Nenechaj nikoho, aby do teba premietal svoje mindráky
Môžem si ja, ty, alebo ktokoľvek iný, nahovárať, že ma názor ostatných nezaujíma, vždy sa nájde nejaký blbec, ktorého stretneme v nesprávnej chvíli. A jeho blbé reči sa nás dotknú aj keď vieme, že je to blbec. Tento článok má za úlohu pripomenúť si, prečo takétoho človeka a jeho reči treba nechať iba preletieť okolo a neriešiť. Pretože väčšinou ten, kto má potrebu znehodnocovať niekoho prácu, je zároveň tým, ktorý nikdy žiadnu podobnú prácu nerobil a má z toho slušný mindrák.
Som z malého mesta, ktoré nekonečne milujem, a verím, že sa mi raz podarí vrátiť priamo tam, alebo aspoň čo najbližšie. V Seredi som vyštudoval základnú aj strednú školu, zažil všetky významné lásky, premárnil pubertu, povyvádzal veľa hlúpostí. No okrem toho som bol tiež pred 6 rokmi súčasťou tímu, ktorý založil prvé skutočne aktívne dobrovoľnícke združenie a pred rokom a pol otvoril prvé komunitné centrum. Ako dobrovoľník, ale aj ako podnikateľ, som pripravil desiatky eventov pre všetky vekové kategórie. Bol som zrejme prvým blogerom v meste a stále som jedným z mála, ktorý si aktívne robí selfpromo.
Jednoducho, niekoľko rokov sa výrazne odlišujem od toho, čo je v malom meste bežné. Robím veci navyše a som na to fakt pyšný. Lenže to so sebou nesie aj isté úskalie. Viacmenej nonstop za tých 6 rokov sa v mojom živote objavujú ľudia, ktorí majú jasný názor na to, čo robím, bez toho, aby o tom niečo vôbec vedeli. Dokonca sa mi viackrát stalo, že niekto chcel slovo bloger použiť ako posmešok alebo dokonca urážku (úsmevné, však?:) ).
Kedysi som sa chcel obhájiť za každú cenu
V začiatkoch, keď sme ešte s ničím nemali poriadne výsledky, všetko bolo diskutabilné a mali sme iba nadšenie, neboli niektoré neprajné a spochybňujúce ohlasy ničím príjemným. Veľakrát som mal pocit, že musím niekoho o niečom presvedčiť, vysvetliť mu, ako je to naozaj, čo vlastne robím a podobne. Jednoducho, nebol som si sám sebou istý a potreboval som sa obhajovať. Chýbalo mi sebavedomie, napriek tomu, že som vedel, že robím správnu vec.
Ako som ja a ľudia, s ktorými som na konkrétnych projektoch pracoval, pokračoval v ceste, dostavili sa aj výsledky. Či to boli prvé knižné búdky, eventy, na ktoré chodilo stále viac ľudí, Cena Nadácie Orange, vlastné komunitné centrum, druhé miesto v Blogerovi roka, prednášky, na ktoré som bol pozvaný, alebo výhra Young Lions. Zrazu som stále viac chápal, že ja vlastne nemusím vysvetľovať nikomu nič (to myslím absolútne pokorne). Že ak si neuletím a budem sa stále fokusovať na "svoju vec", budem mať v rukách výsledky, ktoré mi nikto žiadnym spochybňovaním nezoberie. A úprimne, viac výsledkov, než väčšina, ktorá chcela spochybniť to, čo som za tie roky robil, som mal už takmer na začiatku. Pretože aj 1 je viac ako 0 :)
Iba malí ľudia mrhajú energiou, aby zhodili niekoho iného
Toto je asi najdôležitejšie uvedomenie na celej tejto "problematike". Nikdy v živote sa mi nestalo (a myslím, že ani nestane), že by ma chcel potopiť niekto úspešný, lepší ako ja, šikovnejší, s lepšími výsledkami. To sa jednoducho nedeje. Práve naopak. Je možné, že o mne niekto z takejto skupiny ľudí nemá práve dobrú mienku, to nevylučujem. Som si ale istý, že nebude mrhať časom a energiou, aby mi to dal najavo. Tak to jednoducho nefunguje. Jediný, kto na vás bude v živote útočiť, bude niekto, kto sa vami cíti ohrozený, alebo na vás žiarli. Kto je tak maličký, že chce narásť tým, že zhodí vás.
Uspešní ľudia sa v mojich očiach delia na dve skupiny. Prví sú tí, ktorí mentorujú a chcú pomôcť svojimi radami a skúsenosťami k úspechu aj ostatným. Druhí sú tí, ktorí to majú takpovediac na háku, aj keď si môžu myslieť čokoľvek. Vydreli si svoje a to je to, na čo sa sústredia. Žiadna skupina, ktorá by chcela niekoho dehonestovať, neexistuje.
Jediný, kto o mne môže pochybovať, som ja sám
Keď ma chcel oslovením "bloger" uraziť niekto, kto v živote nenapísal ani čiarku, usmial som sa. Keď moje (naše) dobrovoľnícke aktivity hodnotil niekto, kto nikdy neurobil nezištne nič pre svoje okolie, maximálne som pokrútil hlavou. Keď o mojich cestovateľských článkoch hovorí posmešne niekto, kto zo svojej jedinej dovolenky v živote vyprodukoval len polonahé fotky z pláže, aby dostal lajky, viem, že ničomu nerozumie a treba ho v tom nechať žiť. Keby sa mi aj nikdy nič nepodarilo, jediný, kto mi to môže vyčítať, som ja. Určite nie niekto, kto nič z toho ani neskúsil.
Niekedy o sebe rozprávam a píšem viac, než niekomu príde normálne, no nikdy som si nič nevymyslel. Nikdy som sa netváril, že všetko viem najlepšie, naopak, možno ešte radšej hovorím o tom, čo som spravil zle. Som na to rovnako hrdý ako na svoje úspechy, aj keď by som sa možno už zachoval inak. Nerobím okolo seba "haló", aby som vytvoril dojem, že som niečo viac. Rozprávam o sebe a svojom živote preto, aby som bol pozitívnym príkladom a mohol niekomu pomôcť.
Ľudia sa radi smejú z motivátorov a viem, že niektoré moje články môžu pôsobiť tak, že by som tiež chcel jedným byť. Keď mi však potom prichádzajú správy o tom, že niekto zažíva to, o čom píšem, a je rád, že v tom nie je sám, stačí mi to, aj keby sa všetci ostatní smiali. Veľa vecí som si v živote musel uvedomiť sám. Keď mám teraz platformu, kde o tom môžem niekomu povedať a možno mu pomôcť s jeho vlastným uvedomením, urobím to s radosťou. Lebo verím, že veľa z nás má svoje sny a ciele a do cesty sa nám stavajú zamindrákovaní blbci, ktorí nám z rôznych príčin nedoprajú a budú sa nás snažiť zhodiť. A jediný spôsob, ako to môžu dosiahnuť je ten, že nás prinútia uveriť tomu, že majú pravdu.
Nebuďme plátnami, kam si môže niekto iný premietať svoje mindráky :)
Viac mojich článkov nájdeš na www.tonydubravec.com
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Tony Dúbravec pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.