Bruselské tango s ohňom

Mám jednu dobrú kamarátku z mladosti. Naše osudy sa dlhé roky tak nejak prepletali, doma, v škole, v práci. Často sme sa navštevovali, chodili sme spolu na služobky, na tanečky. Veľa ľudí si myslelo, že sme spolu, ale nie, nikdy sme spolu nechodili, boli sme iba dobrí kamaráti. Každý potrebuje nejakého priateľa, je jedno, či ženu alebo muža, skrátka niekoho, s kým môžete počas nejakej životnej etapy zdieľať radostné i ťažké chvíle. A ak si niekto myslí, že medzi ženou a mužom nemôže existovať iba obyčajné priateľstvo, tak nech si to vyskúša.

Prežili sme toho spolu za tie roky veľa. Skrátka kamaráti z mokrej štvrte. Časom sa naše stretnutia preriedili, odišla pracovať do zahraničia, do rôznych zaujímavých európskych destinácií. Ale i tak sme sa ešte občas stretávali, najmä v Bruseli, kam som služobne chodieval na rokovania európskych inštitúcií. Podobá sa na mladú pehavú Marléne Jobert, s tým jej zvedavými očami, taký neposedný vrabčiak...

Kedysi dávno som ju zasvätil do tajov argentínskeho tanga, jej sa to veľmi zapáčilo, ale nepokračovala v tom, pracovné povinnosti jej nedovoľovali vrhnúť sa naplno do tejto dlhoročnej a drinou vykúpenej aktivity, na konci ktorej je síce sladká odmena, ale cesta k nej je tŕnistá, plná odriekania, pochybností, sizyfovskej námahy a pádov. Takže, keď sme sa občas v Bruseli stretli, tak sme si len tak pre relax zaskočili večer po práci do blízkych tančiarní na tango. Bez veľkých tanečných očakávaní, len tak na kamarátsky pokec, na vyblbnutie sa na parkete, pre dobrú náladu a na skvelé belgické višňové pivo.

Aj vtedy, pred pár rokmi, keď bol ten annus horribilis.

Cez víkend som jej poslal správu, že v „stredu večer dorazím do Bruselu... som ubytovaný v tom a tom hoteli... máš čas...? Ak áno, stretneme sa tam a tam... o toľkej a o toľkej ...“. Naša rokmi zabehnutá rutina.

...oblečiem sa do tanečných šiat, ale veľmi to nepreháňam, lebo ísť cez mesto v červenej košeli so širokými límcami a s odhalenou hruďou, to by po mne miestne paničky hádzali euráče...

V ten stredajší večer som podľa itinerára doletel do Bruselu, išiel sa priamo z letiska ubytovať (mám už svoje obľúbené, overené hotely, kde ma za tie roky recepční poznajú už podľa spôsobu otvárania dverí), dám si ľahký večerný snack v bistre naproti cez ulicu, sprchu, oblečiem sa do tanečných šiat, ale veľmi to nepreháňam, lebo ísť cez mesto v červenej košeli so širokými límcami a s odhalenou hruďou, to by po mne miestne paničky hádzali euráče. Skrátka nie nejak crazy, ale tak decentne, čo sa popri obleku zmestí do príručnej batožiny lietadla. Čierne kožené topánky mi stačia jedny, na večerné tango i na denné rokovanie.

Snažím sa všade prísť včas, vyhnúť sa zápcham a pokiaľ je to možné, tak sa vyhýbam dňom, kedy sa v tomto centre európskej normalizácie deje nejaká veľká medzinárodná akcia, kedy sú všetky miestne hotely beznádejne vybukované na dlhé mesiace vopred a mne potom nezostáva nič iné, len sa ubytovať buď niekde na periférii s dochádzkovými časmi na úrovni Bratislava-Viedeň, alebo bývať v nejakom pajzli, kde sa nedá ani platiť kartou a kde na nejaký online booking môžete vopred zabudnúť a idete skôr na blind s malou dušičkou, či si vás vôbec telefonicky na recepcii do guestbooku poznačili. Alebo sa koná generálny štrajk, a vtedy je kolaps totálny, to sa môžete rovno na letisku otočiť domov. Ak neštrajkujú náhodou i jeho zamestnanci... Ako pred piatimi rokmi v Paríži, kedy som kvôli Macronovej prezidentskej inaugurácii, kedy bolo z bezpečnostných dôvodov zablokované celé mesto, zmeškal úžasnú gala milongu v Grand Palais. Ale prekusol som to, dva týždne predtým som si to v Paríži užil uveľa viac a v ešte lepšej spoločnosti... Ale to je iný príbeh. Niekedy nabudúce.

