Čo ťa nezabije....

Poznáte tú obľúbenú frázu, ktorú nám ľudia hovoria vo chvíľach, kedy by sme po nich najradšej hodili granát.

Samozrejme, niečo je na tom, naozaj nás situácie v živote, ktoré nás v živote nezabijú, urobia silnejšími. Ale od toho zlomu k získaniu nových síl je ešte dlhá cesta. Závisí to hlavne od intenzity bolesti a nášmu odhodlaniu vzchopiť sa. No na to, aby sme sa vzchopili, nemôžeme hneď s bolesťou bojovať, musíme ju prijať. Musíme prijať to, že sa niečo v našom živote pokazilo. Pretože nikto nikdy nemal život, že by aspoň jeden v deň v ňom neplakal alebo sa necítil ako kus odpadu, ktorý sa o chvíľu rozpadne a len ho odhodia do koša.

No takisto aj typy bolesti sú rôzne. Niekto sa trápi kvôli tomu, že sa cíti sám, niekomu zomrel niekto blízky, iný prežíva bolestivý rozchod...a veľa ďalších rán nám život nadelí.

Zo začiatku máme pocit, že je to nespravodlivé, že život s nami nehrá fér. Na jednej strane možno niečo na tom bude, pretože častokrát vidím najviac trpieť práve ľudí, ktorí by podľa mňa trpieť nemali. Avšak nie som Boh. A to je presne tá druhá strana bolesti. Možno to nie je vždy trest za správanie, ktoré nebolo správne, ale môže to byť skúška. Skúška našej sily. Vraví sa, že Boh nám nikdy nenadelí viac ako sme schopní zvládnuť.

Nechcem teraz niekomu vnucovať svoju vieru. Rešpektujem ľudí všetkých náboženstiev a takisto aj ľudí bez vyzvania. Lebo všetci sme ľudia a viera neurčuje to, akí sme ľudia. No ja som veriaca a Boh mi dáva nádej, že môžem byť šťastná. Všetci môžeme byť šťastní.

Napriek zlým veciam, ktoré sa nám dejú, sa vždy dokážeme postaviť na nohy a znovu nájsť tie pekné veci v našom živote.

Keď smútime za niekým blízkym, neplačme, že odišiel, hoci to je prvá vec, ktorá nám napadne. Spomínajme na tie krásne chvíle, ktoré sme s nimi prežili, uchovajme si ich v srdci a choďme ďalej.

Ak sa s nami niekto rozišiel, pociťujeme smútok, hnev a všetky negatívne pocity. No neskôr si vždy uvedomíme, že to tak malo byť, že to jednoducho nebol ten správny človek v našom živote. No takisto buďme vďační za tie krásne chvíle.

Pretože živote je o okamihoch, o jednotlivých chvíľach v našom živote. Či už pekných alebo tých horších. Keď sa nám v živote udeje niečo zlé, myslíme len na to, že sa v našom živote deje niečo zlé, no keď sa nám deje v živote niečo pekné, prečo si to neužívame? Prečo nemyslíme na to pekné? Prečo si to vždy kazíme?

Všetko je to o našom prístupe. Tiež som si v živote prežila veľa bolesti, určite ešte prežijem. Nebudem teraz naivná a nebudem si myslieť, že už sa nič zlé nestane. No takisto nebudem myslieť len na to, že bude všetko len zlé. Život ma riadne prefackal, ale potrebovala som to a niekedy sa chovám, že by som ešte pár faciek potrebovala. Som k sebe dosť sebakritická a viem si priznať, keď spravím chybu. Ale to je ľudské. Robiť chyby nás robí ľuďmi. Nie sme roboti.

Rátam so všetkým vo svojom živote a takisto, ako som prežila veľa škaredých vecí, som prežila aj tie krásne a za tie som vďačná.

A ak sa budete cítiť niekedy nešťastní, smutní, osamelí a budete mať pocit, že váš život už nemá zmysel, nadýchnite sa, dotknite sa hrude a vnímajte zvuk vášho srdca, pretože život je dar a buďte zaň vďační. Raz bude dobre.