Beletria sídlisk

Ozvena nesúca sa medzi bledé činžiaky a historické budovy naznačovala záver koncertu o neskorej hodine. Štamgasti a grázli sa túlali jednotlivo či v družine do svojich obydlí k najbližšej nonstopke. Ich chôdza ma v mojej blízkosti znervózňovala. Ostrí zrak mi ukazoval smer kade sa plaziť po tieni. Pod kapucňou sa mi tmavé oči trblietali odrážaním svetiel z lámp. Chodníky dávno zabudnutej existencie tak ako mojej, boli vďačné za moje krátke kroky odstránením trocha štrku na ich povrchu. Krásny to vzťah s ulicou. Lákala ma nová fasáda jednej z bližších podnikov s bowlingom. Periférne som skontroloval či moja osoba nieje v dohľade nejakej bludnej duše či nežmurkajúcim elektronickým okom na stene. Vzduch bol čistý aj napriek špiny, ktorá z neho nikdy nezmizne.

Ruka sa mi natiahla podivným smerom k stene. Zaznel sykavý zvuk z trysky ako z podráždenej vretenice. Do nosa sa povzniesla vôňa farby a prúdila dávku serotoninu zakončená eufóriou. Prvá fasáda zažila úvodnú stopu v podobe červeného tagu môjho roztečeného pseudonymu. Nebol som na ňu dva krát hrdý, aj keď spĺňala princíp. Srdce zrýchlilo svoju rytmickú činnosť, akoby hrala podivnú symfóniu dramáčových beatov. Nikotínové pľúca prijali väčšiu dávku kyslíku a s dohodnutými hlasivkami zavrešťali A.C.A.B.!

Zdroj: Aspirin

Ulica to s mojou výchovou nemala ľahké a dopadla tak isto ako pred chvíľou ich kolega. Behom pár sekúnd a stotín im pribudlo nežiadúce skrášlenie z pohľadu okolia, ale v mojom prevedení boli obdarené menom, ktoré im bude denne pripomínať, že niekto im aspoň raz spestril sivé dni farbami. Bez rozmyslu padalo nespočetné množstvo ďalších nápisov pri kráčaní. Nebol moment kedy by som povolil tempo a trysku. Farba bola všade a kvapky postreku mi znehodnotili džínsy a overside mikinu, keď pribúdal jeden nápis za druhým.

Zdroj: Aspirin

Námestie plné starodávnych budov, obchodmi s textilom a pečivom či čerstvo reštaurovaných kostolov ovešané kamerovým systémom. To však mi neprekážalo na uspokojenie mojej bujnej krvi valiacej sa do popraskaného srdca prázdnoty. Odignoroval som všetky možné riziká a zaútočil na 5 hviezdičkový hotel potretý oranžovou farbou. Dostal tvrdé údere na solár dvomi tagmi. Nestihol som sa ani obzrieť na vôkol či po kamennej ceste nepremáva na dvojke Hyundai zo sarkastickým nápisom "pomáhať a chrániť". Hneď vedľa smelo postávala malá budova zo zmrzlinou, ktorá ma nepomohla schladiť. Nežné prepojenie medzi stenou a tlakom aerosolu vymrštil na stánok niekoľko nápisov. Bolo len počuť striktné zvuky kovovej guličky v plechovke a rýchle dopady podrážky na asfalt počas úteku.

Medzi úsekmi, kde som strávil viac času som popri kráčaní decentne využíval fixi na zveľadenie kovových predmetov slúžiacich na bežné použitie ako napríklad kôš či schránky vo vchodoch. Blížil som sa k sídlisku, kde už vychádzali prvý psíčkari. Kráčal som len po cestách neobdareným svetlom z lámp. Zbystril som pozornosť a rýchlim tempom som na jeden z panelákov hodil rovno osem tagov. Zásah dostali všetky bočné steny zadných vchodov paneláku. Na konci bola pekáreň, ktorá akoby tušila, že koniec nastane mojim začiatkom akcie. Tma sa na ňu valila zo všetkých strán, aj keď slnko vychádzalo. V domnienke, že žiadne oko fajčiara na balkóne ma nepostrehne, keď nastala chvíľková aféra. Neobzeral som sa späť, len som cítil vlhkosť farby na prstoch a tvári.

Zdroj: Aspirin

Mračná sa vyfarbili do purpurovo-tyrkysových odtieňov a slnko sa cez ne prebíjalo lúčmi padajúce na mesto. Využil som posledný zostatok tieňov aj tmy a dostriekal som posledné zvyšky farby na zadné steny v objekte s garážami. To bol ten moment, kedy moja odvaha nepoznala konca a viditeľnosť mojich činov bola videná jedným z ranných vtáčat prechádzajúcich sa po vonku zo svojim jazvečíkom. Počul som hlasný výkrik slova niečoho čo ako :

"Hej! STOJ!!! "

Než ozvena stihla kolovať odrazom od panelákov do ďalekého priestoru, stal som o tri ulice ďalej na autobusovej zastávke. Mastné vlasy som mal prilepené na čeli s pár kvapkami potu. Dlaň stískala posledné drobné na autobus a jedno sluchátko s hudbou od Sifona mi skracovali chvíľu státia. Druhé ucho bolo na stráži , keby sa nejaký odvážlivec snažil nájsť a chytiť ma. Skrz okolie som necítil chladný zimný vánok, ale napätie s úspechom. Mal som pocit, že dokážem všetko, ale zároveň o to väčší strach z následkov. Autobus pomaly prichádzal s rannou rosou na sklách, ktoré poslúžili ako dokonalí vankúš. Viečka sa mi zatvárali do pomalého rytmu vibrácie autobusu a nevedomky zaspal popri tom, ako sa so mnou lúčili listy na odchod nesúcich sa vo vetre.

O 3 týždne neskôr

Zvonček na dverách zakmital krídlami a ich zvuk vzniesol neistotu do izby, ktorá sa mi zdala, že sa čo raz zmenšuje. Vždy ak mi niekto zvonil z vonku som mal čudný pocit, pretože ak ma niekto chcel kontaktovať bolo to mobilom. V dnešnej dobe zvonia len poštárky, polícia alebo ľudia, ktorým nedvíham mobil a chcú ma zbesilo nájsť. Otvoril som dvere a stály tam dvaja starší muži, ktorých som nikdy nevidel. Ukázali lesklí odznak zo slovami:

"Kriminálna polícia. Vy ste pán Peter H. ? "

Moje peri sa zachveli dôsledkom nervozity a vypustil som niečo ako:

" A..a....áno som. "

"Zoberte si občiansky preukaz a pôjdete s nami. "

Pokračovanie v ďalšom blogu.

( Tento príbeh je vymyslený, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná. )