Moja Manhattanská Vôňa ženy

Takmer každé leto trávim zopár týždňov v New Yorku. Nie priamo na Manhattane, ale v mojej obľúbenej štvrti Malba. Je to veľmi príjemná a tichá rezidenčná štvrť v severnom Queense, necelých desať kilometrov vzdušnou čiarou východne od Manhattanu. Domy sú tu zväčša poctivo tehlové, žiadne zbúchané drevotrieskové bungalovy, ktoré tak často vidieť v južných štátoch USA a ktoré odnesie prvé tornádo. Kvalita domov vo štvrti totiž sama o sebe pozornému návštevníkovi napovie veľa o životnej a mentálnej úrovni miestnych obyvateľov, ktorí tu žijú. Preto Malba.

Na západe hraničí táto štvrť s letiskom La Guardia, na ktoré vždy prilietam, lebo to mám odtiaľto najbližšie, doslova na skok. Naša spoločná priateľka, v Paríži žijúca britská herečka Kristin, s ktorou som sa pred pár rokmi zoznámil v Paríži na Tangu, má v Malbe celoročne prenajatý veľký rustikálne pôsobiaci dom s tehlovým obkladom a veľkou záhradou, zvažujúcou sa až k rieke, s výhľadom na západe sa črtajúce mrakodrapy horného Manhattanu, a na východe na krásne rozbresky slnka ponad Whitestonský most, tiahnuci sa cez East River, ponad golfové ihriská južného Bronxu až niekam za horizont. Skrátka dom s ideálnou polohou na relax, oddych, rozjímanie. Aj minulý rok v júni mala pracovné záväzky v Štátoch, tak mňa i našu spoločnú parížsku priateľku Monicu opäť pozvala na dva týždne si oddýchnuť a robiť jej spoločnosť.

Každé ráno ju vždy čaká vodič, aby ju odviezol na nakrúcanie a večer ju privezie nazad. My s Monicou cez deň trávime čas na loďkách v neďalekom prístave, ktoré si môžete prenajať, ak máte absolvovaný kurz yachtingu (mám). Je to ideálna aktivita na dokonalé vyčistenie si hlavy, odporúčam to všetkým. Široká hladina rieky East River z vás vyfúka všetky starosti a zbytočné myšlienky. Ak máte trochu znalosti fungovania morského prúdenia (East River sa tu vlieva do oceánskeho zálivu, tu sme totiž na Long Islande) a máte záložný motor pre prípad, že chytíte odliv a k tomu vietor od pevniny, tak ste inak v pohode. Raz sme sa dokonca odvážili oboplávať celý Manhattan loďou proti prúdu rieky Hudson až do Poughkeepsie, čo je poctivá celodenná plavba popri starej indiánskej ceste. Ale túto plavbu sme neabsolvovali sami, na takú plavbu sme si najali profesionála z Yachtclubu v Malbe.

Mimochodom, Manhattan...

„Mám tu svoje obľúbené miesta, ktoré sa mi nikdy nezunujú, hlavne tie z filmov Woodyho Allena, na Upper East Side, vtedy sa na tých miestach vžívam do deja jeho filmov a predstavujem si, aké to tu vtedy bolo...“

Za tých pár rokov ho mám celý pochodený. Neobľubujem prefláknuté turistické atrakcie víkendových turistov, ktorí pobyt v New Yorku absolvujú štýlom: šup na vyhliadkovú terasu Empire State Building, šup na Times Square, spraviť si selfie z Brooklyn Bridge Parku s výhľadom na dolný Manhattan (to si radšej zájdem do New Jersey, odtiaľ sú krajšie výhľady a na celý (!) Manhattan), šup rýchlo na okružnú plavbu k Soche Slobody, oddych v Central Parku, ak zvýši čas, tak pozérsky nakuknúť do blízkeho Guggenheimovho múzea (ja mám permanentku) a na podobné miesta, kde sa musím predierať vysmiatymi selfíčko-idnými turistami, to všetko som absolvoval veľakrát a toto ma už neoslovuje.

