Práca v Holandsku

O tom, že chcem ísť skúsiť brigádovať do zahraničia som vedel už dlhšie. Ako najvhodnejšia krajina mi prišlo Holandsko. Nechcel som ísť sám, tak som začal presviedčať kamarátov, či by nešli so mnou. Nakoniec sa nám podarilo zostaviť štvorčlenný tím plný naivných očakávaní. V júni som začal intenzívne hľadať pracovné ponuky. Prešiel som ich minimálne 500 a ani s jednou sme neboli stotožnení. Slovenské agentúry si pýtali peniaze za sprostredkovanie práce (od 100 € - 250 €), ešte predtým ako ste vôbec do zahraničia vycestovali, čo mi prišla ako enormná zápalka a rozhodli sme sa slovenské agentúry vynechať. Podarilo sa mi nájsť na jednej holandskej stránke inzeráty na prácu v poľnohospodárstve, kde sa ako meno inzerujúcej uvádzalo meno Katarína. Rozhodol som sa napísať jeden spoločný mail Kataríne, ktorá je Slovenka pracujúca v holandskej agentúre tradiro, pri ktorej sme neskôr zistili, že s Holanďanmi nemá nič spoločné. Napísal som jej, že sme 4 chalani, ktorí by chceli dva mesiace pracovať v Holandsku, či pre nás náhodou nemajú prácu. Po piatich vymenených emailoch a dvoch telefonátoch sme mali vybavenú prácu a behom troch dni sme si mali vyriešiť dopravu do Holandska. Mali sme ísť pracovať do SKLENÍKU S RAJČINAMI kde NEBOLA potrebná PRACOVNÁ OBUV, mali sme bývať na dome SAMI, mali sme dostať JEDNO AUTO a mali sme pracovať 45 HODÍN TÝŽDENNE a pracovné povolenie sme mali dostať PRVÝ TÝŽDEŇ. Takto zneli naše inštrukcie a viac-menej takto vyzerala aj naša zmluva, teda vlastne sme si mysleli, že tak vyzerá. Ani jedna vec z toho nebola pravda. Pochybnosti začali už v autobuse niekde na hraniciach Nemecka a Holandska, keď mi volalo číslo z agentúry (vsuvka - Slovenka, ktorá nám to vybavovala išla akurát na 2 týždne na dovolenku a dala nám číslo na našu koordinátorku - Rumunku menom Mária.) Telefonát už tým pádom prebiehal v angličtine. Pýtali sa nás, že za koľko prídeme na ubytovanie a či máme pracovné topánky, povedali sme jej, že nemáme lebo nám bolo povedané, že ich nepotrebujeme. Na cestu sme vyrážali z čistej riti sveta - Prievidze, vystúpili sme v modernej civilizácií v Rotterdame. Aby ste chápali ukážem vám to na obrázkoch.

Na tomto magickom mieste nastúpite:

Vystúpite tu:

