň začal okolo pol štvrtej ráno v Bratislave. Taxi na štvrtú a 6:30 už sedím v lietadle z Viedne do Zürichu. Míting mam o 10tej, ale ak všetko pôjde podľa plánu, ešte si v kľude vypijem kávičku. Pristávam a už z výšky vidno, že dnes bude fakt teplý deň. Všetko ide ako po masle, až kým na letisku nedôjdem k okienku na predaj lístkov na vlak. Najprv sa poteším, že predo mnou je iba jeden čakajúci. Stres prichádza, keď tam čakám už 15 minút. Zisťujem, že ázijská rodina, ktorá bola v rade predo mnou, neovláda ani nemčinu, ani angličtinu. Pri automatoch na lístky je dlhý rad. Najprv veľký povzdych. Potom stres a nakoniec nadávky. Do riti! Ja ten vlak nestihnem. Prešľapujem na mieste a modlím sa, nech si ázijskí návštevníci spomenú na miesto, kam chcú ísť, alebo nech pracovníčka za okienkom ovláda umenie telepatie. Ďalších 10 minút v keli. Každá ďalšia minutá je trápenie ako pri plankingu. Môj plánovaný vlak odišiel. Keď som už prestal veriť, ako keby zázrakom pracovníčka za okienkom bola schopná pochopiť gestikuláciu, ktorá nedávala zmysel a ja mám nádej, že stihnem nasledujúci vlak. Lístky sa tlačia a ja pohľadom vytláčam ázijskú rodinu od okienka. Kupujem lístky, ktoré trhám pracovníčke z ruky a bežím k nástupišťu. Hurá. Stihol som to. Síce je to neskorší vlak, ale stále by som mohol prísť včas.

Pred cestou som zistil, že časť koľajníc sa opravuje, a teda musím na hlavnej stanici prestúpiť. Dokonca aj pani pri okienku bola milá a vyznačila, kde mam prestúpiť. Ale počkať! Vyznačila inú zastávku ako som si naplánoval. Asi to je jedno. Dá sa asi prestúpiť na oboch. Ale čo keď nie? Nemôžeš si dovoliť ďalšie meškanie. To by si už určite nestihol...Tiež to robí váš mozog v takýchto situáciách? Rozpráva sa sám zo sebou? Naozaj nepríjemné. Moja interná debata nie a nie skončiť. Rozhodol som sa, že rozsudok vynesú Google mapy. Zapnem dáta a stala sa úžasná vec. V priebehu pár sekúnd môj telefón stihol spotrebovať dáta na všetky dôležité veci - update Instagramu, Facebooku a možno aj začať sťahovať nejakú nepotrebnú aplikáciu. Každopádne, v priebehu pár sekúnd mi prišla SMS, že moje dáta sú prečerpané, a keďže Švajčiarsko je mimo EÚ, budem platiť za môj pár sekundový prístup 40 eur. Môj operátor mi následne píše, že ak by som chcel svoju debilitu opakovať, musím poslať SMS s takým a takým znením. Takže Google mapy už nie sú možnosť. Opäť som sa dostal do planking módu a každá minutá vlaková zastávka bolela. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem cestou, ktorú som si naplánoval sám. Das ist gute Idee (áno, môj mozog zvykne na mňa hovoriť po nemecky, keď som v nemecky hovoriacich krajinách). Čo by o tom vedela nejaká pracovníčka železníc, že? A tak som vystúpil na hlavnej vlakovej stanici a rozhodol sa prestúpiť na električku. Vymotať sa zo stanice normálne nie je vôbec ťažké, ale keď sa niekam ponáhľaš v úmornom teple, všetko je zložitejšie. Vlak zastavil na podzemnom podlaží. Kde sú schody hore? Kde sú schody hore? Nie, toto je iné nástupište. Po pár minútach už vybieham na zemský povrch a hľadám svoju električku. Električka ide až o 7 minút. Lenže keď po takomto výkone zrazu zastaneš, všetok ten pot, na ktorý telo nemalo čas, sa akurát dostaví. Tak tam stojím a cítim, ako sa konzistencia môjho tela mení z pevnej na kvapalnú. Konečne. Električka prichádza. Už len dve zastávky, prestúpim a už by to malo byť okej.

