Umelá inteligencia v terapii. Pomocník vs nástraha Ψ Marek Horňanský psycholog

Ako môže stroj, ktorý nepozná emócie, pomáhať v tak intimnej a komplexnej oblasti, akou je duševné zdravie ? Na druhej strane, kde je hranica medzi užitočným nástrojom a nebezpečnou nástrahou ? V článku sa psychológ Marek Horňanský pokúša odpovedať práve na tieto otázky a priniesť vyvážený pohľad na úlohu umelej inteligencie v súčasnej terapii a poradenstve.

Predstavme si konkrétny príklad z praxe, keď mladý muž prichádza do psychologickej poradne s pocitmi úzkosti a osamelosti. Tradičný terapeutický rozhovor pomáha odhaliť korene jeho ťažkostí a spoločne s psychológom následne hľadajú cesty k zlepšeniu. Súčasne však Tomáš využíva aj aplikáciu založenú na AI. Ta mu popri osobních sedeniach ponúka aj denné cvičenia na zvládanie stresu a okamžitú podporu mimo terapeutických stretnutí. Uvedená kombinácia mu prináša nielen pocit bezpečia, ale aj konkrétne nástroje, ktoré môže aplikovať v každodennom živote.

AI v terapii a psychologickom poradenstve teda môže byť dnešná AI cenným pomocníkom. Vďaka dostupnosti ozširuje formu pomoci a podpory, poskytuje personalizované odporúčania a pomáha sledovať pokroky u klienta. Avšak nemožno zabúdať na etické dilemy, riziká zneužitia dát či obmedzenia v porozumení ľudskej psychiky, ktoré stroj nikdy („…nikdy nehovorme nikdy“ :) úplne nenahradí. Preto je dôležité pristupovať k tejto technológii s obozretnosťou a zároveň otvorenosťou, využívať ju ako nástroj, nie náhradu ľudského terapeutického vzťahu. V nasledujúcich častiach si preto podrobnejšie rozoberieme, aké konkrétne možnosti a úskalia prináša AI do oblasti terapie a ako môže byť jej prínos čo najefektívnejší a zároveň bezpečný.

Terapeutická práca vzniká v živom, bezpečnom vzťahu, kde sa stretávajú emócie, hodnoty, fantázie aj nevedomé tendencie a kde zodpovednosť nesie kvalifikovaný odborník (psychológ, psychoterapeut, psychiatra alebo iný špecialista). V terapii tvárou v tvár sa najskôr buduje bezpečie a regulácia, napríklad spomaľovanie, práca s dychom a telom, pomenovanie prežívania bez hodnotenia atď. AI v tomto procese môže byť užitočným nástrojom na psychoedukáciu, sledovanie nálady, podpory, pripomenutie techník či informácií pre klienta. Avšak zodpovednosť, etika, vyhodnotenie rizík, integrácia telesného a vzťahového prežívania ….to všetko zostáva (aktuálne) výsadou človeka. Cieľom nie je bojovať proti technológiám, ale dať im správne miesto. Ako pomocníkovi, nie ako náhrade vzťahu, odbornej kompetencie alebo psychologického dialógu. Za posledné približne tri roky sa chatboty stali bežnou súčasťou digitálneho prostredia. Odpovedajú nám rýchlo, priateľsky a čoraz častejšie pôsobia „odborne“.Ich kompetentnosť však často stojí skôr na presvedčivom štýle než na skutočnom porozumení človeku.

Kľúčový problém je, že tieto AI modely môžu sebavedomým tónom poskytovať nepresné alebo nepravdivé informácie („AI halucinuje a vymýšľa“ - uvedený pojem opisuje situáciu, keď AI generuje obsah, ktorý sa javí ako dôveryhodný, ale je fakticky nepravdivý, nezmyselný alebo nepodložený dátami). V psychologickej praxi nejde o malú chybu. Nesprávna rada alebo chybné označenie problémov môžu posilniť symptómy, oddialiť vyhľadanie odbornej pomoci a vytvoriť falošný pocit „mám to pod kontrolou“, zatiaľ čo tlak pod povrchom narastá. Individuálne aj spoločenské riziká vyplývajú práve z tejto kombinácie dostupnosti a presvedčivosti. Ak sa bez kritického myslenia spoliehame na automatizované odpovede, vytvárame umelú dôveryhodnosť systémov, ktoré síce môžu asistovať, ale nenesú zodpovednosť za klinické alebo odborné rozhodnutia.