Potrebovali sme sa dostať na ubytovanie, ktoré bolo nejakých trinásť kilometrov od centra. Rozhodli sme sa využiť MHD, no len ako? Keby prídem za šoférom a vypýtam si polovičný asi by na mňa ostal len nechápavo kukať. V tomto momente sme pochopili, že sme opustili sedlákovo. Dostali sme sa na ubytovanie kde nás mal čakať týpek, ktorý nám dá kľúče od domu. Keď sme tam prišli okrem týpka tam bola aj jedna Polka a jedna Slovenka. Okrem nich tam bol ešte aj skurvený bordel. Po tom ako sa mi topánka prilepila o linoleum zaznela magická veta: ,,Nemusíte sa vyzúvať." Ďakujem, ale mimo to, že sa vyzúvať neplánujem, tak mám na seba chuť obliecť biohazzard oblek. Budete bývať sami je vlastne len obrazné pomenovanie, že tam s vami budú bývať dve ženy. Ale to bolo najmenej jednak ich po týždni presťahovali inam a druhák robili nočné a my denné, takže sme ich pociťovali len bordelom, ktorý za sebou nechávali. Opäť mi volá holandské číslo, tentoraz je to však iné. Volá mi žena, že môžeme hneď na druhý deň nastúpiť do práce za pás baliť rajčiny do prepraviek a potrebujeme pracovné topánky. Moc sa nám takéto niečo nepozdávalo, lebo mali sme ísť robiť do skleníka a nie za pás tak jej vravíme, že chceme robiť tú pôvodnú robotu, na čo nám odpovedala, že tam o nás už nemajú záujem, ale že môžeme skúsiť zavolať našej koordinátorke, ktorá nám samozrejme po zvyšok dňa nezdvíhala. Nakoniec nám prišiel werk planner - email s adresou kam máme ísť a časom kedy tam máme byť. Neschopnosť agentúry sa preukázala znova. V skratke obehali sme ráno 3 firmy, lebo všade nám nejaká osoba z agentúry povedala, že sme zle označili nám iné miesto na mape. Do tretice všetko dobre. Sme v robote, kde to ale od dobrého má veľmi ďaleko. Namiesto 45 hodín týždenne tu máme robiť 66 hodín týždenne v nekresťanských podmienkach obklopení Poliakmi, ktorí spierdalali celých 11 hodín. Vravím vám, že poliaci nie sú ľudia, lebo oni sa pri tejto práci dokonca usmievali. ,,Slovak? Tak ty znaš po polski?" Veta, ktorú keď počujem mám zimomriavky. Hej rozumiem po poľsky do úrovne kým mi začne týpek v plynulej poľštine vysvetľovať ako funguje 40 tonový lis, ktorý ma veľmi ľahko môže zmrzačiť, alebo zabiť. V takýchto situáciách sa vytvára veľmi nepríjemná rečová bariéra. Táto robota bola tak mizerná, že Jozef po troch dňoch v práci zbalil kufre a išiel späť na Slovensko so slovami: ,,Ja to jebem, ja idem do Unipharmy." Zaželali sme mu šťastnú cestu a šli sme sa spýtať, či nemajú nejakú inú prácu. V balíčku k inej práci sme dostali aj ďalšie auto a dostali sme sa do situácie kedy sme mali traja dve autá, čo neveštilo nič dobré. Do balíčka nám prihodili do každého auta zopár Rumunov, ktorých sme museli brávať do roboty. Mimo to, že nám liezli na nervy tým, že bývali na opačnej strane mesta, tak na výnimku jedného nevedeli ani po anglicky. Tentoraz sme dostali prácu v skleníku. V tom skleníku, v ktorom sme mali pôvodne robiť s rajčinami. Namiesto rajčín nás však čakali uhorky a sedemdesiat Rumunov. Keď som počul, že niekto po mne s cigánskym akcentom kričí: ,,Koľegaa!" tak už som vedel, že bude zle. To bolo totiž jediné slovo, ktoré vedeli povedať, potom došlo na ukazovanie rukami a nohami a vydávanie opičích zvukov Holandskí trojmetroví vedúckovia boli milí a mali toľko dobrého genetického materiálu, že by som si od nich aj ja nechal spraviť dieťa. Práca až na Rumunov, ktorým bolo nevyhnutné vysvetliť aj to ako sa používa toaleta, bola celkom v pohode.

