Boj o holý život s Batmanom

Bol večer, taký ten, keď je vonku už tma, naozaj tma, takže aj tie háklivejšie z nás sa opovážia vyjsť von bez makeupu, v mojom prípade len tak v domácich šatách bez podprsenky. Bolo chladnejšie, takže som si vzala manželovu mikinu bez vreciek. Chmatla som nutné minimum, čiže sáčky, vodítko, kľúče. Mobil som nechala doma. Načo aj, idem na pár minút a nie je pre neho miesto.

Prednedávnom nám vo vestibule domu namontovali svetlo na pohyb. Veľmi to schvaľujem v rámci úspory a tiež v rámci toho, že pri vychádzaní z výťahu viem, či niekto je alebo nie je vo vestibule.

Vystúpila som z výťahu, Fibi natešene pribehla k dverám a pokiaľ som otvorila, začala niečo na zemi ňuchať. „Fuj!,ohriakla som ju, a hnala von. Pri vychádzaní som sa pozrela čo ju to vlastne zaujalo. Na prvý pohľad to vyzeralo ako čierny malý zhužvaný sáčok. Na druhý pohľad?

Netopier! Normálny netopier!

Som preslávená obrovským strachom k hmyzu a v podstate k všetkému, čo nepoznám a je schopné rýchleho a pre mňa nepredvídateľneho pohybu. Netopier patrí do rôznorodej a hlavne veľkej skupiny tvorov, ktorých sa bojím a som kvôli nim schopná kdekoľvek a za akejkoľvek situácie tancovať tanec zaklínača búrok a jemnej sebadeštrukcie, keďže súčasťou takéhoto tanca v mojom podaní je aj udieranie sa po mieste, kde sa agresor môže vyskytovať,alebo sa vyskytoval.

A teraz si predstavte, že takýto človek sa stretne s netopierom. Co urobí? Áno ujde!

Tak som vyšla z brány rýchlosťou blesku a tešila som sa ako som unikla nepochybne smrteľnému nebezpečiu. Radosť z víťazstva nad smrťou trvala presne tri kroky. Potom adrenalín ustúpil a ja som si uvedomila, že by bolo super sa domov aj vrátiť.

To ale znamenalo, že musím vojsť do brány, prejsť vestibulom do výťahu. Nakoľko máme tie úžasné svetlá, tak je zhasnuté, čo smrtiacemu netopierovi určite dalo impulz aby sa premiestnil a mne ďalšiu dilemu ako prísť domov bez tiku v oku, bez šedivých vlasov a stratenej dôstojnosti v spodnom prádle.

Prvý spásonostný nápad: “Zavolám manželovi, môjmu rytierovi v lesklej zbroji.. On ma zachráni!“ pomyslela som si. Nepochybne by to urobil, ale nemala som mu dať ako vedieť, že som v život ohrozujúcej situácií, pretože mobil ostal doma. Domový zvonček nám nefunguje, lebo Fibi vo fáze ZVYKÁM SI NA NOVÝ DOMOV, urobila z neho nefunkčnú atrapu.

Pokojná, krátka prechádzka sa zmenila na boj o holý život, o honor. Kombinácie, ktoré sa mi prehnali hlavou by boli veľmi inšpirujúce pre tvorcov ďalšieho amerického trháku na tému: Rúti sa k nám meteorit a zrazí sa so zemou za dva dni, no my ho nemáme ako ukecať aby to neurobil. Žiaľ nebude zo mňa miliardárka vďaka predaju práv za tieto inšpirácie, lebo som si to nepísala.

Fibi sa medzitým dva krát vyčúrala a mierila domov. Prečo by aj nie, čakal ju doma teplý pelech a spánok. Žiadna prekážka medzi ňou a domovom. Ja som tam videla krvilačného netopiera, ktorý určite celý svoj biedny zivot čakal len na to, kedy prídem, aby sa mi mohol zahryznúť do tepny a nechať ma umrieť mizernou smrťou.

A v tom som si uvedomila, že ja mám PSA!!

No a čo že to bolo zbabelé. Vôbec sa za to nehanbím.

Prišla som k bráne, pootvorila ju, krčiac sa, aby mi náhodou nevletel do vlasov, nútila som Fibi aby vošla do vestibulu a svojim pohybom rozsvietila svetlá. Odkedy ju tie dvere mierne privreli, má rešpekt a vchádza až keď sú otvorené naozaj dosť,čo v danej chvíli neprichadzalo do úvahy. „Fibi, bež do vnútra!“, syčala som. Nepohlo to s ňou, tak som ju jemne vtisla dnu a čakala svetlo.

