Myšlienky vraha

Ďalšia zo série poviedok

O tom, že chcem niekoho zabiť som vedel už dlho. Túžil som po tom už ako malý. Mať krv na svojich rukách. V detstve som si to vybíjal na zvierat. Čítal som rôzne príbehy o tom, že tak to robili aj všetci známi vrahovia. Chcel som byť ako oni. Chcel som sa pozerať do vystrašených očí a cvaknutím spúšte im zobrať poslednú nádej. Počúvať ich roztrasený o pomoc prosíkajúci hlások. Pripravoval som sa na to už dlho. Strašne som sa na ten moment tešil. Každé ráno som vytiahol svoj revolver spod vankúša, kam som ho vždy pred spaním odložil. Chvíľu som sa s ním hral, prezeral si ho, skúšal poistku, potom som si ho strčil do nohavíc. Nosil som ho stále so sebou, keby náhodou príde ideálna príležitosť niekomu prevetrať hlavu. Bol to klasický smith & wesson magnum s dlhou hlavňou. Milujem ten pocit, keď sa mi chladný kov dotýka stehien. Nevedel som ako to chcem spraviť a ani koľkým. Ideálne pomaly nech si to môžem poriadne vychutnať. Mávať im s revolverom pred tvárou. Dať náboj do poslednej komory a na prázdno päťkrát stlačiť spúšť. Pozerať sa ako sa pri každom stlačení spúšte mykajú. Dnes to ale ešte nebude. Aj ja som normálny človek, ktorý žije mizerný život a musí chodiť do mizernej práce, aby mohol zaplatiť nájom za svoj mizerný jednoizbák na predmestí tohto mizerného mesta v mizernej bytovke obrastenej brečtanom. Sadol som do svojho auta, ktoré mlelo z posledného. Skôr ako auto to vyzeralo ako škatuľa od topánok, deformačnú zónu to malo tiež veľmi podobnú. Náraz znamená istú smrť. Motor o veľkosti dvoch suchých rožkov bez nároku na tresku alebo paštétu, aj tak nešiel viac ako 110 km/h. Túžil som po niečom veľkom, kamióne alebo pickupe. Dopredu by som si namontoval masívny železný nárazník. Ľudí by som zrážal ako zver. Ruky a nohy by lietali po okolí a krv z čelného skla by rozrážali stierače. Všade by bol rozruch a krik, všetci by utekali. V novinách by bola moja fotka, obletelo by to svet. To ale nebol môj cieľ. Môj cieľ bol uspokojiť svoju túžbu zobrať túžby ostatným. Prichádzam do roboty. Revolver si nenápadne zamknem do skrinky, kde si odkladám oblečenie. Prezliekam sa do firemných monteriek a na tričku si vyhŕňam rukávy. Montujem podobné črepy ako ten, na ktorom som sem prišiel. Jediný rozdiel je, že ten môj má už cez dvadsať rokov. Neznášal som to tu. Z hluku strojov mi pravidelne trieštilo v hlave, mal som pocit, že mi vybuchne. Nepríjemní kolegovia s ich primitívnymi otázkami a témami, o ktorých sa so mnou chceli baviť, keď som im rázne dal najavo, že mňa ich stupidné sračky nezaujímajú, tak sa bavili len medzi sebou. Ja som to bohužiaľ musel počúvať. Od zlosti som škrípal zubami. Za tú dobu čo tu pracujem som ich už mal poriadne vyšúchané. Zubná sklovina bola na nich už len na teoretickej úrovni. Keby mám revolver pri sebe, tak sa neovládnem. Stroje búchali čoraz hlasnejšie. Štyridsaťtonové lisy do seba narážali a tvarovali plechy. Občas som si tam mal chuť strčiť hlavu. Ibalgin a tmavá miestnosť bola predstava, ktorá ma ukájala viac ako spoločníčky z bordelu, ktoré som z radosti dával do poriadku. Zvonček na obedovú prestávku je mojím vykúpením. Vo firemnej jedálni si naberiem rajčinovú polievku a nejaký kolotoč so zemiakovou kašou. Vyzerá to ako keby to už niekto jedol. Vyberiem sa pri stôl, kde sedí len