Ďalším psychologicky významným fenoménom AI chatbotov je ilúzia „spriaznenosti duší“. Moderné AI sa prispôsobujú tónu, štýlu a emočnému nastaveniu používateľa. Výsledkom je pohodlná, takmer kamarátka konverzácia, ktorá môže vyvolať tzv. „tamagotchi efekt“ (emocionálne pripútanie k stroju). Pre osamelých alebo introvertnejších ľudí môže takýto „bezpečný prístav“ fungovať ako bublina. Systém nás pochváli, zriedka oponuje, nekladie náročné otázky a odmeňuje nás okamžitým pocitom prijatia. Dôsledkom môže byť erózia medziľudských vzťahov, nižšia tolerancia k diskomfortu a posilňovanie únikových stratégií. V ojedinelých prípadoch to môže viesť až k deklarovaným „vzťahom“ so systémom. V takých situáciách je rozumné poradiť sa s odborníkom a obnoviť kontakt s realitou.

Bezplatné chatboty preto pôsobia ako lákavá alternatíva, no je potrebné si uvedomiť, že dnešné modely nerozumejú kontextu ako človek. Generujú pravdepodobné odpovede podľa naučených vzorcov. Pri bežných, typických problémoch môžu ponúknuť použiteľnú psychoedukáciu alebo domáce cvičenia. Stačí však odchýlka od „učebnicového obrazu“ a systém začne „liečiť“ niečo, čo nie je skutočný problém. V klinickej praxi je diferenciálna diagnostika a vyhodnotenie rizika (napríklad samovražedných myšlienok, psychotických príznakov či traumy) citlivý, vzťahový proces, ktorý zahŕňa prácu s telom, hlasom, neverbálnymi signálmi, hodnotami, kultúrnym kontextom a zodpovednosťou odborníka. To žiadny chatbot nenahradí.

Ako sme si ukázali, umelá inteligencia má v oblasti psychologického poradenstva, terapie, psychoterapie … už dnes veľký potenciál stať sa významným pomocníkom. Môže rozšíriť dostupnosť podpory, poskytnúť personalizované nástroje a pomôcť klientom zvládať každodenné ťažkosti. Napriek tomu je však dôležité si uvedomiť, že stroj nikdy úplne nenahradí ľudský faktor. Schopnosť empatie, intuitívne porozumenie a hlboký osobný vzťah sú základnými piliermi efektívnej terapie. Preto je nevyhnutné pristupovať k AI v psychológii s opatrnosťou, rešpektom k etickým zásadám a s dôrazom na ochranu súkromia klientov.

Pre terapeuta aj klienta je kľúčové, aby boli technológie využívané ako doplnok, nie ako náhrada osobného kontaktu. AI môže byť cenným nástrojom, ktorý podporí a rozšíri možnosti terapie, no nikdy nesmie oslabovať dôveru a bezpečie, na ktorých je psychoterapia postavená. V konečnom dôsledku ide o to, aby sme využívali pokročilé technológie na podporu ľudskej psychiky, nie na jej nahrádzanie.

Budúcnosť psychoterapie tak spočíva v spolupráci medzi ľudským a strojovým rozumom. Vzájomne sa dopĺňajúc, so zámerom lepšie porozumieť a pomôcť tým, ktorí to najviac potrebujú. AI môže byť naším cenným spojencem, ak si zachováme kritickosť, etickú zodpovednosť a rešpekt voči jedinečnosti ľudskej psychiky. Len tak môžeme vytvoriť bezpečný a efektívny rámec pre jej rozvoj, ktorý bude slúžiť naozaj nám všetkým ✨

📚Marek Horňanský psychológ Ψ Autor sa aktívne venuje poradenskej a terapeutickej praxi a vzdelávacím projektom zameraným na podporu duševného zdravia. Tento článok je výsledkom profesijného skúmania a spracovania zdrojov s cieľom poskytnúť čitateľom hodnotný a spoľahlivý pohľad na danú problematiku. V prípade otázok alebo záujmu o ďalšie informácie je možné autora kontaktovať online: [email protected] Pri tvorbe článku bola použitá literatúra: Russell J., Cambridge International AS & A Level Psychology Coursebook (UK Cambridge University Press, 2022, ISBN 1009152483), Nolen-Hoeksema S., Atkinson and Hilgard's Introduction to 2014, ISBN 1408044102) a Geiser J., Lehrbuch Allgemeine Psychologie (Outlook Verlag, 2024, ISBN 3368659308)