No ale späť do Bruselu. Rifle, biele tričko bez rukávov, decentná univerzálna čierna nepremokavá bunda (tu v Bruseli spŕchne aj z jasnej oblohy, ani neviete kedy, tá sa vždy zíde), ľadvinka, parfém, a hor sa za Lubitou, ktorá ma už čakala o päť blokov ďalej, pred jej domom. Vyzeral som ako Freddie Mercury, čo som si uvedomil, až keď som sa na seba pozrel do sklenej výplne brány domu, v ktorom žil belgický šansoniér Jacques Brel a kde má pamätnú dosku na priečelí. Nevadí, v noci je každá mačka čierna...

„keď sa raz dohodneme na nejakom čase, tak som tam nastúpený pünktlich v plnej polnej. Tak ma to drilovali. A Tango nepočká!“

Štvrťhodinka rýchlej chôdze po hrboľatých chodníkoch starej bruselskej štvrte Plasky mi ubehla rýchlo. Nad Bruselom práve zapadalo slnko, tesne lízajúc vrcholky striech starých radových domov. Kráčam ulicou, kde býva Lubita a netrpezlivo ju vyzerám. Snáď nejdem neskoro, alebo žeby príliš skoro? Nebude sa ešte pol hodiny maľovať? Ja som na tieto veci ras, keď sa raz dohodneme na nejakom čase, tak som tam nastúpený pünktlich v plnej poľnej. Tak ma to drilovali. A Tango nepočká!

Moje obavy ale boli zbytočné. Už ma čaká v aute, má dokonale zvládnutý timing. Good girl.

Preblikla ma svetlami, naznačujúc: tu som! Malé útulné Mini, taký fancy car, v skutočnosti to nie je vôbec malé auto. Také akurát na všetko podstatné, pritom je ideálne do úzkych a krivolakých bruselských uličiek, čo oceníte hlavne pri parkovaní. Síce má tvrdý športový podvozok, ale aspoň viete, že nesedíte na nejakom francúzskom divane, ktorý sa s vami pokloní pri prudkom zabrzdení.

A tie ambietne podsvietené veľké budíky na palubnej doske, hotový dizajnový šperk. Stereo Bang Olufsen s priestorovým zvukom, pri ktorom sa cítite ako uprostred orchestra, no hotová paráda. Už viem, prečo si ľudia kupujú tieto autíčka.

Žiadalo sa mi zakričať „dupni na to fáro, ať mi věje háro!“

Otvoril som dvere na strane spolujazdca, prisadol som si, do auta natiahnuc vôňu môjho Gautiera. Vrúcne sme sa zvítali, pár minút len tak kecali, vybavila jeden telefonát s kamarátkou, ktorej číslo, fotka a pikantná prezývka sa zjavila na veľkom displeji autorádia (nechcené čaro bluetooth prepojenia smartfónu s infotainmentom) a potom sme na to dupli. Čakala nás bezstarostná jazda na tango večerným Bruselom po širokej Boulevard du Régent, až hore do štvrte Ixelles, ktorá sa pred nami otvárala v žiari zapadajúceho slnka. Žiadalo sa mi zakričať: „dupni na to fáro, ať mi věje háro!“. Stiahli sme okná, do vnútra nám prenikal teplý podvečerný júnový vzduch a pustili si Queenov. Pospevovali sme si s nimi pesničky „Don't Stop Me Now, Love of My Life, I Want to Break Free, Under Pressure“. No skrátka bezstarostná jazda. Ešte netušiac, že ich „Under Pressure“ sa veľmi skoro stane skutočnosťou...

Dorazili sme na Rue de Dublin 13, bolo to už okolo deviatej, vtedy sa obvykle otvára tančiareň, zaparkovali sme na chodníku pár metrov za Tango barom, kde sa konajú pravidelné milongy. Nenápadný radový dom v nenápadnej radovej zástavbe, cez deň by ste si prechádzajúc okolo neho vôbec neuvedomili, že tam každú stredu večer dokáže pulzovať spoločenský život a že to tam poriadne žije hudbou a tancom. Oponou zatiahnutý výklad bol zvnútra polepený čiernobielymi umeleckými fotografiami, ale inak nič zvláštne. Ale večer.... to sa opona výkladu roztiahne a magická hudba a svetlá pohltia každú okoloidúcu tancachtivú dušu.