jeden podivín. To mi vyhovuje. ,,Dobrú chuť." poprial mi ešte som si ani nesadol. ,,Ďakujem, budem ju potrebovať." sadol som si a pichol do toho vidličku. Hmota sa rozpadla. Presunul som sa na polievku. Nastrúhaná hmota, ktorá v nej plávala bola skôr kuchárkina päta ako syr. Pri tejto predstave mi vybehol obsah lyžičky cez nos naspäť do taniera. Dojedené. Ako v každej rozprávke aj tu prišiel zvoniec, prestávky je koniec. Pobral som sa znovu za pás a išiel som pretrpieť ďalších šesť hodín. Nevedel som sa dočkať konca. ,,Pozeral si včera noviny? Dávali tam, že nejaký chlap niekde v Amerike zabil cez tridsať ľudí. Tým Američanom jebe." Spontánnu erekciu som musel zakryť rukou. Popri skutočnom obdive som cez zuby precedil. ,,Hej jebe im, je to strašné." Ešte raz na mňa ten pičus prehovorí, tak bude medzi prvými. Som zvedavý či ho v Amerike tiež budú vysielať v novinách ako je z neho ementál. Každých tridsať sekúnd mi oko ujde na hodiny. Čas je relatívny, no tu sa zastavil. Dúfam, že teraz Einsteina v hrobe pokrútilo. Zvonec mi pripomína skôr oslavné fanfáry a tanečným krokom sa predieram cez biomasu v podobe ľudí do šatne. Prezlečiem sa rýchlosťou svetla, revolver schovám ešte rýchlejšie. Autom pohnem ešte skôr než naštartujem. Po diaľnici trielim neuveriteľných 110 km/h nohu mám vystrčenú cez dvere a odrážam sa od asfaltu, aby som išiel ešte rýchlejšie. Mám pocit, že buď sa to ,,auto" rozpadne alebo odletí. Vyhovovali mi obe možnosti. Pred bytovkou som ako vždy nemal kde zaparkovať. Čudujem sa, že ešte mám trpezlivosť to vždy vyskúšať. Skurvené mesto. Zaparkoval som päť minút chôdze od bytovky, ktoré som úspešne využil na pičovnie. Odomkol som a kľúče som hodil cez pól bytu s úmyslom trafiť pohovku. Schrúmal som chrumky no paradoxne neboli chrumkavé ale zvlhnuté, boli tam už asi týždeň. Gastronomický zážitok som doplnil krajcom chleba s maslom. V sprche som mal v pláne ostať aspoň tridsať minút, no odstávka teplej vody mi v tom nepriala. Rýchlo som sa opláchol, aby som si v spánku nesmrdel. Ľadová voda ma nútila kričať, ale zvládol som to. Kľudne ma volajte Wim Hof. Ľahol som si do postele a vizualizoval si ako niekoho zabijem. Spravím si svadbu, pozvem čo najviac ľudí a všetkých dám do smútku. Farára ušetrím, môžeme z toho rovno spraviť hromadný pohreb. Nie, svadba vyžaduje ženu, od tej mám ďaleko. Zabijem nejakého kuriéra. Mám v tom už jasno. Spravím to u mňa. S touto predstavou sa mi podarilo zaspať s úsmevom na tvári. Zobudil som sa na to, že mi kvapká voda do drezu. Tlak mi stúpol tak, že môjmu tlakomeru vybilo baterky. Dnes je ten deň. Do roboty som zavolal, že neprídem lebo som chorý. Hneď potom som volal inštalatérovi, ktorý mi na ,,kvapká mi kohútik" odpovedal klasicky otrepaným vtipom: ,,keď netečie, tak aspoň kvapká." Ešte chvíľu a jediné čo bude kvapkať bude krv z tvojej hlavy ty prasprostý učňovkár. Povedal, že príde o hodinku možno skôr. Išiel som všetko pripraviť, do chodby som dal kladivo. Revolver spod vankúša do gatí a pri drevenú stoličku v kuchyni som položil izolepu. Všetko pripravené. Strašne som sa tešil. Len tak som sedel a čakal na zvonček, miestami som si pripadal ako pes. Dočkal som sa, takmer som zaštekal. Utekal som otvoriť. Na schodisku počujem dva hlasy. To znie ako problém. Hlasy sa približujú a ja budem musieť improvizovať.

