Beletria sídlisk

Slová z úst chlapíka v civile ma zamrazili na chrbáte a spôsobili husiu kožu. V ústach nastalo sucho, moje telo skamenelo a srdce búšilo ako, keď vidíš tú pravú. V prvej chvíli mi napadlo, že prišli po mňa kvôli momentálnom zamestnaní dílovania drog v mojom bloku.

Na otázku : "Zoberte si občiansky preukaz a poďte s nami "

Zo mňa vyšla veta cez zuby: "Samozrejme, dajte mi minútu"

Nežne som zavrel dvere a šprintom utekal do chladnej izby. Silno zabuchol a premýšľal na tým čo teraz urobiť.

Utiecť výskokom z balkóna? Sú tu snáď kvôli gresu?

Z police obsypanú prachom naznačovala veľkú ignoráciu a samotu predmetov, len jedna krabička mala to šťastie mi za ten celý čas svojej prítomnosti poslúžiť ako nenápadná skrýša na schovanie cca 15 gramov makaku. Teraz v nej bolo zabalených 5 packov lampy.

Nezahodím 50 eur... alebo budem riskovať či chlapi z kriminálky vojdu ďalej? Prachy a drogy sú jediné prečo fungujem. Bez nich som úplne k ničomu a moja telesná schránka by tým pádom bola pre okolie neviditeľná. Najhorší pocit je totiž ten, že ak dlhé roky žiješ v samote, donúti ťa to robiť veci, ktoré sú tak riskantné, že zlomená sánka vo vchode je len slabým príkladom toho čo môžeš robiť, aby si bol na ulici aspoň trocha registrovaný.

Tých pár gramov som vrátil späť. Obliekol som si hrubú mikinu zašpinenú od pár kvapiek bahna na chrbáte. Do jedného deravého vrecka dal mobil a do druhého občiansky zo zväzkom kľúčov.

Zdroj: Aspirin

Vysvetľovať starým rodičom, ktorý boli u mňa na návšteve bol nefalšovaný úkaz Murphyho zákonu schválnosti. Pri odchode som len povedal, že som hneď späť, aj keď vtedy mi napadlo či sa už vôbec vrátim.

Obaja páni netrpezlivo čakali pred dverami z tvárou, ktorá pripomínala slová víťazstva či dominantného chlapa v posteli z ľahkou ženou. Zamkol som dvere a nič nepovedal, no v hlave mi myšlienky nekontrolovateľne naznačovali, že je so mnou koniec. Snažil som sa ostať v kľude a spomínal na všetky životné boje, ktorými som už prešiel. Sánka sa mi triasla a hlas chvel. Ten stres bol neúnosný a dosť odlišný, ktorým bežne trpím.

Poloprázdne parkovisko, kde mali zaparkovaný Wolskvagen modrej farby zablikal svetlom na znak odomknutia. Tú ešpézetku som si zapamätal, ak by sa náhodou stala ďalšia podobná situácia, ktorá by inému táto informácia mohla pomôcť.

"Nastúp si do auta!"

Povedal jeden z mužov, ktorý sa hral na pána všemocného, akoby okolo neho bola kilometrová mŕtva zóna v ktorej nieje žiadny zločin.

"Nenastúpim do cudzieho auta ! " Zakričal som mu 20 centimetrov od tváre.

Jeho kolega, ktorý vyzeral o pár rokou mladší, bol čerstvo oholený a mal na sebe károvanú košeľu mi znova ukázal odznak zo slovami:

"Sme z kriminálnej polície, nastúp si do auta a nebudeš mať s nami problém"

Ruky sa mi triasli od nervozity. Stlačil som kľučku a nastúpil do auta na miesto za vodičom a spolujazdcom. Ten drsný típek sedel za volantom a mal veľký zväzok papierov. Podával mi ich do rúk, popri tom so mnou rozprával spomínaný pán v košeli. Prvá otázka znela:

"Čo si robil 14 tého júna? Sú ti známe fotografie, ktoré držíš??"

Boli tam odfotené moje tagy vo vysokom rozlíšení. Zachytený bol snáď každý detail dokonca aj dĺžka a šírka tagu. Miestami mi to bolo aj smiešne koľko práce si s tým museli dať a zároveň sa mi aj uľavilo, že prišla kriminálka z ich mesta, ktorá rieši môj vandalizmus a nie kriminálka z môjho hoodu, ktorá by riešila drogy. Sranda, ale v tom okamihu skončila a hneď som zvážnel.

"Nespomínam si čo som vtedy robil, je to dávno"

Opätovne mi odpovedal:

"Bolo to len 3 týždne. Nespomínaš si, že si posprejoval polku mesta?"

V momente sa vrátil obraz všetkých tých opitých spomienok kade som chodil a zanechával svoj odkaz. Nechcel som si radšej ani predstaviť koľko škody mi museli vypočítať.

"Nie nespomínam si čo som robil 14 tého"

V rukách sa mi objavili ďalšie papiere, kde bola prefotená nástenka udalosti na Facebooku. Bol tam zakrúžkovaný môj profil v kolonke "zúčastním sa". V ďalších papieroch bolo niekoľko desiatok fotiek toho ako sprejujem, kade kráčam a kde presne som sa zastavil. Na niektorých bolo odfotené moje výčínanie z niekoľkých uhlov pohľadu. Dokonca som sa do jednej z tých kamier priamo pozrel a bola zreteľne vidieť moja tvár. Nestačil som sa diviť koľko dôkazových materiálov na mňa mali. Vedeli, kde býva môj otec, kde bývam ja, s kým žijem, čo som mal v ten deň oblečené a aj kam chodím na školu. Nečudoval bych sa keby vedia, že trpím depresiami a predávam drogy.

