Dúhový pajzel

Ďalšia zo série poviedok

Ocitol som sa na stanici. Cítil som sa super. Tento pocit trval len do momentu, pokým som si uvedomil, že jednak mi ukradli peňaženku a druhák, že nemám kam ísť. Ešte predtým, ako som začal reálne uvažovať nad touto problematikou, som sa rozhodol navštíviť najbližšiu krčmu. Ďaleko som ísť nemusel. Cez ulicu som videl polorozpadnutú budovu s nápisom "POHOSTINSTVO VLÁČIK". Pred dverami som sa štyrikrát prežehnal. Otvoril som dvere. Hlasno zavŕzgali a omietka zo steny mi v malých kúskoch popadala na hlavu. Rukou som si oprášil vlasy a vstúpil som dnu. Vnútri hralo rádio a podľa pohľadov miestnych štamgastov som tu rozhodne nebol vítaný. Ostal som trochu neistý tak som sa skúsil pozdraviť.

,,Zdravím!"

,,AEHAHAHRRR!" Zborové zaerčanie piatej cenovej skupiny sa rozľahlo pajzlom. Odľahlo mi. Porozhliadol som sa po priestore, a hľadal si voľné miesto, kde sa usadím. Zameral som sa na malý stôl s dvomi stoličkami v rohu miestnosti. Rukou som povymetal pavučiny na stole a usadil sa. Zatiaľ čo som čakal na obsluhu som očami dôkladne preskúmal priestor. Kúsok od záchodových dverí som si všimol kaluž zvratkov. To vysvetľoval ten odporný zápach. Podľa ochoty obsluhy, ktorá stále za mnou neprišla, dokonca som ju ešte ani nevidel, tak dedukujem, že zvratky tu môžu byť už niekoľko dní. Po stenách boli plagáty rôznych hudobných skupín, no prekvapila ma jedna vec. Na stene za barom visela veľká dúhová zástava. Čakal som už pár minút. V rádiu začala hrať skladba od Elánu a ja som mal pocit, že do zbierky pred záchodovými dverami prispejem aj ja svojím obsahom žalúdka. To sa našťastie nestalo. Ozvalo sa hlasné vrzgnutie dverí. Obzrel som sa za zvukom. Zvuk vychádzal z dverí spoza baru. Vyšiel z nich chlap. Bol obrovský. Odhadom musel mať minimálne 140 kíl, ale to len čistej svalovej hmoty. Ruku mal hrubšiu ak ja obe stehná dokopy. Pozrel sa na mňa, stretli sa nám pohľady. Rýchlo som odklonil zrak. Zalial ma pot. Cítil som sa, ako keby som pozrel do očí medveďovi. Hlasný dupot otriasal priestorom.

,,Pištík veď tak nedup, rozleješ mi pivo!" Ozval sa miestny štamgast.

Dupot bol čoraz intenzívnejší a blížil sa smerom ku mne. Každým jeho krokom opadávala omietka zo steny. Pot ma zalieval stále viac a viac. Cítil som sa, ako keby na mňa niekto vylial kýbeľ vody. Dupot prestal. Znovu som započul kvílenie Joža Ráža v rádiu. Prial som si, aby dupot opäť pokračoval. Krčmár zastavil pri mne. Pozrel som sa na neho a z hrčou v hrdle som precedil cez zuby:

,,Dobrý deň!" Očakával som, že umriem.

,,Ahoj zlatko, čo si dáš?" Tenučký hlas mi zarezonoval v ušiach. Skoro som vybuchol smiechom, no uvedomil som si, že by to bola posledná vec v mojom živote.

,,Prosím vás máte nápojový lístok?"

,,Nemáme, ale máme len pivo, borovičku, vodku a rum." V hlave sa mi odohrávala Sofiina voľba.

,,Tak poprosím to pivo." Zahral som to do autu.

,,Ale zlatino, to som sem išiel len kvôli pivku?" Už som sa takmer neudržal, naskočil mi mierny úsmev.