Mám tu svoje obľúbené miesta, ktoré sa mi nikdy nezunujú, hlavne tie z filmov Woodyho Allena, na Upper East Side, vtedy sa na tých miestach vžívam do deja jeho filmov a predstavujem si, aké to tu vtedy bolo... Alebo si zameditujem v Battery Parku na dolnom Manhattane (točila sa tu záverečná rozlúčková scéna z filmu Takí sme boli s Barbrou Streisand a Robertom Redfordom), poprechádzam sa po nábreží Hudson River Greenway s úžasnými novými mólami s prvotriednymi verejnými športoviskami a výhľadom na protiľahlé Jersey City.

Ale o tom som nechcel písať...

Večery v New Yorku trávime s Kristin a jej priateľmi. Občas, na pár dní či celý týždeň priletí niekto z jej rodiny, deti, jej francúzsky ex-manžel, a potom sa delíme o kuchyňu, trampolínu na záhrade i o loďku. Ja osobne tu nepoznám nikoho, takže som odkázaný na „priateľov priateľov“. Moja francúzština sa tak neplánovane zlepšuje každým dňom. Ale úplne mi takýto spôsob prebývania stačí, pretože byť tu takto incognito má aj svoje výhody, nemusím sa totiž prispôsobovať nikomu a ničomu, iba dátumu odletu uvedenému na svojej spiatočnej letenke.

Po celodennej práci príde Kristin domov a riešime večerný program. Podľa počasia a nálady. Večere v meste, kino, divadlo na Broadway, opekačku na záhrade... Ale akcie typu dinner out vždy plánujeme na jeden, dva dni vopred, lebo v tomto meste si bez rezervácie miesta v lepšej reštaurácii či lístkov do divadla veľa neužijete. V jeden večer sme sa rozhodli ísť na večeru na dolný Manhattan. To je tá fotograficky prefláknutá časť s mrakodrapmi nad riekou, s Brooklynským mostom.... ale sú tam i miesta, kam bežný turista nezavíta.

Máme tam jednu obľúbenú reštauráciu, kam sa aspoň raz za náš newyorský pobyt vždy vyberieme. Volá sa „Carne Mare“ a nachádza sa na móle Pier 17.

Tie móla sú historickými pozostatkami z čias, kedy bola táto časť Manhattanu rušným prístavom a miestom vykládok tovaru. V súčasnosti sú tieto móla (piers) relaxačnými zónami a lemujú celú západnú a južnú časť Manhattanu.

Carne Mare je skvelá talianska rybia reštaurácia, ktorej veľmi vtipný italoamerický šéfkuchár Andrew je dokonca držiteľ Michelinovskej hviezdy. Je drahá, ale čo tu na Manhattane nie je drahé? No ale vždy Kristin pozýva, tak odmietni...

Pred dvomi dňami sme si teda zarezervovali stôl na dnešnú ôsmu hodinu večer. Privolaný taxík nás za slabú polhodinku zaviezol až na mólo pred reštauráciu, najkratšou trasou cez Queens. Prechádzali sme cez Brooklynský most popod jeho mihotajúcimi sa železnými trapézami a obrovskými, v západe slnka žiariacimi neogotickými mostnými vežami, ktoré nám dokonale zakrývali panorámu Manhattanu.

Vystúpili sme pred reštauráciou. Deň sa chýlil k záveru, mrakodrapy za nami sa leskli v oranžovom jase zapadajúceho slnka. Vstúpili sme dovnútra, pri vchode nás privítala mladá, talianskymi génmi zjavne šmrncnutá portierka s hrubou rezervačnou knihou položenou na stojane. Ako z nejakého filmu.

Absolvovali sme typický dialóg: „Máme u nás rezerváciu, však? ...na aké meno... stôl 16 na poschodí.... ráčte ďalej, cíťte sa u nás príjemne...“ a decentne si nás zaškrtla v zozname.