Vošli sme dnu, zaplatili na bare vstupné, welcome drink bol v cene, našli sme si voľné kreslá v zadnej časti sály, oproti dídžejke, zložili sme sa, priťukli si drinkom a pomaly sa ladili na tóny tangovej hudby. Sála sa postupne plnila ľuďmi, boli sme radi, že sme prišli hneď na začiatok, ešte sme si mohli vybrať miesta na sedenie. Zobral som Lubitu na parket, do tanca nám hralo tango nuevo, ale my sme sa iba tak rozohrievali. Základný tangový krok, predné a zadné ocho, pokus o gancho, bolestivý Lubitin kop do mojej holennej kosti, (moja chyba, mal som predvídať, že sa netrafí), ale jedeme dál. Mal som s ňou viac trénovať (Lubita, počuješ?...). Pokračujeme v základnom kroku, pevne ju držím v salónnom objatí, aby mi niekam neustrelila, krok-sun-krok, cross, šesť, sedem, prechodka do jedničky, opakujeme základný krok počas celej tandy do nemlátom.

„Zoberieme si do ruky drinky a len tak naľahko, v tričku vychádzame na malý tmavý dvor vo vnútrobloku. Ideálne miesto na bozkávanie. Potichu zavrieme za sebou dvere.“

„Skvelé, Lubita, niečo z teba bude...“. Vidím, že je šťastná, že toto vyvenčenie z kancelárie splnilo svoj účel, veľmi ju to baví, zážitok z tanca jej vháňa do krvi endorfíny. Tanda skončila, ideme si sadnúť na drink. Masírujem si holennú kosť, nič sa nestalo, modrina za týždeň zmizne...

„Poďme sa vyvetrať na dvor, je tu dusno“, navrhnem jej. Súhlasí, berieme si do ruky drinky a len tak naľahko, v tričku vychádzame na malý tmavý dvor vo vnútrobloku. Ideálne miesto na bozkávanie. Potichu zavrieme za sebou dvere. Stojíme ticho oproti sebe... V tmavom šere vnímame iba obrysy svojich tvárí. Bude niečo..? pomyslím si.

Zrazu obaja zbystríme sluch: Niekto sa ošuchol o stenu. „Niekto tu s nami je, Lubita!“ zašeptám jej do ucha a snažím sa so zatajeným dychom vytušiť v tme nejaké náznaky pohybu.

Zrazu ma nejaká mocná sila chytí zozadu za krk a hodí ma o stenu. Inštinktívne sa rukou zapriem o múr, chrániac si hlavu pred nárazom, ale nasleduje úder zľava do rebier, ktorý mi vyráža dych a hneď nato ma niekto prehadzuje cez rameno. Končím na zemi, na bruchu, rozkročený, s rozpaženými rukami. Niekto mi kľačí na chrbte. Bleskovo dávam ruku na hlavu, kryjúc si temeno, napnem svaly, zadržím dych, hlavu mám pevne opretú čelom o trávu. Kryť si temeno, byť ticho, nekričať, nemetať sa, čakať našponovaný v strehu, čo sa bude diať. Nerezignovať. Využiť nepozornosť, zmocniť sa zbrane. Tak nás to učili v Aubagne počas taktického tréningu prežitia v zajatí. Flashback sa mi dostavil nečakane rýchlo.

Ležím nepohnuto. Privykám si na šero, začínam rozoznávať postavy okolo seba. Asi dvadsať po zuby ozbrojených policajných robocopov stojí zoradených za sebou popri múre, samopalmi mieriac nad seba na zabednené okná vedľajšej budovy. Jeden z nich drží v rukách dlhý rebrík a nehlučne ho opiera vedľa okna na prvom poschodí. Ďalší dvaja niečo potichu prikladajú na zámok železných dverí, ktoré zo susednej budovy ústia na tento spoločný dvor. Ostatní ich kryjú zbraňami.

Všetci sú v šedočiernych kombinézach, s vysokými bagandžami, na kolenách, na lakťoch a zápästiach majú chrániče ako dlaždiči, na ramenách ťažké nepriestrelné vesty, v rukách samopaly, v puzdrách na opaskom záložné pištole a na hlave čierne integrálne helmy s okuliarmi na nočné videnie. Robocops, belgická protiteroristická jednotka. Už chápem, prečo ma tak rýchlo zložili. Oni ma videli ako za jasného dňa, kým ja ich vôbec. Všetci sme ticho, mám však obavy o Lubitu. Opatrne otočím hlavu na druhú stranu a vidím ju ležať na bruchu dva metre odomňa, s vyplašeným pohľadom, ale nevydajúc zo seba ani hlásku. Good girl.

Jeden robocop jej kľačí na chrbte, mieriac samopalom do okna. Chráni ju pred prípadnou streľbou z toho podozrivého susedného domu, pochopil, že my sme v tom nevinne, že sme iba návštevníci vedľajšieho tanečného podniku. Robocop, ktorý mi kľačí na chrbte, ma v tme šacuje, počujem bzučanie jeho nočnej optiky, s ktorou skvele vidí v tme. Aj my sme takú používali, jediná jej nevýhoda je, že bzučí. Na desať metrov to nepočuť, ale na dva metre už áno. Starší model. Robocop mi v tme prezerá vrecká na nohaviciach, šmátra pod tričkom. Zrazu mi nadvihne rameno a všimne si na mojom podpaží vytetovanú kerku „3eREI“. Tľapne ma po hlave a šeptom sa ma opýta:

- Haiti?

