Keď ubližujeme láske

Každý človek je v živote nahnevaný, každý je rozčúlený, sklamaný....

No vždy to prenášame na tých, na ktorých vlastne ani nahnevaní nie sme, na tých, ktorých ľúbime. Je to nespravodlivé, ale je to tak a aj kvôli takýmto príčinám sa rozpadajú vzťahy, ničia priateľstvá.

Veď napokon prečo by aj nie. Prečo by to mali tí, ktorí za to nemôžu a ktorým je ubližované, tolerovať.

Myslíme si, že sa nám uľaví, keď sa vykričíme, keď sa posťažujeme a zanadávame si, ale neuvedomujeme si, že to niekomu môže ublížiť, dokonca aj rozbiť srdce a postupne zabíjať ich lásku k nám.

Skúsme, keď nás niečo trápi alebo rozčúli, prijať to a vyriešiť si to sám so sebou. Alebo ak si to nechceme nechávať pre seba, tak sa s niekým porozprávajme, ale v pokoji, pretože práve hádky nás ničia. Ničia životy. Ak je to len sem tam nejaká výmena názorov alebo trochu zvýšenie hlasu, ešte sa nič nedeje, ale ak sa to opakuje alebo nebodaj stupňuje, vzniká problém, ktorá môže vyvrcholiť až konfliktom, ktorý už sa nedá vrátiť späť a môže znamenať koniec vzťahu. Koľkí z nás si poplakali a mali výčitky, keď nakričali na ľudí, ktorí si to nezaslúžili. Bohužiaľ vždy si to uvedomíme, až keď už je potom. Závisí aj na temperamente daného človeka. Čím je človek temperamentnejší, tým je väčšia pravdepodobnosť, že vznikne hádka či konflikt. Ak už sa mu nedá zabrániť, musím ho vyriešiť kompromisom a nie krikom. Pretože ten nič nevyrieši, len akurát ublíži a budú trpieť obidve strany.

Takže ak sa pohádate s mamou, otcom kamarátom-/kamarátkou, priateľom-/priateľkou, vždy sa snažte to urovnať. Ale najlepšie je hádke predísť. Pretože čo je dôležitejšie? Láska k našim milovaným a naše vzťahy alebo naše ego? Je len na nás, čo necháme zvíťaziť.