Popretie ako obrana ega alebo kognitívne skreslenie?

a čítame správy o tom, ako sa vírus šíri, aké sú štatistiky a prognózy ďalšieho vývoja. Napriek všeobecne dostupným dátam sú medzi nami ľudia, ktorí popierajú existenciu vírusu a tvrdia, že je výmyslom vládnúcich elít alebo farmaceutických spoločností.

Čo sa udeje v mysli človeka, ktorý dokáže poprieť niečo tak evidentné? Prečo je takéto niečo vôbec možné?

Odpovede na túto otázku nám môže dať enviromentálna psychológia, psychoanalytická teória ego-obranných mechanizmov a kognitívna psychológia.

Postfaktuálna éra

Jednou z možných odpovedí na túto otázku je fenomén s názvom „postfaktuálna doba“ - éra, v ktorej je možné klamstvo účinne, rýchlo a lacno šíriť prostredníctvom internetu a sociálnych sietí.

foto: Pexels

Dezinformácie, propaganda, fake-news, konšpiračné teórie, hoaxy, trollovia, informačný smog, influenceri, v-logeri, bloggeri, youtuberi a pod. sa stali integrálnou súčasťou kybernetického priestoru a ich názory neustále naberajú na sile. 

V spleti informačného pretlaku je niekedy nesmierne ťažké orientovať sa a správne selektovať pravdivé a nepravdivé správy. Dôvodov je viacero: fake-news sa na internete šíria niekoľkonásobne rýchlejšie ako bežné správy a cielene sa zameriavajú na emócie ľudí (ich obsah má silne emocionálny a provokatívny charakter bez seriózneho informačného obsahu). Pokiaľ fake-news prichádzajú z viacerých zdrojov, sme viac ochotní im uveriť a to ich šíritelia veľmi dobre vedia. Ďalším dôvodom je, že realita býva častokrát nudná alebo komplikovaná a fake-news alebo konšpiračné teórie prinášajú so sebou niečo vzrušujúce a tajomné, niečo iné ako prináša mainstream.

Podľa prieskumu mimovládnej organizácie GLOBSEC, na Slovensku verí konšpiráciám až 56 percent ľudí. Z prieskumu tiež vyplýva, že tí, ktorí veria konšpiráciám, sú zvyčajne nespokojní so systémom, v ktorom žijú, aj so svojím vlastným životom. Toto alarmujúce číslo je teda odrazom nielen sociálneho kontextu a prostredia v ktorom žijeme, ale aj viacerých psychologických fenoménov.

foto: Pexels

Náš život sa z veľkej časti presunul do online priestoru, čo spôsobilo, že realitu sme schopní vnímať čoraz viac len sprostredkovane prostredníctvom rôznych informačných kanálov, čo kladie vysoké nároky na náš úsudok, kritické myslenie a overovanie si informácií. Online prostredie, z ktorého dnes z veľkej časti čerpáme informácie nám prináša čoraz viac príležitostí na to, aby sme ľahšžie uverili klamstvám a výmyslom a na ich základe dospeli napr. k názoru, že svetová pandémia je výmyslom politických elít a nástrojom na ovládanie más.

Ego-obranné mechanizmy

Vplyv médií a internetu je bezpochyby veľmi silný a predstavuje externú silu, ktorá formuje naše názory a presvedčenia. Existujú ale aj sily vnútorné (psychické procesy), ktoré slúžia ako obrana pred prežívaním nepríjemných (alebo ohrozujúcich) pocitov a emócii. Ich cieľom je chrániť nás po určitý nevyhnutný čas, kým nie sme schopní tieto nepríjemné emócie alebo myšlienky spracovať.

Ego-obranné mechanizmy majú za cieľ redukciu úzkosti a zdieľajú dve zvláštne charakteristiky: operujú nevedome a popierajú, prekrúcajú alebo skresľujú percepciu reality. Tieto mechanizmy nám tiež pomáhajú zachovať si dôstojnosť a necítiť sa príliš zle alebo neadekvátne.

Obranné mechanizmy zabezpečujú pre psychiku človeka homeostatickú hodnotu, podobne ako imunitný systém zabezpečuje fyziologickú rovnováhu v organizme. Pokiaľ ich nepoužívame príliš často, sú nám nápomocné a funkčné, ak ich ale využívame nadmerne, môže nám to spôsobiť vážne problémy. Môžu nás napríklad nasmerovať k iracionálnym a nesprávnym rozhodnutiam.

foto: Wikipedia

Teóriu ego-obranných mechanizmov svetu priniesol legendárny psychológ a zakladateľ psychoanalýzy – Sigmund Freud. Obrany sú podľa neho nevedomé stratégie, ktoré slúžia k tomu, aby jedinca ochránili pred bolestnými alebo ohrozujúcimi afektami (napr. úzkosťou alebo vinou), myšlienkami alebo prianiami, ktoré vyplývajú z našej pudovej podstaty (id). Tieto afekty môžu vzniknúť pri konflikte impulzov (id vs. superego) alebo pri vonkajšej hrozbe (ego vs. realita). Freud popísal viaceré obranné mechanizmy - napríklad vytesnenie definoval ako racionálny útek od nepriatelných myšlienok, pri ktorom ego vytesní požiadavku do nevedomia.