-Nie, Kourou, Guayana, SAED automaticky odpovedám po francúzsky neznámemu robocopovi.

-Ja som bol u SANS, to sme sa možno stretli ... odvetil a uvoľnil mi zovretie. Čo tu vy dvaja robíte, tanečky, muzička, čoro-moro na dvore? Ty Amadeus... pokračuje robocop posmešne.

- Hej, buď ticho, to bol môj volací znak... napomeniem ho.

-To si ty??? odvetí robocop prekvapene. To ty si nám na veliteľstve spravil tú veľkú spoločnú fotografiu s Falcom? pýta sa užasnuto.

Práve včas, lebo o pár sekúnd sa spustilo pravé peklo. Presne tak, ako nám to prorokovali Queen: „Under Pressure“.

Zrazu dostáva povel cez vysielačku.

-Vypadnite, obaja... zlezie mi z chrbta a pomáha mi vstať ako správny spolubojovník. Pozriem mu do priezoru helmy, ale cez okuliare na nočné videnie mu nerozoznávam tvár.

„Legio patria nostra“, zaželáme si navzájom, potlapkáme sa po pleci a v chvate miznem s vystrašenou Lubitou z baru, v rýchlosti si berúc veci odložené na kresle.

Práve včas, lebo o pár sekúnd sa spustilo pravé peklo. Presne tak, ako nám to prorokovali Queen: „Under Pressure“. Výbuchy granátov vyrazili okná na poschodí vedľajšej budovy, ktoré sa vysypali na dole stojace autá, i na to naše. Nastala ohľušujúca streľba, výkriky, ulica sa blískala od oslepujúcich granátov, všade bolo cítiť štipľavý zápach slzotvorného plynu a dynamitu.

Vybehli sme z baru, pred ktorým už bolo množstvo policajtov, štáby s kamerami, hasiči, záchranári a prešmykli sme sa prikrčení, nebadane pomedzi ich autá. Bežali sme dole ulicou až k Európskemu parlamentu, kde sme skočili do prvého nočného autobusu, ktorý sa práve pohýňal zo zastávky. Bezcieľne sme sa vozili mestom, ktoré ešte netuší, čo sa práve deje.

Viac nepoviem. Ale musím trochu zrevidovať svoje presvedčenie, že medzi mužom a ženou môže existovať iba obyčajné priateľstvo...

Po pol hodine jazdy sme vystúpili na zastávke pri Parku Ambiorix. Sadli sme si na neónovo osvetlenú lavičku presklenej zastávky, držiac sa okolo ramien. Lubita sa ešte stále triasla, ale moje objatie ju ukľudňovalo. Bola tichá, voňavá noc. Aký protiklad k tomu, čo sme práve zažili. Chytil som do ruky jej ľavú otvorenú dlaň a pobozkal jej ju. Zavrela oči a vzdychla. Zahladel som sa jej na pery. Jemne si ich okuskávala. Hypnotizovali ma. Nahol som sa k nej a pobozkal som ju na ústa. Jemne, nežne. Nechala sa. Jej studený nosík som cítil na svojom líci. Bozkávali sme sa dlho, držiac stále v ruke jej horúcu dlaň a druhou som ju hladil po zátylku, končekmi prstov cítiac tep na jej nežnom krku. Jej jemné pery boli teraz pre mňa snom premiešaným s malinovou vôňou jej parfému a z tohto sna som sa nechcel prebudiť.

Viac nepoviem. Ale musím trochu zrevidovať svoje presvedčenie, že medzi mužom a ženou môže existovať iba obyčajné priateľstvo...

Na druhý den som sa tváril, akoby nič. Televízia v hotelovem bare dookola vysielala zábery rozstrielanej, dymiacej budovy, utekajúcej neznámej dvojice, policajných pások, blikajúcich záchraniek, policajných áut a vážne sa tváriacich reportérov. Nevšímal som si to, mojim jediným cieľom bolo vidieť sa dnes večer až v príletovej hale na Schwechate. Celý deň som strávil na rokovaní, SMSkujúc si s Lubitou. Až večer sa odvážila príst si k baru po auto. Bolo nepoškodené, iba trochu poškriabané od sklených črepín. Zvládla to.

Good girl. Moja úžasná Bond girl.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps, www.milonga.be, https://www.bbc.com/news/world-europe-34830703