Príbehy

Ako som sa rozplakala v strede bratislavskej križovatky

5.3.2018 21:22
Neviem, či sa tomu hovorí vyhorenie alebo čo. Proste mi úplne preplo.

Omg, ako strašne nenávidím motivačné drísty a keep going citátiky a podobné chcesamigrcať zbytočnosti. Ale musím s vami zdieľať realtime story. Ak sa z toho nepoučíte vy, ja si to tu aspoň odložím ako horúci príklad, ktorý mi dúfam niekto hodí do hlavy (alebo do messengeru), keď k tomu bude znovu spieť.

Celý týždeň som cítila, že sa všetko na mňa valí. Obhryzené nechty do krvi, mastné vlasy, hrozná pokožka a panika.

Zdroj

Celé to vyvrcholilo, keď som stredu poslala kamošky v spoločnej konverzácii do poriadne horúcich krajín (tých najhorúcejších a exotických), vo štvrtok mi úplne hrabalo a piatok ráno som sa rozrevala v strede križovatky.

PROBLÉM: Prepracovanosť

Predstavte si ten moment....Dohodla som sa s frajerom, že pôjdeme spolu na raňajky. Išli sme prejsť cez cestu a on to chcel zobrať krížom mimo prechodu, a len tak zostal stáť a čakal, kým prejdú autá. Na to som ja, v mojom hysterickom stave, že nič nestíham a tých pár metrov, ktoré nás delili od prechodu, by sme mali proste prejsť, lebo sú to drahocenné sekundy, ktoré budeme musieť prejsť aj na druhej strane, začala vrieskať. Že strácame čas a už sme mohli byť na druhej strane a vôbec mi nepomáha a všetko mi sťažuje a podobné hysterické kecy, ktoré nechcete počuť okoloidúcich vrieskať ráno o 9.

Na to mi, logicky, môj frajer povedal, že na žiadne raňajky nejde, čo zničilo môj plán dokončiť blog pre hyggeistov o 5 miestach na raňajky, a totálne som sa zrútila a začala revať v strede križovatky. Chápete tak naozaj hystericky, že som sa nevedela nadýchnuť. Úplná troska.

Zdroj

Potom som prišla do roboty, zavrela sa do zasadačky a chcela sa pohltiť do práce pri počúvaní playlistu Life sucks na Spotify (lebo veď depku musíš podporiť) a hádajte čo? Ani to mi nešlo pustiť.

Takto dopadnete, keď ste premotivovaní a prehnane aktívni ako ja. Vždy som taká bola, vždy som mala milión aktivít, vo všetkom zainteresovaná a každú minútu dňa vyplnenú. A vôbec neviem oddychovať.

Mám fulltime job, a troch klientov, ktorých si robím popri práci, po večeroch a po víkendoch. Pretože ma to baví, a na môj cestovateľský režim potrebujem peniaze. Každý si vyžaduje viac, či menej práce, jedného som zobrala z dobre vôle, lebo im chcem pomôcť. Okrem toho mám projekt hyggeistov, cestujem, píšem svoje blogy, chodím na rehabilitácie takmer každé ráno pred prácou, a chcem si občas pozrieť Gilmorky.

Ale totálne najväčšie vrásky mi robí diplomovka. Doslova sa nadomnou vznáša ako Damoklov meč. Viem, že keby sa zapriem, tak to dám, ale jednoducho je to v mojich prioritách úplne naspodu. Mám zaujímavú tému, vedela by som ju dobre spracovať, vlastne ma to aj baví, len na to nemám čas. A stále na to myslím. Fakt stále. Hovorím, ako ju musím písať, ale nepíšem ju. A zrazu je už marec. Ako sa to stalo? V januári som chcela mať hotovú teoretickú časť.

Toto všetko za posledný týždeň na mňa dolahlo tak, že ma rozčuľovala aj pani v Centráli, ktorá išla predo mnou príliš pomaly.

A ten kolobeh jedla. Nestíham variť, preto míňam veľa peňazí, aby som mohla jesť v reštike a na preplnom streetfood parku, a keďže míňam veľa penazí, o to viac musím robiť, aby som mohla jesť, a tak nemám čas variť. Got it?

Do toho chodím ako stará nemohúca dôchodkyňa cievnemu, ktorý mi povedal, že mám opuchnuté celé nohy a celulitídu. Fakt díky kámo.

A v piatok večer po takomto týždni som prišla domov ako vypluté hovno.

