Beletria sídlisk

Vec sa mala tak, že jedna z budov mala určitú stranu steny evidovanú ako "chránená pamiatka". Po vyšetrovaní s majiteľom budovy a ďalšími dôležitými ľuďmi čo v tom majú prsty sa dozvedeli, že poškodená stena nepatrila do chránenej oblasti. Za to stena hneď vedľa by ma za jej poškodenie dostala na 7 rokov za mreže.

Šťastie v nešťastí vravel som si pri odpočítavaní koľko mesiacov mi ešte hrozí moje odňatie slobody . Ostával mi nástup do Leopoldova na jeden rok, ale kedže som nebol plnoletý a priznal som sa museli mi určiť termín na stretnutie "dohoda o vine a treste" a ako bonus ma čakal súd. Trocha som sa zasmial a zároveň sa tešil na vymeškanie jedného dňa zo školy kvôli súdu. Predstava ako odjebem učiteľku na otázku:

"Kde si bol v piatok?!"

"Tam kde ste naposledy vy bola zo svojím mužom. Na súde."

...mi prišla mega vtipná.

Od posledného stretnutia s pánmi od kriminálky sa už nikdy neukázali mojim očiam, ale odvtedy mi každý jeden skurvený deň prišla domov obálka s pokutou. Počas dňa prišli dve obálky, ktoré otvorila moja mama a jej prirodzenou reakciou bolo zavolanie z slovami:

"Okamžite vypadni domou, už nikdy nepôjdeš von!" to bol moment kedy sa to dozvedeli rodičia, starý rodičia a kamoši. Napriek tomu, aby sa nestal domino efekt zveličovania moje ústa mlčali, nuž moja opitá mama v podniku to zaspievala jednému zo starších fellas, ktorý ju balil. Suka.

Zdroj: Aspirin

Prvé pokuty boli v hodnote do 50 eur a postupom pribúdajúcich obálok sa zvyšovali do 100 eur . Najvyššie boli okolo 250 eur až 300 eur. Dodnes si pamätám svoj vytretý výraz upriamený na otvorenú peňaženku v ktorej bolo 45 eur plus nejaké tie drobné na tankový Corgoň. Najhorší pocit bol, keď som mal vždy spočítaný konečný stav tých pokút a na ďalší deň prišla nová. Dokonca jeden kokot mal poistku v Allianz tak si nechal spraviť novú fasádu a poisťovňa ich odo mňa vymáhala. Uhral som to na nedostatok financií a poslali mi finančný kalendár v ktorom budem platiť 25 eur mesačne po celý rok. Ubehol jeden mesiac a mne prišlo okolo 50 obálok s pokutami, ktorých súčet bol 2000 eur. Stres a úzkosť boli mojím každodenným chlebom mojej povahy, tentoraz to bol pocit strachu. Netušil som kde zoberiem peniaze. Jedinou nádejou bolo zahrať to na totálneho chudáka pri dohode o vine a treste.

Zdroj: Aspirin

Bolo chladné októbrové počasie. Úsvit slnka schovaného za mračnami, ktoré mesto obdarili kyslím dažďom mi špliechali podrážky po mláke na policajnú stanicu. Vedľa mňa kráčala moja mamina, ktorá mala prekvapivo široký úsmev na tvári. Bolo to však dôsledkom trávením dvoch tabletiek Neurolu zapitím šálkou silného pressa.

Policajná stanica mi vždy spôsobila mŕtve motýle v žalúdku a ostrý pohľad. Na úvod mňa aj mamu pri vstupe do ich "areálu" prehľadávali, kedže cez detektor kovu sme neuspeli. Otázka policajta na moju 1,6 m vysokú mamu:

"Máte u seba nejaké ostré predmety ako napríklad nôž?"

Mi prišla úplne nevhodná a len naznačili policajtovú demenciu. Advokát sedel na gauči vedľa kvetináču s fikusom a podal mi ruku. Spoločne sme kráčali po vŕzgavých schodoch na vrchné podlažie do miestnosti, kde bolo zhruba 10 ľudí za jedným dreveným stolom.

Na ich čeli sedel pán tejto posádky. Zavolal si ma k sebe a sadol som si vedľa neho Ramená som pokrčil k seba a tvár nadol. Z pravej strany sedel člen mojej rodiny potom sociálna pracovníčka, advokát a ďalší nepotrebný ľudia, ktorých za prítomnosť platí štát. "ALL EYES ON ME " povedal som si už zo vztýčenou bradou a sebavedomím postojom k veci.

"Nebyť bastardov ako som ja nemáte prácu"

Samozrejme som to bral s nadhľadom a vedel som, že svet potrebuje takých ľudí, ktorý na mňa debilne čumia a čakajú aký oplzlý hmyz vylezie z mojich úst. Vlastne to bolo celkovo jedno. Mohol som povedať akúkoľvek trblietavú vetu tak by každú brali ako urážku či puberťácku záležitosť.

Pán celej miestnosti mi podal ruku a začal sa ma pýtať prečo som im posprejoval ich malebné mesto. Miestnosť upadal do hlbokého ticha a každému z osôb sa valila krv do uší z toho ako ich napli.

"Prepáčte, bol som veľmi opitý, keď som išiel z koncertu. Neviem čo mi to napadlo a ešte dlho si to budem vyčítať. Mrzí ma čo som spôsobil a som pripravený to akokoľvek odčiniť. Už sa to nikdy nestane."

V takýchto chvíľach treba vravieť to čo tie osoby chcú počuť. Samozrejme, že úprimná veta by znela:

"Odpustte, už ma nikdy nechytíte a nemusíme sa tu zdržovať"

Muži a ženy sa len milosrdne usmiali len moja mama vedela z môjho prefíkaného výrazu, že ich len zmotávam na hovná. Mladý pán privrel oči, odpil si hlboký hlt z kávy a povedal:

"Je to tvoj prvý prečin a zahráme to na mladícku nerozvážnosť, preto sme sa zhodli, že dostaneš 80 hodín verejno prospešných prác a odstrániš všetky škody v meste, ktoré si napáchal. V tom prípade nemusíš platiť pokuty. Dúfam, že si sa poučil, lebo nabudúce už tak milí nebudem."

Prvá myšlienka: "čo ti drbe? všetko zatrieť?" nádych-výdych a jedna z mojich falošných tvárí. Pevný stisk ruky a poďakovanie, aby som čo najskôr mohol vypadnúť z tej stanice. Matka prehodila zopár viet zo sociálnou pracovníčkou, ktorá ma hodnotila podľa prvého dojmu. Videl som tu negatívnu energie zmiešanú s jej názorom ako maminu hlboko jej srdca zasahujú. V jej očiach bola vidieť beznádej a neistota akého človeka porodila na svet.

Cesta späť autobusom sa niesla v tichom duchu a bezvetrí. Čas mi krátil pohľad zo zadného sedadla vznešenej symfónie hudby od Radiohead. S mamou som neprehodil ani slovo len sme prišli domov a splnila svoje materinské povinnosti. Stále bolo veľa nedoriešených vecí a stále ma trápila myšlienka, kto mi pomôže s odstránením škody a ako vlastne bude prebiehať môj súd?

Pokračovanie v ďalšom blogu.

( Tento príbeh je vymyslený, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná. )