"Tak čo priznáš sa? Alebo ideme spolu na stanicu a bude to horšie. Máš nejaké peniaze, aby si mal na odvoz domov? Lebo ak sa nám nepriznáš tu, budeš to mať horšie. Hrozí ti jeden rok v base, behanie po súdov a to čo ti pošleme za pokuty budeš platiť ešte dlhé roky. Si mladý vieme to zakecať, ale musíš sa priznať."

Ostal som len ticho sedieť s predstavou ako to všetko môže dopadnúť. Hlavne strach z bitky v CPZtke. Auto sa zatriaslo zapnutím motora a začalo hrať najotravnejšie rádio (Expres), ktoré chlapík za volantom len zosilňoval. Chvíľu nechal naštartované a vtedy som urobil najväčšiu chybu vo svojom živote. Priznal sa.

"Tak čo povieš nám čo si robil toho 14 tého??"

Tiché sedenie na zadnom sedadle a výhľad z okna na deti ktoré sa hrali zo svojim otcom ma donútili zamyslieť sa aká je vzácna sloboda. Zrak sa upriamil na oboch pánov, pokrčil som obočie a rázne vyslovil desať písmen.

"Maľoval som..."

Motor auta sa vypol a ostalo niekoľko sekundové trápne ticho, ktoré bolo neznesiteľné. Vodič ukázal na jeden z papierov, ktoré mám v ruke a opýtal sa čo som maľoval. Blyslo mi niekoľko tisíce nápisov, ktoré sú totálne zreteľné na prečítanie. Pocítil som ešte väčší strach a zároveň zodpovednosť nad pravidlami anarchie. Rýchle premýšľanie a improvizácia nad písmenami, ktoré sa podobajú na mojom tagu bola nedobrá. Namiesto D som vyslovil O a P som premenil na F. Ostatné dve písmená boli tak jasné, že sa nedali ďalej pretvoriť. Slovo, ktoré z toho vyšlo bolo na smiech. Očividne moje slová nenaplnili ich túžby, kedže vedeli aká je moja prezývka a určite sa domnievali, že na stenách bolo práve to. Zakrútili hlavou, podali mi ďalší papier, ktorý bol už čistý a žiadali po mne, aby som im to nakreslil. Nikdy mi nenapadlo, že budem jedného dňa sedieť s kriminálkou v aute a kresliť svoj tag. Snažil som sa. Už keby ma majú zavrieť za kresby tak nech už sú aspoň pekné. Papier si okamžite založili do zložiek aj s mojím telefónnym číslom. Chceli po mne zodpovedať celý príbeh od momentu než som nastúpil do autobusu na koncert, až kým som nešiel ďalší deň domov spať.

Zo mňa začali pomaly vyliezať vety. Veľké nervy a ťažké srdce ma trápilo na to ako mi dookola skákali do reči a snažili sa vyvrátiť veci, ktoré boli pravdivé a dosadili si tam vlastnú pravdu. Napríklad, že som stretol nejakú partiu a rozprával sa s nimi. Neviem ako si to mohli v tých sprostých hlavách vymyslieť, ale ten magor ma o tom presviedčal, že to tak bolo. Ďalej nastala situácia, keď sa spýtal akej farby bola mikina. Odpovedal som čierna a v zápätí mi protirečil vetou:

"Áno, ale mala ešte nejakú sivú potlač? či zelenú však? alebo to bola oranžová?"

V tom mi to celé došlo akú špinavú hru to na mňa zahrali. Oni vôbec nevedeli, že som to bol ja, len na základe dôkazov, ktoré nazbierali si vytvorili možný príbeh z ktorého vyšlo, že pravdepodobne ide o mňa. Dlho budem ľutovať priznania, ktoré mi vytvorilo nejeden problém.

Dohoda bola taká, že chlapi z kriminálky sa o týždeň ozvú na stretnutie kde im všetky tvrdenia dané čierne na bielom podpíšem nech mám od nich pokoj.

Zdroj: Aspirin

O mesiac neskôr

Cudzie číslo na popraskanom displeji končiace tromi nulami mi navodil pocit, že tento hovor nebude obyčajný. Volali mi konečne z kriminálky. Vraj sú na ceste za mnou a máme sa o pol hodinu stretnúť pred Tescom.

Prišli v tom istom aute ako naposledy. Pamätal som si ho veľmi dobre. Na kapote auta rozložili niekoľko papierov, ktoré som mal podpísať. Bolo v nich jednotlivo zaznamenané názvy ulíc, čas a veľkosť tagu. Samozrejme aj moje priznanie na konci. Keď som všetko popodpisoval mi pán z kriminálky povedal pár slov na ktoré nezabudnem.

"Celkovo sme ti napočítali 90 nápisov. 21 ľudí ťa na polícií udalo a poškodil si pamiatku za ktorú ti hrozí 7 rokov za mrežami"

Pokračovanie v ďalšom blogu.

( Tento príbeh je vymyslený, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná. )