Problém bol však niekde inde. Viete ako som na začiatku písal, že prvý týždeň dostaneme pracovné povolenie? Nedostali sme. Nedostali sme ho ani na druhý týždeň. Tým pádom nám nemohli ani posielať výplatu, ktorá mala byť týždenná, lebo sme vlastne pracovali nelegálne. Každý deň sme volali do agentúry, že kedy to číslo dostaneme (Foxo volal, aby nikto nebol ukrivdený). V agentúre nám väčšinou nezdvíhali alebo len diplomaticky odpísali, že budúci týždeň. Len odpoveď budúci týždeň sme dostali už dva týždne po sebe. Ale každý skúsený cestovateľ vie, že týždeň v Holandsku trvá ako tri slovenské. Klamem. Po prvom týždni som sa cítil, ako keby som tam už pol roka, na tinderi som si hľadal ženu, s ktorou založím rodinu a z domu na Jan Steenstraat 26 som plánoval spraviť rodinné sídlo. Situáciu s pracovným povolením (BSN číslom), sme sa rozhodli vziať do vlastných rúk. Na to, aby ste si číslo mohli vybaviť musíte si najskôr vybaviť termín na úrade. V Holandsku je týchto úradov 19, po tom čo Foxo obvolal väčšinu, hlavne tie v dostupnej blízkosti od Rotterdamu sa nám podarilo vybaviť najbližší termín 21. septembra v Amsterdame. Rozhodli sme sa znovu začať vydierať agentúru tým, že ak nám to nevybavia, tak dáme výpoveď a firemným autom im nabúrame do kancelárie. Medzitým sa nám ozvali z Alkmaaru, že majú pre nás tri termíny budúci týždeň. Krátko na to nám volali z agentúry, že majú pre nás termín na pondelok. Alkmaar bola naša poistka ostať ešte týždeň, keby nás agentúra chcela znovu oklamať. Prekvapivo nás neoklamala a fakt sme dostali termín v Rotterdame. Mali sme svoje číslo, konečne nám mohla prísť výplata, no naša demotivácia bola taká veľká, že sme zvažovali ako dlho tu ešte vydržíme. Predsa len náš deň vyzeral nejako takto: Budík 4:20, rýchle raňajky, 4:50 sedíme v aute na ceste za Rumunmi, 5:50 sme v robote, 9:25 v automate si do jedného poháru štukám rajčinovú polievku a do druhého hot chocolate, 16:00 koniec roboty, 16:20 vchádzame do príšernej zápchy, 17:00 vyhadzujeme z auta prvého Rumuna, 17:15 vyhadzujeme z auta druhého, keďže semafory nás nemajú v láske a ani dopravná situácia, tak 17:50 prichádzame do potravín kúsok od domu, 18:10 sme doma, môžeme začať robiť obedovečeru, o pol 8 sadáme na gauč a púšťame si SOS z roku 2008. Je pol 9 a môžeme ísť spať. A toto sa opakuje šesťkrát do týždňa. Na tinderi ma lajkujú len obézne aziatky, žiadny bodyshaming, ale oproti tým raketovým holandským blondínam som v týchto brehoch nemal moc chuť zakotviť. Na Slovensku sa schyľuje k zatvoreniu hraníc a karanténe. Jediná motivácia ostať tu je tá, keď mi príde upozornenie z banky, že prišla výplata. Spýtame sa agentúry, že ako to je zo zrušením kontraktu, že či ho vieme zrušiť hocikedy alebo tak. Dohodli sme sa s chalanmi, že ešte minimálne týždeň zvládneme. No v tom nám na našu správu z agentúry odpísali, že zrušenie kontraktu nám príde o chvíľu na email. Máme dokončiť týždeň a ísť domov. Vybavené rozhodli za nás. Ideme domov. Treba vyriešiť ako sa odovzdáva dom a autá. Najbližšie tri dni voláme do agentúry, že ako sa s tým vysporiadať. Tri dni nám nevedeli povedať čo s domom, na autá nám povedali, že ich máme doniesť do agentúry a odtiaľ nás zoberie dodávka na dom. Prídeme tam s autami voláme vedúckovi. Ten nám povie, že dodávku nemajú, že máme jedno auto nechať tu a druhým ísť na dom. Piati sa tlačíme v Mitsubishi Space Star v kolóne, google maps dostali geniálny nápad, že majú trasu, ktorá nám ušetrí 15 minút. Už tomu nikdy neverím. Namiesto po diaľnici sme išli po poľnej ceste, na ktorej boli namontované spomaľováky a.k.a. retaredéry na každých pätnástich metroch. Naši rumunskí retardéri na zadných sedačkách sa rozhodli zapáliť si cigaretu v aute. Za normálnych okolností by ma jeblo, ale bol to náš posledný deň, tak som sa len zhlboka nadýchol na uvoľnenie, dokašľal som sa z dechtu z rumunskej cigarety ušúľanej z buriny pred domom zabalenej do ovčej vlny. Po ceste sme v obchode vykúpili všetko najlacnejšie pivo a išli oslavovať, že ideme domov. Volala nám pani z agentúry, že kľúče od domu a auta máme nechať na stole, nechať odomknuté a odísť, toto nám povedali po troch dňoch čo sme tam volali, že čo máme robiť a vždy nám povedali, že ešte nevedia. Trávime príjemný večer, upratujeme a balíme si veci. Vedieme rozhovor o tom, že teraz keď už je všetko pomerne fajn tak musíme odísť, keď v tom zrazu nám na dom napochoduje osem Poliakov s tým, že sem idú bývať. Na náš dom pre šiestich nabehlo osem Poliakov. Keď som sa žene z agentúry snažil vysvetliť, že v tom dome je len šesť postelí a my sme traja, tak mi na to povedala že: ,,They can sleep like a sandwich." Nechápavý pohľad mi ostal celý večer. Na druhý deň sme nastúpili na autobus a mohli si užívať 27 hodinovú cestu domov.

Rady pre ľudí, ktorí chcú ísť robiť do Holandska/zahraničia:

-nahrávajte si každý rozhovor s agentúrou

-zistite si či potrebujete nejaké pracovné povolenie, ako to je v Holandsku, ak áno skúste ešte pred odcestovaním obvolať úrady a zistiť kedy je najbližší voľný termín

-neodchádzajte bez toho, aby ste videli zmluvu

-keď vás agentúra ignoruje, tak im dajte podmienku, že zrušíte kontrakt ak sa nestane to čo chcete a na čom ste boli dohodnutí

-určite choďte! bola to skvelá skúsenosť