Anna Freud

Detailnejšie túto teóriu rozpracovala Freudova dcéra Anna, ktorá vo svojom diele "Ego a obranné mechanizmy" rozšírila prácu svojho otca o detailný popis desiatich základných obranných mechanizmov - regresia (návrat k rannému spôsobu fungovania), reaktívny výtvor/formácia (zabezpečuje, že neprijateľný impulz je zvládnutý zvýraznením opačnej tendencie), izolácia (spôsobí, že neprijateľný zážitok stratí svoj afekt a asociatívne spojitosti, akoby sa veci človeka nedotýkali), odčinenie (redukuje vinu konaním dobra k odčineniu škôd), introjekcia (znamená, že funkcie vonkajšieho objektu sú prebraté vlastnou duševnou reprezentáciou), vytesnenie (zabezpečí, že neprijateľný impulz, myšlienka či emócia sa stanú nevedomými), projekcia (znamená, že iným pripisujeme charakteristiky napr. myšlienky a emócie, ktoré sú našimi vlastnými), obrátenie proti sebe (je obrátením priania niekoho mučiť v sebatrestanie), obrátenie v opak (sa týka pudovej tendencie), sublimácia (znamená, že pudová energia sa vybíja v nepudových a morálne prijatelných formách - umenie alebo veda).

foto: Pexels

Popretie

Fenomén popretia nachádzame aj v práci švačiarskej psychiatričky Elisabeth Kübler-Ross O smrti a umieraní (On Death and Dying), v ktorej predstavila teóriu piatich štádií smútenia (DABDA - Denial/popretie, Anger/hnev, Bargaining/zjednávanie, Depression/depresia, Acceptance/prijatie). Popretie predstavuje fázu šoku, v ktorej je človek konfrontovaný s ohrozujúcou realitou (napr. úmrtie blizkeho človeka, diagnostika terminálneho štádia ochorenia), tá je ale natoľko stresujúca a zraňujúca, že jedinou prijateľnou reakciou na ňu je práve mechanizmus popretia. Podľa Anny Freud je popretie (Verleugnung, Denial) obranný mechanizmus, ktorý má "zabezpečiť ego a uchrániť ho pred prežívaním nepríjemnych emócií, ktoré majú svoj zdroj vo vonkajšom svete." Podľa Freuda sa popretie používa na kontrolu myšlienok alebo vnímania znepokojujúcej reality.

Mechanizmus popretia má svoje miesto aj v ranných štádiách vývinu jednica a je bežný v detskom veku, kedy býva popretie nepríjemnej reality veľmi časté. Ego malého dieťaťa funguje v zhode s princípom slasti , pretože je príliš slabé, aby voči vonkajšiemu svetu aktívne oponovalo, alebo ho modifikovalo (Kaščáková, 2007). Popretie teda patrí k normálnej fáze vývinu dieťaťa, až postupné vytvorenie schopnosti testovania reality znemožní úplné popretie reality. Popretie vo fantázii je možné aj u dospelého človeka vo forme denného snenia.

U zdravých ľudí sa bežne vyskytuje tzv. "neuznanie reality" (Schlegel, 2005) alebo "selektívna porucha interpretácie" (Konig, 1996).

foto: Pexels

Pštrosí efekt (efekt normálnosti)

tzv. "normacy bias" predstavuje druh kognitívneho skreslenia, ktoré vedie ľudí k nedôvere, podceňovaniu alebo minimalizovaniu reálnych hrozieb. Najčastejšie sa manifestuje pri odpovedi na varovania o karastrofách, ako napr. pandémia, prírodné katastrofy, vojna alebo dopravné nehody. Niekedy sa tiež nazýva "paralýzou analýzy", "negatívnou panikou" alebo "pštrosím efektom" (the Ostrich Effect). Opakom tohto efektu je prehnaná reakcia tzv. najhorší možný scénár (the Worst-case scenario bias) , pri ktorom aj malé odchýlky od normality sú považované za znak bližiacej sa katastrofy.

Efekt normálnosti spôsobuje, že ľudia nedokážu adekvátne reagovať na blížiacu sa hrozbu alebo katastrofu a až 70 percent ľudí vykazuje znaky tohto efektu počas nejakej katastrofy bez ohľadu na jej rozsah. Príkladom z histórie je napr. výbuch sopky Vezuv, pri ktorom obyvatelia Pompejí namiesto evakuácie pozorovali niekoľko hodín erupcie; tisíce ľudí odmietli opustiť New Orleans napriek varovaniu o blížiacom sa hurikáne Katrina. Posádka White Star Line sa nedostatočne pripravila na evakuáciu cestujúcich Titanicu a pasažieri odmietli evakuačné príkazy, pretože podcenili pravdepodobnosť najhoršieho scenára a nemohli tak minimalizovať jeho dopad. Príkladom tohto kognitívneho skreslenia sú aj experti z jadrovej elektrárne Fukushima, ktorí boli pevne presvedčení o tom, že nemôže dôjsť k roztaveniu viacerých reaktorov naraz. Tento psychologický efekt v jeho "plnej kráse" zažívame aj dnes v súvislosti s pandémiou COVID-19.