„dinner, lunch, brunch, dolci, wines“

Vystúpili sme na poschodie po masívnom točitom drevenom schodisku – vždy som mal pocit, že celá táto reštaurácia bola postavená z dreva nejakej starej plachetnice, krásne lakované, do červena morené drevo, toto musela byť kedysi luxusná loď brázdiaca šíre oceány. Stoly pre hostí s mäkkými koženými kreslami sú dizajnované do poloblúka, poskytujúc im súkromie, ale zároveň ich neizolujúc od okolitého diania. Výhľad na západ slnka ponad East River, nekonečný tok svetiel áut pomali sa linúcich po nábrežnej F.D. Roosevelt East River Drive, ... a vnútri zenový kľud. Priestorom reštaurácie sa nenútene šírila podmazová jazzová hudba, príjemne dotvárajúca atmosféru večera. Čašník, ktorý nás mal na starosti, nás priviedol k nášmu stolu, podal jedálné lístky a decentne sa vzdialil, aby sme si mohli v kľude vybrať. Nevyberali sme si dlho, už sme to tu poznali, chodíme sem často, takže každý z nás už máme v hlave vybraté svoje obľúbené jedno a nápoje a veľmi neexperimentujeme. Ono ani nie je veľmi s čím, takéto kvalitné reštaurácie nemajú dvadsaťstranové menu. Tu to majú všetko na piatich stranách jedálneho lístka krásne štýlovo popísané: „dinner, lunch, brunch, dolci, wines“. A Michelinovská hviezda k tomu.

Monica a Kristin si objednali svoje obľúbené ryby, ja zasa stejk. Napriek tomu, že je to v podstate talianska reštaurácia, robia ho tu ako v pravom steakhouse, fantasticky, ako všetko jedlo tu. No veď Michelin... A k tomu sme si objednali fľašku suchého červeného Pinot Noir.

Priťukli sme si, pomaly z nás opadá hektika dňa (no, asi len z Kristin, z nás s Monicou veľmi nie, pre nás je to naopak povyrazenie si). Reštaurácia sa pomaly zapĺňa hosťami. Veľmi si ich nevšímam, skôr vôbec, samí neznámi, decentne pôsobiaci a dobre oblečení, uhladení ľudia, skrátka taká lepšia spoločnosť. Popíjajúc víno nám Kristin rozpráva príbeh z dnešného nakrúcania. Bavíme sa, smejeme sa. Kristin sa ale na mňa a Monicu tak nejak záhadne pozerá a lišiacky sa pritom usmieva. Nechápeme, mňa osobne to zneisťuje. Ušlo mi niečo? Žeby sa v kuchyni pripravovala obria slávnostné torta, prinesená na podnose za svetla prskaviek a spevu čašníkov? Dnes predsa nemá narodeniny. Či? Alebo podpísala zmluvu na nový film?

- „A čo ste robili dnes vy dvaja?“ preruší Kristin nečakanou otázkou naše mentálne analýzy.

Rozprávame naše zážitky z dnešného výletu do neďalekého múzea Fort Totten¸ čo je historická pevnosť s krásnym parkom z čias americkej občianskej vojny, ktorá v minulosti strážila vstup do Newyorského prístavu. Smejeme sa, popíjame víno, úplne nám vyfučala z hlavy predchádzajúca neistota z Kristininých záhadných pohľadov.

Čašníci nám práve priniesli objednané jedlo, servírujúc ho ako z učebnice hotelovej akadémie. Pripíjame si. Naša debata sa zvrtne na chválenie chutí, vôní, no mňamka... Čo viac si dnes môžeme želať...

Zrazu sa Kristin pozrie ponad moje pravé plece a srdečne sa zoširoka usmeje. Pozriem sa nad seba, zreničky sa mi doširoka roztvoria a stuhnem. Starší chlap v perfektne padnúcom tmavom prúžkovanom obleku so žltou kravatou a žltou vreckovkou v klope saka. Al Pacino!

