Blúdenie 3

Rišo sa ma začal nežne dotýkať. Neustále sa mi pozeral do očí. Vbehol mi pod tričko a prechádzal od brucha k prsiam, bradavkám, na tie som obzvlášť citlivý, preto som povzdychol a Rišo si to hneď všimol. Vyzliekol mi tričko a hneď sa prisal k mojej pradavke a druhou rukou mi hladil zadok. Bol mega nadržaný, pretože bol strašne vášnivý až surový.

Ja som stále rozmýšľal, čo je toto to, čo chcem, či je to správne. Užíval som si Richardovo telo, jeho bozky, dotyky, ale cítil som, že to nie je to pravé, čo chcem. Nedokázal som sa zastaviť. Bolo to silnejšie než ja. Zrazu, keď sme boli obaja polonahý, sa zrazu rozleteli dvere na Rišovej izbe. „Potrebujeme pomoc, Eva spadla zo stola a omdlela“ skríkla po nás Mia. Potom si uvedomila, čo vlastne vidí a zarazila sa. „toto čo má znamenať?“ zostala ako obarená stáť vo dverách. „To je teraz nepodstatné, musíme ju hodiť do nemocnice“ odpovedal jej stroho Rišo, obliekajúc vybehol z izby. Mia ho nasledovala. Zostal som v izbe sám. Pomaly som sa obliekal a v hlave som mal búrku myšlienok. Až teraz mi došlo, čo sa všetko stalo. Na jednej strane bolo vo mne ešte trochu vzrušenia, no na druhej strane som mal výčitky voči Mii. Ale čo, veď Richard je slobodný človek, ktorý sa rozhoduje slobodne a ona nám nemá čo vyčítať.

Zbehol som von na záhradu a Richard bol s Evou už v nemocnici, chalani spali v obývačke, baby si robili kávu v kuchyni a Mia s Lukym sedeli na záhradných sedačkách pri bazéne. Keď ma videl Luky, zodvihol sa a kráčal ku mne. Keď okolo mňa prechádzal potľapkal ma po ramene a prešiel. Sadol som si k Mii. Chvíľu bolo trápne ticho. Potom ho prerušila Mia. „Peťo ja ťa mám rada, Richarda tiež, ale som v šoku, čo som videla. Však nemáš ani 15, mal by si s tými vecami počkať, hlavne do toho nepleť Riša. On je teraz mimo z rozchodu a nechcem, aby mu ktokoľvek ublížil“ vyčítala mi. „Ja nikomu hlavu nepletiem, Rišo je dospelý chalan, ktorý vie, čo robí, to s kým spím, alebo nespím je moja vec, ja ti tiež neprikazujem intervaly, kedy máte mať s Lukym sex. Nemôžem za to, že je Rišo tvoj brat, ale cítili sme to tak obaja. A neviem čo riešiš, aj tak nič nebolo“ ohradil som sa. „Nič nebolo? Len preto, že som tam vtrhla a nie preto, že by si nechcel. Mne môže byť jedno čo robíš, ale záleží mi na tebe.“ Mia sa strachovala, až mi to pripadalo, akoby mi chcela robiť matku. „ Tebe na mne nezáleží, tebe záleží na tom, aby si sa nemusela pozerať, že sme s Rišom spolu a myslíš len na seba!“ vyštekol som po nej. Zodvihol som sa a odišiel zo záhrady. Smeroval som cez dom von na ulicu.

Neviem, kde sa vo mne nabralo toľko zlosti. Celá tá situácia mi prišla trápna, celý ten rozhovor, bol som zmätený, že tu nie je Rišo, že to riešim s ňou. Jej do toho nič. Zrazu k domu prišlo Rišove auto. Bola noc, takže ma osvietil svetlami a zastal. „Kam ideš?“ spýtal sa sediac v aute. „Idem domov, pohádal som sa s Miou,“ vedel som, že sú asi tri hodiny v noci a na vlak budem musieť čakať najmenej hodinu. „Čo blázniš, hodím ťa domov,“ ponúkol sa Rišo. „Však si vôbec nespal, a nie je to 10 km. Idem sám,“ nemal som chuť sa s ním rozprávať. „Nasadni do auta , lebo vystúpim a prinútim ťa násilím. Na toto nemám nervy.“

Uvedomil som si, že nemá cenu protestovať. Nasadol som do auta a celú dobu sme sa nerozprávali. To ticho bolo také zvláštne. Bolo v ňom cítiť tisíc otázok, no žiadnu odpoveď. Pozeral som z okna von, no v tme som nič nevidel. Rozmýšľal som nad udalosťami, ktoré sa stali len pred chvíľou a neveril som, že sa toľko vecí môže stať v tak krátky čas. V rádiu hrala nejaká romantická odrhovačka, ktorá mi fakt nepomáhala tváriť sa normálne. Pomaly mi po líci začala tiecť slza. Prišlo mi ľúto, že som sa pohádal s Miou, že sa to prekazilo medzi mnou a Rišom, že som teraz pred všetkými vyzeral ako nejaká mladá kurva. A najviac ma trápilo to, že sme si nemali čo s Rišom povedať. Po 20 minútach jazdy sme zatočili na parkovisko pred môj dom.

„Dávaj si pozor,“ povedal som na rozlúčku Rišovi. „Dobrú noc,“ odpovedal kamenným hlasom Rišo. Vystúpil som z auta a zabuchol za sebou dvere. Trvalo mi asi 5 minút, kým som sa trafil kľúčom do zámky vchodu a naposledy som sa obzrel. Svetlá Rišovho auta sa zmenšovali až napokon zmizli. Doma už mama s otcom spali, tak som sa uložil do postele. Zrazu zavybroval mobil. Bola to smska od Riša so strohým textom. „Bola to chyba prepac ak som ti ublizil mrzi ma to.“ Všetko. Alebo skôr nič?

Ľahol som si, plakal ako malý, pretože som si myslel, že Rišo vie čo robí a bude mojím prvým. Ale on je ešte väčšie decko ako ja. Myslel som, že som na dne. Od absolútneho vyčerpania únavy som zaspal. Keby som vedel, čo ma v najbližších dňoch stretne, teda lepšie povedané kto, určite by som zaspával s väčším kľudom. Ale o tom až ďalšie pokračovanie J