,,Tak aj borovičku vás poprosím." Zľutoval som sa, keďže som videl aké náročné je pre neho kráčať.

,,Jednu? A kľudne mi tykaj, ja som Štefan, ale volajú ma Pištík, hihi." Podal mi ruku.

,,Milan, teší ma. Dones teda tri." V pevnom stisku mi popraskali prsty.

,,Máš to mať." Žmurkol na mňa a neprirodzene sa zasmial. Sestričky z Kramárov sa stratili v hlasnom dupote. Mojím ušiam odľahlo, dokonca som sa aj prestal potiť. Poutieral som sa do zaprášenej servítky zo stola a trpezlivo som vyčkával na svoju objednávku. Dupanie vystriedali zvuky výčapu. Pípa robila prdiace zvuky a ja už som vedel, že pivo bude odporné. Z poza baru vytiahol fľašu borovičky, ktorá mala pre istotu zoškrabanú etiketu. Hrdlo ma začalo páliť len z pohľadu. Pištík nalial tri štamprlíky, ktoré zobral pomedzi svoje veľké prsty, ktoré pripomínali Spišské párky. Veľké pivo v jeho ruke vyzeralo ako malé. Držal ho dvoma prstami ako šálku s čajom. Opäť začal dupot. Rukou som pridržiaval stenu, aby na mňa nespadla.

,,Nech sa páči zlatko." Medzičasom som zabudol na tenkosť hlasu obra predo mnou. Kúsal som si do jazyka no aj tak mi vystrelilo kútiky.

,,Jedna je pre teba!" Ukázal som prstom na borovičku.

Chytil ju a štrngli sme si.

,,Na zdravie."

,,Na tvoje."

Otočil som do seba štamprlík. Vykrútilo mi papuľu a žalúdok mi prevrátilo do každej svetovej strany. S Pištíkom ani nehlo, iba rázne prehlásil: ,,Aaaah toto som potreboval," a zaslintal ako bernardín. Ráznym a hlasným krokom sa pobral naspäť za bar. Ťažkopádne sa usadil na rozheganú drevenú stoličku. Cítil som sa v bezpečí, konečne som si mohol vychutnať pivo. Pivo bolo metalízovej žltej farby s perleťovými odtieňmi zelenej, ktoré mi vyvolávali mierny dáviaci reflex už len pri pohľade. Penu na vrchu vytvoril skôr zle vypláchnutý saponát, ako samotné pivo. Po dôkladnej analýze som sa ho rozhodol vypiť. Elán vystriedala Tublatanka a ja som začínal byť utopený v bahne rozliatych snov. Jedným uchom som počúval Maťa Ďurindu a druhým miestnych štamgastov.

,,Skurvení politici, len by to kradlo chamraď jedna." Rázne rozhorčenie po pár pivách.

,,Ani nezačínaj, lebo zase sa len rozčúlim. Radšej zober ďalšie kolo a môžeme sa baviť o niečom krajšom." Štamgast sa rozbehol na bar Pištíkovi zdelil, že chce ďalšie kolo borievkových elixírov a vrátil sa späť.

,,Skúsme ženy!" zvolal hneď potom, čo položil poldecáky na stôl.

,,Ale prosím ťa, ja som žien už skúšal. Každá ma len ojebala, horšie ak tí politici."

,,Politikov si ale nesúložil." Skonštatoval a usmieval sa od ucha k uchu. Trčali mu len 4 zuby, a aj tie vyzerali tak, že zúbková víla s nimi bude mať čochvíľa robotu.

,,Pravda," súhlasil.

,,Počúvaj predvčerom som kukal v televízore taký film. Hrala tam Studenková a bola tam normálne nahá. Úplne holá. Pred ženou som sa musel ale tváriť, že to je katastrofa, lebo hulákala také niečo, že to čo sa tam pretŕča tá rašpľa stará, že nemá kúska sebazáchovy v sebe. No ale ti poviem, že keby tam nie je, tak si ho ponaťahujem."