Nakukla som, a? Ten malý čierny zabijak nebol na svojom mieste!

Vedela som, že ľahké to nebude, ale pohyb nepriateľským územím, keď neviem kde je nepriateľ nemám nacvičený. Bola jedna jediná možnosť: Utekať! Zakryla som si rukami vlasy, rozrazila dvere a utekala som, bežala som, predierala som sa nekonečným nebezpečným priestorom vestibulu, čo je od dverí k výťahu asi 5 metrov. Modlila som sa, aby bol výťah na prízemí a nemusela som na neho čakať. Aspoň v tomto mi šťastena priala. Otvorila som dvere a začala naháňať Fibi, ktorá mala z mojej paniky a atletického výkonu veľkú radosť.

Vbehla som do výťahu a ako som sa obzrela, zbadala som ho.

Bol pri dverách ale z druhej strany. Ja viem, že by bolo prirodzené celý tento príbeh ukončiť tým, že som stačila gombík, zavrela sa doma a pod dekou sa ukľudňovala niekoľko nasledujúcich dní, ale nie. Vo mne sa okrem strachu ozvalo svedomie a šepkalo mi:

„Malinký, opustený v cudzom prostredí,snáď ho tam nenecháš umrieť! Veď on je užitočný. Je to vlastne malá myška s krídlami. Myšky máš rada a vtáčiky tiež. Takže je to malý netopierik. Nemôžeš ho opustiť v pre neho ťažké chvíli.“

Vystúpila som z výťahu, Fibi na mňa nechápavo pozrela a vyšla. Dúfala, že bude ďalšia akcia podobná behu cez nebezpečné územie. „Ako zachrániť netopierika a nedovolit Fibi ho zožrať?“ Mozgové závity pracovali závratnou rýchlosťou a zvažovali pre a proti.

Najmenej bolestivá procedúra bola dvere otvoriť a dúfať, že netopierik má dosť rozumu na to, aby dvere podliezol a vyletel.

Mám dar situácie preceňovať a tak tomu bolo aj teraz. Netopier sa len viac schúlil. Rástla vo mne beznádej, ktorá sa bila s odvahou kráľa Artuša. „Nemôžem sa vzdať! Musím niečo vymyslieť!“, preblesklo mi hlavou pri tom ako som v baletnej póze lastovičky držala natiahnutou rukou dvere a dvihnitou nohou bránila Fibi prístup k netopierovi.

„Musím ho vyniesť von!“, to bol nový cieľ. „Ale ako? Rukami?“ „ Zbláznila si sa?“, vyhlásil mozog a ponúkol mi ukážky z béčkových hororov ako ma kusne a ja budem umierať na lôžku s neznámou infekciou. Ako mi odumrie ruka a samovoľne odpadne. „Musím ho vziať do niečoho. Ale čoho?“ Pozrela som sa na seba a videla som krátke domáce šaty s výstrihom za ktorý by sa nehanbila ani začínajúca pornoherečka hrajúca akože cudnú upratovačku a manželovu mikinu, ktorá ten výstrih zakrývala.

„Do mikiny! Jediná možnosť“, bleslo mi.

Mozog samozrejme neotáľal a ponúkol mi ďalšiu scénu ako si tú mikinu vyzlečiem, predkloním sa, aby som netopiera vzala a stále budem mať dvihnutú nohu, aby som zadržala Fibi od miesta činu. V tom sa vyrúti senzáciechtivý sused, ktorému sa ponúkne najprv výhľad pod moje šaty a následne zachraňujuc situáciu mu ponúknem aj výhľad na dekolt. Zvrhla som túto myšlienku a pokúsila som sa netopierika osloviť aby nebol mezek a vyletel.

Nevyletel a ja som žiaľ rezignovala.

Neviem ako dopadol ale na druhý deň tam už nebol. Tajne verím, že si počkal na nejakého neobľúbeného suseda a zaútočil, ale keďže nebolo vyvesené žiadne parte na bráne, neurobil to. Takže dúfam aj v to, že proste vyletel von a rozpráva ostatným o zážitku so mnou, pretože ja na neho nedokážem zabudnúť.