Všetko to začalo pred pár mesiacmi. Najskôr malo ísť len o neškodný vtip na internete, neskôr sa to zvrhlo. Vtip bol o tom, že Yorkshire nie je pes, vlastne vtip bol v tom, že to nebolo vtipné. No behom chvíle sa to rozšírilo. Najskôr to malo pár zhliadnutí a reakcií. Nečakal som, že sa to tak chytí. Dokonca som to ani nemal v pláne. Behom pár dni sa to rozletelo celým internetom. Bolo to všade. Chvíľami som sa bál aj otvoriť chladničku. Ani som sa nenazdal a malo to cez milión reakcií. Rozhodol som sa z toho spraviť biznis. Spravil som nadáciu "Yorkshire nie je pes," kde ľudia mohli posielať dobrovoľné príspevky na boj, ktorý mal za úlohu vyčleniť Yorkshira z radu psov. Čakal som, že sa nájde pár ľudí, ktorí zo srandy pošlú pár centov. Veď vlastne všetko to bol len vtip. Aspoň z počiatku. Tento pocit ma začal pomaly opúšťať. Najskôr to začalo tým, že do nadácie prišlo cez sto tisíc eur. Keď som to uvidel, tak som to absolútne nepochopil. Sto tisíc bol veľký peniaz. Ľudia mi písali, že sa s týmto návrhom stotožňujú, a že ma v ňom podporujú, pritom to celé mal byť iba vtip. No myšlienka, že budem zarábať na takej hlúposti sa mi začala pozdávať. No nemohol som ďalej pýtať peniaze len tak. Musel som to posunúť. Jedného dňa mi vnikol nápad. V hlave mi iba prebliklo: "BUDEM VYRÁBAŤ TRIČKÁ." Spojil som sa s jednou odevníckou firmou s tým, že by som chcel vyrábať tričká Yorkshire nie je pes. Nápad sa im pozdával. Tričká boli o pár dní vo výrobe. Dali sme vyrobiť len skúšobných sto kusov. Spravili sme web a dali sme ich tam na predaj. Tričká boli vypredané behom piatich sekúnd. Okamžite som zobral telefón a zavolal, nech ich dajú vyrobiť aspoň tisíc. O necelý týždeň boli tričká hotové, medzi tým do nadácie prišlo ďalších päťdesiat tisíc eur. Tričká sa opäť vypredali behom pár sekúnd. Po tričkách bol neuveriteľný dopyt. Chodili mi správy, maily, listy. Ľudia písali, že či ešte budú tričká, kedy budú tričká a podobne. Ľudia ich chceli tak veľmi, že sme nestíhali vyrábať. Vybral som peniaze z nadácie a investoval ich do nových strojov. Potrebovali sme to robiť vo veľkom. Aj tričká sa predávali vo veľkom a zo mňa sa pomaličky stával milionár. Iniciatívu Yorkshire nie je pes poznal hádam každý v republike. Bol čas ísť na to celosvetovo. Zo začiatku sa to moc nechytalo, no neskôr sa to zvrtlo. Výrobu sme začali postupne zväčšovať. Začali sme vyrábať tričká v angličtine. No najskôr to bolo treba nejako rozbehnúť. Spravil som anglickú verziu pôvodného vtipu a zavesil ju na internet. Nič moc sa nedialo, malo to takmer nulový dosah. Musel som to nejak dostať medzi ľudí. Zaplatil som reklamu. Pomaličky pribúdali ľudia a záujem sa zväčšoval. Konečne sa začali predávať aj anglické verzie. Začali o tom hovoriť známe osobnosti, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Išlo to od Paliho Haberu až po Števa Segala. Rozprávali o tom v rádiách, televízií aj podcastoch. Ľudia sa toho chytili. No zároveň ich to rozdelilo na dva tábory. Jeden tábor si to užíval, druhý to nenávidel. Na svete už neexistoval rasizmus voči ľuďom ale psom. Yorkshire tam proste nepatril. Ľudia sa začali hádať. Najskôr to začalo to na internete. Začal som tušiť, že som vytvoril niečo čo už bolo mimo mňa. Peňazí som mal už toľko, že som ich už prestal počítať. Začali sa o mňa zaujímať média. Dokonca so mnou chceli robiť rozhovory. Pár som ich spravil, väčšinou boli všetky také isté.
,,Dobrý deň, my sme z televízie. Máte chvíľku čas na rozhovor?"
,,Dobrý, jasné. Pýtajte sa."
,,Vy ste založili nadáciu Yorkshire nie je pes, čo vás k tomu viedlo?"
,,Viete ono to všetko začalo ako vtip, no už to narástlo do takých rozmerov, že to nie som schopný korigovať."
,,Ľudstvo ste tým rozdelili na dve časti. Prečo si myslíte, že Yorkshire by nemal byť pes."
,,No napadá mi hneď pár dôvodov. Videli ste niekedy, že by niekto nechával Yorkshira vonku? Ja nie. Myslím si, že pes by mal byť schopný vydržať vonku. Viete z čoho vznikol domestikovaný pes?"
,,No predsa z vlka."
,,Presne tak, z vlka. Príde vám, že Yorkshire sa podobá na vlka?"
,,No ani nie."
,,Myslel som si. A v neposlednom rade, ako môže byť niečo, čo v zime potrebuje bundičku pes."
,,Myslím si, že nás ste presvedčili. Diváci vy sa rozhodnite sami."
Takýchto rozhovorom sa udialo zo pár, dokonca ma zaradili medzi smotánku. Chodil som na plesy v opere a podobné hlúposti. Dokonca som odovzdával cenu OTO. Zažil som veľa skvelých zážitkov. Zažil som opitú Sisu Sklovskú na vlastnej koži. Jozef Vajda mi vravel, niektoré kúsky zo svojej zbierky vtipov. Pri jeho charizme som občas pochyboval o svojej sexualite. Pri Koleníkovi som sa definitívne preorientoval. Peňazí som mal neúrekom. Býval som vo vile a môj vozový park obsahoval cez dvadsať luxusných áut. No to čo sa dialo s Yorkshire nie je pes, už bolo úplne mimo mňa. Tričká Yorkshire nie je pes mal hádam každý druhý človek na svete. Ľudia tým žili, niektorí boli posadnutí. Hádky už neostávali len na internete. Začali sa organizovať protesty. Polovica ľudí už nechcela považovať Yorkshira za psa. Chceli to oficiálne zrušiť od vlády svojich štátov. V niektorých štátoch sa to dokonca podarilo. No vo väčšine krajín trvali protesty niekoľko dní. Vo väčšine prípadov sa protesty zvrhli. Ľudia sa začali medzi sebou biť, obhadzovať, začali rabovať obchody. Polícia si nevedela dať rady, v niektorých štátoch musela zakročiť armáda. Bolo to už absolútne mimo mňa. Celé to začalo jedným vtipom. Nečakal som, že sa z toho stane niečo takéto. Vytvoril som monštrum, ktoré som už nevedel zastaviť. Vo svete kvôli tomu umierali ľudia. Kvôli takej hlúposti. No ja som začal mať výčitky. Bolo mi nepríjemné sa pozrieť do zrkadla a nebolo to mojím výzorom. Mával som nočné mory. No dnes som sa zobudil a niečo nebolo v poriadku. Chcel som sa chytiť tváre, no nešlo to. Mal som namiesto rúk labky. Bol zo mňa Yorkshire. Bola mi síce zima bez bundičky, ale bol som pes. Minimálne som sa tak cítil.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Lukáš Lipiansky pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.