,,Dobré ráno páni."

,,Zdravíčko." odpovedali zborovo. Mali to už asi nacvičené.

,,Nemusíte sa vyzúvať, poďte ukážem vám kuchyňu." Mali dokonca taký istý krok. Poslali mi sem klony.

,,Tu to kvapká. Viete to spraviť?" Ukázal som prstom na drez.

,,Jasnačka vedúci, do pól hodinky to je ako nové." prikývol som.

Odišiel som späť do chodby uvažovať ako to spácham. Zobral som kladivo do ruky a schoval ho za chrbát.

,,Môžem jedného z vás na chvíľu ešte poprosiť?"

,,Jasné čo treba?." začal som počuť kroky na plávajúcej podlahe. Začali sa mi potiť ruky a biť srdce enormným spôsob. Spoza rohu vykukol ten väčší. Vyzeral ako golem. Mal skoro dva metre a cez sto tridsať kíl.

,,Nesvieti mi žiarovka, s tým mi viete pomôcť?" prstom som pri tom ukazoval na stropnú lampu.

,,Pozriem." hlas mal ako keby kričal do sudu. Začal sa načahovať na strop. Strop je vysoko a bez rebríku alebo stoličky by tam nedočiahol, no aj tak to skúsil. S jeho výškou a mentálnou kapacitou sa ani nečudujem. Bol otočený chrbtom a ruky mal vystreté smerom k stropu. Z náprahu som ho udrel kladivom do temena. Bola to šupa, niečo ako keď sa nabúra kamión s vlakom. Zvuk sa rozľahol po celej bytovke. Ani s ním nepohlo. Myslel som, že sa s ním ani nič nestalo. Zrazu s ním buchlo o zem.

,,Čo sa deje?" nezdalo sa jeho kolegovi. Vybehol z kuchyne skontrolovať. Vytiahol som revolver z nohavíc a predmieril si na neho. Kladivo som držal v druhej ruke. Ostal veľmi prekvapený, keď vyšiel spoza rohu. ,,Stoj a drž piču inak ťa odjebem." Zacukal a roztrasene prikývol.

,,Teraz ho odnes do kuchyne na stoličku." neustále som na neho mieril. Teraz som rád, že prišli dvaja, sám by som to hovädo neodniesol. Posadil ho na stoličku.

,,A teraz ho uviaž!" prikázal som mu agresívnym tónom. Chytil izolepu a akonáhle sa otočil, tak som aj jemu uštedril jednu kladivom. Krv sa začala liať. Urobilo to podobný zvuk ako pri jeho kolegovi. Susedia si musia myslieť, že sa stala hromadná havária. Oboch som prilepil o stoličku a posadil vedľa seba. Prelepil som im ústa. Tretiu stoličku som položil pred nich. Sadol si, pozeral na nich a čakal, či sa preberú. Kaluž krvi na zemi sa začala podobať na jazero. Celý som bol od krvi. Bol som hrozne roztržitý strašne mi bilo srdce. Užíval som si to. Golem začal hýbať prstami. Spozornel som. Pripravil som si revolver. Chcel som, aby boli hore obaja. Bezmocne sa pozerali jeden na druhého ako ich pripravím o život. Otvoril oči. Pozeral na mňa, chcel kričať, no ústa mal prelepené páskou. Bezmocne sa začal šklbať. Obzrel sa na kolegu a hystéria bola ešte intenzívnejšia. Kolísal sa zo strany na stranu, takmer sa mu podarilo prekotiť.

