Malý korporátnik vo veľkom svete: Up in the Air

Keď si korporátnik myslí, že je George Clooney.

Ale veď ten poznáš. Up in the Air. To je taký starší film s Georgom Clooneym. Vieš? Nie? No v skratke, Up in the Air je film, kde George Clooney pracuje pre spoločnosť, ktorá vyhadzuje ľudí a veľmi veľa lieta. Presne vie ako a čo si zbaliť. Má perfektný oblek, všetko má svoje miesto a zároveň celá jeho batožina sa zmestí do malého cestovného kufra. Strieda kreditky a počíta nalietané kilometre (asi skôr míle) a tak ďalej.

Aj ja by som chcel takto fungovať, hovorím si pri pozeraní tohto filmu. Síce som od Georga Clooneyho vzdialený na svetelné roky (aj vzhľadom, aj organizáciou batožiny), počas svojho cestovania som si vypestoval určité návyky, pripravenosť a rutinu, ktorá ma sprevádza a uľahčuje mi život.

Je veľký rozdiel cestovať s niekým a cestovať sám.

Keď máš spoločnosť a dotyčný vie, čo a ako, je to super, avšak spoliehaš sa naňho a až tak sa nepripravuješ. Naopak, keď nemáš pomoc, si nútený naštudovať cestu a všetko okolo toho sám.

Okolnosti boli zatiaľ také, že som poväčšine na business trip cestoval sám. Počas mojich osamelých ciest som bol nútený ako by korporátnik povedal, ísť von zo svojej komfortnej zóny a na všetko sa musel pripravovať sám. Vďaka tomu sa na mňa nalepili nejaké tie profesionálne deformácie alebo naozaj veľa pozerám Georga Clooneyho.

Taxík si objednávam s dostatočnou časovou rezervou. Vždy sa snažím zbaliť len do príručnej batožiny aby som nemusel vyčkávať v dlhom rade na podpalubnú batožinu. Sako, gate a košeľa na sebe, aby som ušetril miesto v kufri a bol pripravený ísť priamo do roboty. V kufri dostatočný počet oblečenia, v saku letenka, pas. Taktiež mám pripravenú peňaženku s kreditnou kartou a miestnou menou. Tie sú pripravené v taške spoločne s notebookom. samozrejmosťou je napríklad redukcia na zástrčku v danej krajine. Je to neuveriteľné, že v každom kúte sveta je iná zástrčka.

A teraz k tým spolucestujúcim. Keď nejakého mám, mávam zmiešané pocity. Na jednej strane ma teší spoločnosť, ale zároveň mi to môže narušiť moju cestovnú rutinu. A určite nie som sám, kto má viac a menej obľúbených kolegov na cestovanie. Niektoré typy vedia naozaj znepríjemniť život.

Vystupujem na letisku a ťahám si za sebou príručnú batožinu. Obchádzam rady s veľkými batožinami a idem priamo na bezpečnostnú prehliadku (úplne ako George), keď mi zrazu zazvoní telefón. Počuj, nestíham, ešte som v taxíku, počkaj ma. Dobrý začiatok. Najprv vyčkávanie na letisku na odbavenie veľkej batožiny, potom pokračujeme prestupom na metro kde sme zablokovali turniket, lebo kolega hľadal kartu, a večer sme zavŕšili tým, že si "na chvíľu" (rozumej do ďalšieho dňa) požičal redukciu, aby si mohol nabiť telefón.

Potom tu máme spolucestujúcich, ktorí ťa ignorujú a idú si svoje celý trip. Tento typ reprezentujú dvojčatá. Samozrejme nehovorím o skutočných dvojčatách, ale títo kolegovci zo Švajčiarska robia všetko spolu a cítiš sa ako piate kolo na voze. My sme sa dohodli že sa stretávame o ôsmej. My sme sa už dohodli, že pôjdeme jesť do tejto reštaurácie. My sme sa už dohodli ako bude prebiehať prezentácia. My...My...okej asi ma tu nie je potreba.

Samostatná kapitola je cestovanie s Magdou. Spomínate si na Londýn (druhý blog)? Tentokrát nás osud spojil na business trip do Švajčiarska. Začalo to tým, že si myslela, že všetky lietadlá odlietajú z rovnakého gateu. Potom sa dožaduje aby sme s vymenili hotelové izby, lebo tá jej je (opäť) nevyhovujúca. Potom nasleduje návšteva našej firmy, kde treba poohovárať Slovensko pred zahraničnými kolegami (to je také slovenské). Nakoniec sa teším, že po dlhom dni v práci ochutnám tradičné švajčiarske pokrmy, ale Magda má alergiu na čokoládu a syr.

Bonusová kategória je, keď s vami cestuje choroba. V dnešnej dobe korona krízy by kýchnutie znamenalo pohromu, ale v zlatých časoch minulých som išiel na business trip aj mierne nakapatý. Všetko bolo okej. Iba malý soplík. Ale počas letu a všetkých tých tlakov a prevýšenia sa soplík dostal tam, kde nemal a totálne mi zaľahlo v uchu. Keď sme pristáli, bežal som na WC niečo s tým urobiť. Vysmrkať, poskákať si, ale nič nepomohlo. Musel som teda prezentovať s bolesťou hlavy a nepočujúc na jedno ucho. Po prezentácii sa pýtam svojej slovenskej kolegyne, aké to bolo. Ona, že toho moc nepočula lebo jej pár dní dozadu zaľahlo v uchu...

Keďže momentálne počúvame iba pesimistické správy, dajme aj zopár pozitívnych príkladov. Naozaj mám rád skupinové cestovanie na business trip. Je tam veľa zábavy. Smiešne grimasy a pootvorené ústa tvojich kolegov a manažérov počas spánku v lietadle sú na nezaplatenie. Okrem toho je super s niekým v zahraničí prehodiť pár slov po slovensky. Človek sa cíti ako tajný agent používajúci zašifrovanú komunikáciu, lebo všetci z našich zahraničných korporátnikov vedia po anglicky, veľká časť po nemecky ale po slovensky nikto.

Raz mi osud prihral spolucestujúceho, o ktorom som ani nevedel. Bol od nás z firmy, ale z iného oddelenia. Dokonca sme zistili, že v lietadle sedíme vedľa seba. Super sme pokecali počas letu. Dokonca dlhšie, než sme chceli. Lietadlo nevedelo pristáť kvôli počasiu a tak sme si nútene predĺžili let o niekoľko hodín. Tento príbeh si ale nechám na samostatný blog. Iba prezradím, že som sa naozaj bál a bolo to prvýkrát v živote, kedy som mal nutkanie chytiť muža za ruku.

Verím, že tento blog pripomenul nejaké spomienky na cestovanie aj vám a spríjemnil tieto pochmúrne dni. Počujeme sa budúci týždeň. Dovtedy si napríklad pozrite nejaký film s Georgeom Clooneym.

Titulný obrázok: Pixabay.com

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
7
Poslať správu
Som členom sekty korporátnikov, ktorému sa cnie za dovolenkami a zahraničím a tak spomínam na svoje pracovné cesty a snažím sa o tom blogovať.

Chceš vedieť, keď Malý Korporátnik pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.