Veziem sa v električke a začína ma napĺňať optimizmus. Ja to stihnem. Avšak práve v tejto chvíli vidím, že zastávka električky a vlaku nie sú blízko seba. Ešte k tomu namiesto toho, aby sme pokračovali rovno, električka prudko toči doprava a vlaková stanica sa mi vzďaľuje. Konečne zastavujeme a ja vybieham aj s batožinou naproti svojmu vlaku. Rozbehnem sa, keď zrazu na semafore pri prechode prvá červená. Ďalší prechod, druhá červená. Od môjho vlaku ma delia posledné schody a ja víťazoslávne naskakujem do vozňa.

Ostatní kravaťáci na mňa pozerajú s vyvalenými očami. Pravdepodobne si myslia, že som spadol do mláky. Snažím sa dať dokopy. Mám tak 15 minút kým vlak zastaví na mojej zastávke. Pomaly vystupujem z vlaku a ešte pomalším tempom sa presúvam k budove mojej firmy a snažím sa vyhýbať slnku. Nakoniec sa nejak vydýcham a dávam sa dokopy. Našťastie mám so sebou batožinu, takže sa prezliekam na WC a tvárim sa, že sa nič nestalo, i keď v hlave mi pulzujú nervózne zážitky z posledných pár hodín.

Na svoju prezentáciu som meškal, ale dopadla dobre. Aj po tom zhone som správne poskladal krkolomný názov nášho oddelenia a nezabudol som aj na čarovné slovo - agile.

Svoj úspech idem osláviť obedom, keďže som od rána nejedol. Objednávam si špagety s nejakou omáčkou. Je mi jedno, čo to je, hlavne nech je to jedlé. Kuchár mi zabudol spomenúť, že je tam chilli! Pocit tepla a pot z vlaku sa pomaly pripomínajú. Keďže si sa mi už dnes nechce opäť prezliekať, tak obed nedojem a smutný sa presúvam na ďalšie mítingy.

Deň sa konečne pomaly končí a piata hodina odbíja. Nastupujem naspať na vlak a teším sa na hotelovú izbu. O pol hodinu už stojím pred známym hotelom. V bruchu mi neskutočne škvŕka. Recepčná mi niečo hovorí, že hotel je plný a niečo o mojej izbe, ale nevnímam ju. Otváram dvere do maličkej izby, o ktorej som si myslel, že štvorhviezdičkový hotel v Zürichu takou nemôže ani disponovať. Asi som mal dávať na recepcii pozor. Je mi to jedno. Po rýchlej sprche ma dobieha všetka únava a dnešné ráno mi príde ako spomienka stará dva dni. Idem si ľahnúť na posteľ, ale môj žalúdok mi pripomína, že som na niečo zabudol. Aha, mohol by som sa aspoň raz za deň normálne najesť. Sú tu všelijaké reštaurácie, ale mám pocit, že tento deň si zaslúži nákup v potravinách a niečo, čo môžem okamžite skonzumovať. Vtrhnem do miestnych potravín a zastavujem pri pečive. Áno, pizza je to, čo potrebujem. Vychádzam von a sadám si na lavičku. Unavený, ale spokojný si pochutnávam na horúcej pizzy z potravín v tridsiatich piatich stupňoch. Pozriem na blízky strom, po ktorom lezú mravce. Dajte si pauzu, na dnes máme odmakané.

Titulný obrázok: Pixabay.com

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
10
Poslať správu
Som členom sekty korporátnikov, ktorému sa cnie za dovolenkami a zahraničím a tak spomínam na svoje pracovné cesty a snažím sa o tom blogovať.

Chceš vedieť, keď Malý Korporátnik pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.