,,Zdena Studenková? Však tá už je za zenitom, si môžeš ísť naťahovať rovno do múzeá, alebo na omšu tam má rovesníčky."

,,A čo sa ty tu smeješ, však obaja sme už starí kokoti."

,,Starý som, ale už keď si mám naťahovať, tak hľadám mladé mäsko."

,,To vravíš teraz, ale keby si to kukal tak vravíš inšie." Vedel som o čom vraví. Ja som to videl, dokonca som aj naťahoval, ale do debaty som sa zapájať nechcel. Vyrušil ma až Pištíkov dupot. Išiel smerom ku mne.

,,No čo zlatko dáš si ešte niečo?" Pohladkal ma po ramene. Za bežných okolností by som mu niečo povedal, ale Pištík nebol bežný, a preto som sa k tomu neodhodlal.

,,Dám si ešte malé, a ak si dáš so mnou tak dve borovičky."

,,Sekundička." Zobral prázdne poháre a priniesol nové.

,,Vojdi a neuškoď." Chytili sme poldecáky a štrngli si. Opäť ma striaslo, skoro ako keby sa rukou chytím vedenia vysokého napätia. Najlepšie mokrou.

,,Výborná." Vyšlo zo mňa s veľkým odporom. Keby som Pinocchio, tak je po tomto zo mňa už len nos. Obával som sa, že to nebude jediná vec, ktorá zo mňa vyjde. Spomenul som si na kolegu predo mnou, čo to zalomil pred záchodovými dverami. Pištík sa odišiel pozhovárať so štamgastmi a ja som sa začal venovať pivu. Vyzeralo ešte zvláštnejšie ako to predtým. Napil som sa bez očakávaní. Je dobré nemať očakávania, aspoň nepocítite sklamanie. Žlto zelená tekutina mi prebehla cez ústa. Bolo hnusné, nesklamalo. Dopil som ho a išiel som zaplatiť. Postavil som sa pred výčap a čakal kým sa Pištík vráti späť do svojho prirodzeného teritória. Netrvalo to dlho.

,,Čo zlatko?"

,,Chcel by som zaplatiť."

,,Už odchádzaš?" Nahodil smutné očká.

,,No asi to tak bude."

,,Tak ťa poprosím 8,70." V tomto momente ma zalial pot. Uvedomil som si, že vlastne nemám peňaženku. Čas sa mi zastavil. Nevedel som čo mám robiť. Ešte raz som si očami premeral Pištíka. V hrdle mi vykvasil knedlík. Pre istotu som sa znovu chytil prázdneho vrecka. Ku knedlíku sa v hrdle pridala aj sviečková. Vertigo. Točilo sa mi všetko a všetci.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa Pištík.

,,Nemám peniaze." Na viac som sa nezmohol.

,,Akože nemáš peniaze?"

,,No niekto mi musel ukradnúť peňaženku." Nahodil som smutné oči.

,,A čo s tým chceš robiť zlatino?"

,,Ja ja ja ne-neviem." Od stresu som sa zakoktal.

,,Ale prosím ťa, poď so mnou dozadu a tam niečo vymyslíme." Žmurkol na mňa.

,,No dobre." Mal som pocit, že mi nič iné neostáva. Pištík otvoril vŕzgajúce dvere. Cez kuchyňu sme prešli do miestnosti s posteľou a starým nábytkom.

,,Tu si sadni." Prstom ukázal na posteľ. Sadol som si. Sadol si vedľa mňa. Dotýkali sa nám stehná. Dotýkal sa mi celý. Rozopol mi nohavice.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu
Som mladý chalan, ktorý rád tvorí. Ak ma chcete podporiť, môžete tak spraviť na mojom patreone.

Chceš vedieť, keď Lukáš Lipiansky pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
9.11.2020 18:42
Živá mŕtvola
2.11.2020 21:38
Nešťastie
23.10.2020 19:07
Yorkshire nie je pes