Dlhá stopka vínového pohára sa mi medzi prstami zošmikla, až mi takmer vypadol z ruky.

To nemôže byť predsa on, čo by tu robil? Snívam? Mám sa prefackať? Pozerám naňho ako na zjavenie...

Veľký Al Pacino!!! Už na prvý pohľad je to starší pán, ale stále má svoje výrazné charizmatické črty tváre, pohyby, hlas, zvodný a pritom zraniteľný pohľad, ako vo svojich filmoch. Kristin vstala od stola, podišla dva kroky k nemu a vrúcne sa objali ako starí priatelia. Potom si prisadol oproti nám vedľa Kristin.

„Alfred James Pacino, pre priateľov a ostatných aj tak len Al“, predstavil sa. Kristin nás na oplátku predstavila Alovi ako svojich európskych priateľov z Paríža. Vyzerali sme ako malí školáci pri riaditeľovi školy, hypnotizovaní jeho charizmou, neveriacky preskakujúc pohľadom z Ala na Kristin. Čo má táto habaďúra znamenať... myslíme si s Monicou, ale sme radi, že sme tu a teraz s Alom.

Po prípitku sa ho nesmelo začínam vypytovať na jeho (a moje obľúbené) filmy - na Taxikára, Krstného otca, Vôňu ženy. A na veci, ktoré sa nikde nedočítate...

Zrazu sa ma Al spýtal:

- „Už som sa obával, že sa ma vôbec neopýtaš na Vôňu ženy? Kvôli tomu tangu, čo som tancoval? Kristin mi hovorila, že vás troch spája tango. No, tá filmová choreografia ... ako iste vieš, to nebolo to vaše argentínske tango, ale viem, že to pekne vyzeralo, každý sa ma na tú scénu pýta a všetci si odvtedy o mne myslia, že som nejaký skvelý tanečník. To je kúzlo filmu, ľudia si ťa zapamätajú a zaškatuľkujú podľa zopár scén. Mimochodom, nakrúcali sme to v hoteli Pierre na Piatej Avenue, choď sa tam niekedy pozrieť... A mimochodom, moja filmová partnerka z tej tangovej scény Gabriella vyštudovala hudbu a tanec. S tou by si si iste zatancoval aj v reálnom živote ...“

Hotel Pierre: V tomto hoteli tancoval Al (ako Frank) s Gabrielou (ako Donna) svoje slávne filmové tango.

Alovi som celý čas vykal, no ale angličtina pozná len univerzálne You, takže to bolo jedno. Ale Monica s ním našla spoločnú reč, ako franko-talianka si s Alom ako s potomkom sicílskych prisťahovalcov hneď padli do noty a po pár minútach občas preskočili do taliančiny a bolo to medzi nimi samé tykanie...

„My s Monicou sme ostali prekvapene sedieť, obávajúc sa, čo sa bude diať. Snáď ju len nepožiada o ruku!“

Z reproduktorov zaznela mne známa skladba: Por una Cabeza od Carlosa Gardela. Pozriem prekvapený na Ala:

- „ Hej Al, veď to je z filmu Vôňa ženy!“

- „Ja viem, psst“ povie spiklenecky.

Hudba zosilnie, hostia pri okolitých stoloch sa decentne obzerajú, čo sa deje. Zrazu spoza stĺpu vyjde čašník s veľkou kyticou červených ruží a podáva ju Alovi. Al sa nahne ku Kristin, pobozká jej ruku a podá kvety:

- „Všetko najlepšie k tvojmu sviatku, tu v Štátoch máš dnes meniny.“ Dojatá Kristin naňho nežne pozrela, objala ho a pobozkala na líce.

- „Vstaň prosím“ poprosil ju. My s Monicou sme ostali prekvapene sedieť, obávajúc sa, čo sa bude diať. Snáď ju len nepožiada o ruku! Trnieme od napätia...

