Turistika očami nádejného nebežca

Rodičia sa ma od malička snažili nenápadne viesť cestou inakosti s jemnosťou a nenápadnosťou im vlastnou, rozumej ťažké násilie a nátlak s vlajkou rodičovskej lásky a slovami: „V dospelosti nám za to poďakuješ!“. A tak sa navedená k inakosti rozhodujem častokrát veľmi netradične aj keď nechcem, ale podvedomie nepustí.

Aktuálne je moderné behať. Len tak pre radosť a pohyb. Svet sa hemží príbehmi ako ľudia začali behať od vchodu po najbližšiu lampu verejného osvetlenia a potom trasu predlžovali až skončili ako fanatickí milovníci všetkých maratónov v okolí 500 kilometrov a dnes bez behu už byť nemôžu. Že si prečistia hlavu a celkovo sa na svet pozerajú inak, lepšie.

Vzoprela som sa netradičnému zmýšľaniu a skúsila som behať.

Prvých desať metrov som skúmala či drží podprsenka a gate, ďalších 20 som sledovala stav životných funkcií, ktoré sa začali búriť a ďalších 30 to bol boj kto z koho. Vyhral strach z tých kontroliek a búšenie srdca na úrovni vrcholového športovca v maximálnej záťaži.

Beh som zavrhla a v rámci potreby pohybu a zmýšľania proti prúdu, som navrhla turistiku.

Nie len tak z roztopaše, ale po zvážení všetkých pre a proti. Jednoznačne za hovoril fakt, že ak aj pri výstupe budem vyzerať ako tri sekundy pred infarktom, nikto to neuvidí a ja tak vyzerám často.

Prvou destináciou bola zrúcanina Plaveckého hradu.

Manžel môj návrh odbil slovami, že to nevyleziem, čo ma len viac naštartovalo, takže sme sa v jednu peknú sobotu zbalili a vyrazili.

Áno, funela som, bola som brontavá, občas zelená, na pokraji síl a so smrťou na jazyku, ale vyšla som.

Dokonca s veľkou fyzickou rezervou. Tešila som sa a dokonca som aj okamihom pocítila ten mystický pocit zadosťučinenia a účinok endorfínu.

Celý zážitok ma len utvrdil v tom, že behať nebudem, budem liezť po lesoch, budem iná. Ďalšia plánovaná túra bola Petrklin.

Tabuľka sľubovala 300 metrové prevýšenie a trvanie 40 minút.

Dnes už neviem či som v okamihu rozhodovania stratila súdnosť alebo predstavu 300 metrov, no už viem, že v poriadku som byť nemohla. Túra začala pozvoľne a už vtedy som mohla tušiť, že to je len klam, aby sa človek neotočil hneď na začiatku.

Vošli sme do lesa a začalo stúpanie.

Nie také to, keď sa ladne presúvam z nohy na nohu, prudký svah pokrytý kamienkami, hovoriaci: „Jeden zlý krok a kamienky budeš mať v zuboch!“. Po desiatich minútach lavírovania na kamienkoch a ťažkého boja o dych som sa pozrela hore a videla som presvitajúce svetlo pomedzi stromy. Hovorím si, už to nemôže byť ďaleko, veď presvitá svetlo. V tejto viere som sa prekonávala znova a znova a znova. Pila som hektolitre vody, menila farby a stavy duše, predstavovala som si čo všetko som v živote ešte nestihla a presviedčala sa, že ešte nemôžem zomrieť.

Nohy vážili tonu, ruksak vážil tonu a predo mnou nekonečné stúpanie.

Za výdatnej podpory manžela som to dala. Za dve a pol hodiny. Dodnes neviem ako som to zvládla, ale zvládla.

Výhľad, ktorý nás čakal zacelil jazvy na duši, spôsobil amnéziu podobne ako kokteil hormónov v tele matky po pôrode a ja som sa vytešovala z úspechu a spálených kalórií. Po ceste dole som sa nestíhala čudovať ako dlho klesáme a neustále som sa pýtala: „Toto som ja vyšla?“

Preto apelujem na tých, ktorí robia navigačné turistické tabuľky.

Dávajte tam prosím dva časy. Prvý čas bude pre normálnych ľudí a ten druhý by som poprosila pre normálnych moletných odvážlivcov, ktorí nechcú behať, lebo musia byť iní.