Moja obľúbená farba je plač

Sychravé ráno v potemnelom byte zíva prachom a prázdnotou. Čas sa tu nedá určiť. Zastavil sa, nehrá žiadnu rolu. Nevyzerá to ako zobudenie do dňa maľovaný ružovým akrylom. Skorej ako polovica prebdenej noci bezsenným spánkom v chlade.

Strop sa mi zdá o niečo nižšie ako predtým, ošúchaná farba na stenách je viac a viac potrhaná. Dookola ten istý pohľad na sypiacu omietku z dier po klincoch dávneho obrazu, ktorý po sebe zanechal len vyblednutý štvorec. Ešte nie je ráno, kedy by sa slnko chcelo kochať svojím vzhľadom. A aj keby, nevychutnal by som si slnečné lúče nového začiatku dňa. Na strome spievajú škorce. Pripomínajú mi lietajúce supy s pohrebnou piesňou v zobákoch.

Zdroj: Aspirin

V zrkadle sa zjaví odraz niekoho, kto sa na mňa veľmi podobá. Ten chlap vyzerá ako ja včera, len teraz je o odtieň bledší s mastnejšími vlasmi. Pripomína moje staré aj súčasné ja. Nenávidím ten pohľad. Mračil som sa na samého seba, aj keď tvár neprejavuje žiadny emočný výraz. Z vodovodného kohútika kvapká voda v nepravidelnom intervale. Vkladám ju do pľuzgierových dlaní, ovlažiť si tvár. Kvapky vody z obsahom mastnoty ostali na mihalniciach, niektoré stekajú po lícach. Teraz sme zo zrkadlom totožný, keď dýchneš na studené sklo orosí sa. Plač.

Pokus tráviť deň mi leží v žalúdku. Spôsobuje veľkú nechuť. Uchovávať vlastný vesmír a nenápadne sledovať bytosti v priestore. Dookola krúžiť okolo svojej obežnej dráhy. Únavné. Motivácia stratila hmotnosť, zakrivila sa v čase a vcucla do seba. Zmizla. Nemá zmysel počítať premárnené sekundy tak, ako počítať hviezdy.

Zdroj: Aspirin

Obtiažne naviazať slovný kontakt a však ešte ťažšie viesť zmysluplnú konverzáciu. Nič o sebe neprezradiť. Medziľudské vzťahy ma neustále budú prekvapovať.Napríklad ako alkoholik s barmanom, pacient s psychiatrom alebo schizofrenik sám zo sebou. Zvláštne ako sme si postupom času dokázali okolo srdca postaviť bariéru a uveriť tomu, že nemáme city, teda aspoň ich dokonale ignorovať. Buď budeš tá citlivka z emóciami alebo ten kretén čo sa neozve. Obyčajné otázky tipu jak žiješ, čo nové v práci a kedy si nájdeš konečne ženu je náročnejšie ako sa zdá. Rozhovory plné lží a otrepaných fráz. Pravda proste nikdy nemusí vyjsť najavo a ostávame zaslepený tým čo chceme počuť.

Postrehnúť plytvanie súčastného okamihu dôsledkom rozjímania nad zlou minulosťou plnej chýb. V tom istom momente zisťujem, že môžem urobiť čokoľvek v prítomnom okamžiku. Vykonať zmenu, aby viac nestekali slzy pochybným životom. Zablúdiť v začarovanom kruhu emócie, ktorý sa denne opakuje. A tak je každý nový deň čo raz ťažší.

Zdroj: Aspirin

Pri pokusu hľadaní samého seba nájsť len prázdnu fľašu od rumu s trochou sebadeštrukcie. Nikdy nepochopím, kto v skutočnosti som a aký je môj význam v paneláku prekypujúci krikom. V jednotlivcoch, ktorým vôbec nie som podobný objaviť toľko spoločných činov, až ma zmocnila panika či sa moja duševná schránka nerozdala medzi bludné duše a ostala len fyzická podoba niečoho, čo má pod očami smútok. Zdá sa, že som len zmiešané podoba všetkých názorov a tvrdení aký som. Originalita zmizla ako para či dym z Marsky. Ktorý z týchto dvoch prvkov mi je podobný? Ten čo ti zničí pľúca a či popáli prsty.

Transformovať sa do svojich obľúbených postáv, zabudnúť kým si. Hľadať kúsky seba, nájsť ich v bytostiach, ktoré som za celé tie roky rozdal. Niekto ich využil iný si toho ani nevšimli. Neostáva nič iné, len zistiť, koľko tiel ešte mám v zásobe. Chýba mu už niekoľko častí. Preto každá z tých schizofrenických rozpoložení, ktoré kolujú v kábloch z pieskom do presýpacích hodín vyzerá inak ako tá včera.

Plač. Šťastia či bolesti? Ani jeden. Rutinná očista duše obohatená uvoľnením. Nazbierané zvyšky odpadu banalít, ktoré denne vnímam. Ak sa vcítiš do niekoho pocitu, vcítiš sa aj do ľudskej blbosti. Mať aspoň tak o jeden zmysel menej, nech stratím cit. Mať aspoň o jeden zmysel na viac, nech sa nad tým všetkým dokážem povzniesť.