Prekvapená Kristin vstáva, Al ju gentlemansky chytí do tanečného objatia a začína zľahka s Kristin na túto slávnu tangovú skladbu tancovať pomedzi stolmi. Kristin sa decentne podvoľuje, tancovať vie, nielen vo filme Anglický pacient, ale i v skutočnosti, na parížskych milongách, na ktoré ju s Monicou občas vytiahneme.

„Nikdy by som si nepomyslel, že túto slávnu scénu zažijem opäť, dokonca nie na plátne, ale v skutočnosti, v New Yorku a k tomu s AL Pacinom v hlavnej úlohe! A sediac v prvom rade!“

Al ostal verný svojej osvedčenej choreografii z filmu Vôňa ženy. Na úvod zaviedol Kristin do salidy americana (túto figuru prebralo ako charakteristický prvok i klasické tango), nasledovala pirueta, Kristin dala Alovi vysoké gancho až pod zadok (to nečakal), kolíska, chôdza na tri nohy, pirueta, potom lineárne prešli tam a späť v základnom kroku cez celú reštauráciu, opäť salida americana, pirueta, nízke gancho nad Alove lýtko, a na záver predviedli miernu zakláňačku. Koniec. Hostia vstali a tlieskali, výkriky bravóóó.

S Monicou sme na túto scénu pozerali ako v 3D kine. Toto sa nedalo predvídať, len sme žasli. Mne sa pritom v hlave neustále prebíjala tá filmová scéna s touto neskutočne prítomnou skutočnosťou. Nikdy by som si nepomyslel, že túto slávnu scénu zažijem opäť, dokonca nie na plátne, ale v skutočnosti, v New Yorku a k tomu s AL Pacinom v hlavnej úlohe! A sediac v prvom rade!

Ani vo sne mi nenapadlo túto scénu nakrúcať, osobne považujem za hlúposť pozerať na takúto krásu cez obrazovku mobilu, z toho si za chvíľu nič nepamätáte a hlavne pozerať na život cez obrazovku predstavuje bariéru esenciálneho zážitku. A taký naživo precítený zážitok sa vám zapíše priamo do mozgu, navždy. Na mobil a kameru to vždy niekto nahrá a bude zdielať na youtube, ale reálny zážitok sa zdieľať nedá. Ten treba zažiť. A ja som to zažil v plnej palbe.

Potlesk hostí a čašníkov doznel, Kristin s Alom sa posadili naspäť k nášmu stolu, čašník dal kvety do vázy a dolial nám víno. Pokračovali sme v rozhovore, ale všetkým sa nám na pozadí mysle premietala už iba táto scéna.

Večer ubehol ako voda. O jedenástej sme sa pomaly začali poberať domov. Poďakovali sme sa Alovi za nevšedný zážitok, čašník nám pri bare ešte spravil spoločnú fotku a pred vchodom sa s nami Al naposledy rozlúčil.

- „Ďakujem ti, že si prišiel. Aj za tvoj nečakaný darček“ povedala mu Kristin a objala ho.

Nasadli sme do čakajúceho taxíka, zamávali sme mu na rozlúčku a už sme len mlčky z auta pozerali na rozsvietené mrakodrapy nočného Manhattanu, ktoré nás sprevádzali ešte dlhé kilometre domov do Malby.

Nasledujúce dva dni sme sa s Monicou už iba túlali po meste. Boli sme v Guggenheimovom múzeu, zašli sa vykúpať na Long Beach, večer pred odletom sme si všetci traja spravili rozlúčkové barbecue na záhrade. Nasledujúce ráno sme sa rozlúčili s Kristin a taxík nás odviezol na letisko, z ktorého sme o pár hodín odleteli nazad do Európy. V Paríži som sa na letisku rozlúčil s Monicou a pokračoval nasledujúcim letom do Viedne, s nostalgickou náladou v srdci, ale veľmi hrdý na to, čo som za tieto dva týždne v New Yorku zažil.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps