Z cyklu ako bola Lola na pohovore aneb dojmy sú silné, výsledok neistý.

BOLA SOM NA POHOVORE - tak by mohol začať akýkoľvek príbeh, ale ten by sa nemohol stať mne.

Bola som na pohovore, ktorý vo mne zanechal veľmi silný šrám.

Už v noci, keď som nemohla spať a opakovala som si čo poviem aby som nevyzerala ako šialenec zúfalo túžiaci po tej práci, som vedela že v kľude nebudem.

Stres a panika začala pri parkovaní, lebo zaparkovať v centre mesta to nie je len tak. V maily stálo, že nemáme prísť skôr, ale keďže ja VŽDY chodím skôr, tak som ako mrňa mrzla vonku zohrievajúc si pravú ruku.

Niekde som čítala, že keď podávate ruku, nemala by byť mokrá alebo studená a samozrejme mokrá a studená absolútne fooopaaa.

Prišla som dnu, obzrela som konkurenciu zloženú z dvoch ďalších uchádzačov - mužov, pánko nás usadil a ja som sa klepala ako rezeň v nedeľu doobeda. Klepot ustál keď nám pánko zahlásil, že pohovor je zložený z troch častí a prvá časť je na čas. Kuknem na test.. A ľaľa ho.. IQ test.. Za presne tri pikosekundy som sa zmobilizovala a v duchu ďakovala za Mensu.

Odovzdala som ho ako druhá. Pripisujem to tomu, že som musela vypísať najdlhšie meno a priezvisko.

Nevadí, ja to dobehnem. To som bola ešte optimista.

Prišiel osobný dotazník. Kedy ste skončili školu, odkedy do kedy ste kde pracovali.. A tak som v duchu počítala na prstoch kedy som asi čo ukončila keď v tom, ja a posledný uchádzač, ktorý odovzdal IQ test, sme dostali ešte osobnostný test.

Neviem či preto, že ten čo bol prvý dostal nejaký bonus, alebo sme my dvaja boli podozriví. V každom prípade obsahoval cez 100 otázok ktoré boli viac či menej čudné.

„Ste šťastný?“

„Je pravdivé tvrdenie, že vládnutie železnou rukou je efektívne?“

V polovici otázok som mala pocit, že sa opakujú a stále odpovedám inak. Po ďalších desiatich som mala pocit, že som prvotriedny psychopat a ku koncu som mala pocit, že Adolf bol vlastne strašne fasa chlapík.

Alebo nie?

Alebo môže sa váš názor niekedy zmeniť?

Myslíte si že sa často mýlite?

Ako posledný prišiel test ohľadom práce. K tomu niet veľmi čo dodať, snáď len že snáď som si neurobila hanbu.

Po dopísaní sa pánko so spoluúčastníkmi rozlúčil a mňa požiadal, či môžem hodinu počkať, že má doplňujúce otázky. HODINU?????

„ale samozrejme, rada počkám“ znela odpoveď, no v hlave som mala stále opakujúcu otázku HODINUUUUU?

Tak som sa motala po meste a ani zďaleka som netušila, že to, čo bolo dovtedy bola prechádzka po rajskej záhrade.

Hodina prešla a ja som znova sedela na horúcej stoličke.

Poznáte tie strašné, večne opakujúce sa otázky, kde sa vidíte o päť rokov, vaše silné a slabé stránky?

Tak to je HOVNO oproti tomu čo som ja musela zodpovedať. V prvej tretine otázok som mala problém spomenúť si na priezvisko, nasledovala amnezia krstného mena a keď sme skončili, mala som problém s orientáciou a celkovo s elementárnymi fyziologickými úkonmi.

Výsledkom nie je informácia že ma prijali, ale že si mám na výsledok týždeň počkať. Už nikdy nebudem taká ako pred tým..

Poučenie?

Žiadna otázka nie je tak strašná, aby sa nedala položiť horšia.. Alebo si myslíte že tvrdenie nie je správne?