,,Prestaň lebo inak to bude posledná vec v tvojom živote." Upokojil som ho s revolverom v ruke. Nezabudol som ani na žmurknutie.

,,Uhmhmumum." Mrmlal cez lepiacu pásku.

,,DRŽ PIČU!" Začínal som byť nervózny. Bál som sa, že jeho kolega sa už nepreberie a prepásne toto teátro. V tom sa spustil podobný proces ako pred chvíľou s jeho kolegom. Podobná hystéria. Musí to byť otrasný pocit, byť takto bezmocný.

,,Upokojte sa páni, predstavenie ešte len začína." Zo stojanu som vybral kuchynský nôž. Pomaly som im ním prešiel po krku, najskôr Golemovi, potom aj druhému, aby mu nebolo ľúto. Pomalým pohybom som im rezal kožu a sledoval ako vyteká krv. Veľmi sa snažili kričať, no bohužiaľ nešlo to. Moji malinkí. Akí sú vedľa seba podarení. Pekne si tu spolu krvácajú a čakajú na istú smrť. Škoda, že sa nedržia za ruky bolo by to romantickejšie. Chytil som pásku a ruky som im prilepil k sebe. Už to bolo dokonalé. Postupne som im rezal kožu na celom tele. Keď boli roztrhaní ak džínsy priemernej tínedžerky, tak ma to prestalo baviť. Revolver som si v ruke obmotal uterákom v domnienke, že to stlmí zvuk výstrelu. Priložil som ho Golemovi pod krk. Ruky sa mi potili a nohy triasli. Musím to stlačiť. Musím, proste musím. Motivačný hlások v mojej hlave. Slzy im tiekli a krv ešte viac. Cítil som sa ak na dedinskej zabíjačke, teším sa na hurky. Dva hlboké nádychy. Stlačil som to. Z výstrelu mi zaľahlo v ušiach, uterák nepomohol. Susedia už musia mať pocit, že som si tu otvoril bowlingovú dráhu. Mozog vyletel na stenu v spomalenom zábere. V mojom tele nastal vnútorný rozvrat. Utekal som sa vygrcať na záchod. Vyšlo zo mňa všetko. Hlava sa mi točila a pred očami čierne. Vrátil som sa do kuchyne, pri pohľade na vystrelený mozog priklincovaný na stene ma znovu nadraplo. Výčitky nastúpili ihneď. Život bol silnejší než som si myslel. Najhoršie na tom bolo, že som musel ešte jeden nechať vyhasnúť. Nemohol som ho len tak pustiť, na to už bolo príliš neskoro. Musím to spraviť čím skôr, neskôr by som to už nezvládol. Aj tak strašne krváca. Nevládze už ani zavíjať, je utrápený. Myslel som si, že ma také niečo bude vzrušovať, no je to hnus. Najradšej by som to vrátil späť. Priložil som mu revolver pod bradu. Strelil som. Dva mozgy a fľaky na stene vo mne znovu vyvolalo dávenie, neobťažoval som sa ísť na záchod. Vyšplechlo to zo mňa rovno na plávajúcu podlahu. Revolver mi z roztrasených rúk vypadol na zem do zvratiek. Tým, že som ich zabil, som zabil aj seba. Zabíjanie nie je pre mňa.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu
Som mladý chalan, ktorý rád tvorí. Ak ma chcete podporiť, môžete tak spraviť na mojom patreone.

Chceš vedieť, keď Lukáš Lipiansky pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
11.7.2021 18:07
Práca v Holandsku
10.1.2021 18:27
Dúhový pajzel
9.11.2020 18:42
Živá mŕtvola