RIEŠENIE: Jedlo a pes

Takže som sa pekne zbalila (rozumej nahádzala milión vecí do kufra, že veď doma sa rozhodnem,čo si oblečiem) a zamierila domov. Aby ste chápali, domov mám vzdialený cca 2 hodiny autom, ale chodím tam veľmi málo. Tentokrát som sa naozaj tešila.

Hneď večer po príchode som zahodila všetky moje ako-tak ťažko dodržiavané detoxikačné pravidlá a zadelila si segedínsky s troma knedľami. Nebo.

Normálne vám poviem, že ma vyliečilo jedlo. Biele pečivo na raňajky, kakao, obrovské množstvo šišiek, bryndzové halušky...Síce som tento krátkodobý pocit blaha dlhodobo cítila v žalúdku až do stredy, ale stálo to za to.

Povedala som si, že ten víkend nebudem pracovať. Okej, to sa mi samozrejme nepodarilo. Blogy sa musia riešiť aj cez víkend, ale nič som nehrotila.

A úplne úplne najviac top bolo, že som sa navliekla do termo prádla z Lidl-u, roztrhaných legín, kempovej mikiny, storočnej bundy, nič k sebe neladilo a ja som sa z toho úplne tešila, a tak som sa vybrala do lesa.

Zobrali sme psov, nie úplne presne som vedela kam ideme, totálne sme premrzli, ledva sme prešli domov, ale (budem znieť ako nejaký trápny pseudopoet) každým krokom som cítila, ako sa mi prečisťuje hlava.

Ja viem, že to nie je svetoborná myšlienka, ale moje telo príliš veľa fyzickej aktivity nezažíva, takže sa až tak často nepresvedčujem o tom, že pohyb odbúrava stres. Ale on to fakt robí!

Totálne vyštavení sme prišli domov, Lukáš (môj frajer, zoznámte sa, nechce sa mi stále písať môj frajer) hneď zaspal, ale moja hlava zrazu načrela do hlbokých vôd kreativity a proste som nedokazala ležať a musela som ísť optimalizovať kampane na FB, lebo mi zrazu napadlo, čo spraviť, ako upraviť cielenia, a aké posty postnúť. Hrabe mi, ale už tak zdravšie.

A totálne zakončenie tejto psychickej detoxikácie, bola fyzická toxikácia. Kamoška mala narodky. Kamoška je krčmárova dcéra. Nemusím hovoriť viac. Za pol roka v Bratislave nevypijem toľko, ako za jeden večer doma. Lukáš sa už pred vchodom do baru prežehnal. Nepomohlo.

Všetky fotky vyzerajú asi takto.

Celú nedeľu som si želala vlastnú smrť, ako mi bolo zle. Ale to bol naozaj moment, keď som nemyslela na klientov a na prácu, jednoducho som si užívala čudnú zlatú vec, ktorú som mala na sebe celý večer, a kamošov, ktorých poznám roky, ale takmer sa nestretávame.

Že Lukáš nadával celý deň, že sa k nám do dediny už nikdy nevráti, lebo tam ľudia pijú, akoby sa nemali dožiť zajtrajška, to je už vedľajšie.

No, a ako nás na slohoch učili, teraz prichádza zhrnutie.

Pozrite sa, ako som dopadla. Totálna histerka, lebo ja všetko zvládnem, a nepotrebujem voľný čas, a nie ja nejdem ešte spať, lebo ešte musím toto urobiť.

Nedávno som čítala tento článok and couldn't agree more! Je o tom, ako mladí oveľa viac stresujú a nevedia oddychovať. A je to tak. Myslím na to, ako byť super v práci, pretože moja práca je top, čo mám, ako dosiahnuť dobré výsledky u klientov, ako stihnúť napísať diplomovku a pri tomto všetkom dokončiť školu, ako aspoň trochu schudnúť, na to, že by som chcela aj svadbu, ale nemôžem si ju dovoliť a na to, že platím nájom síce úžasnej babe, ale vlastne iba vyhadzujem peniaze do vzduchu, a na to, že nedostanem hypotéku, lebo som živnostník. Neľutujem sa. Nevyhodila by som nič zo svojho zoznamu (okej, diplomovka sa nepočíta). Milujem veci, ktoré robím. Len mám toho občas dosť.

Takže vás pekne ňuňu prosím. Ak ste na tom podobne, ste mladí, máte veľa práce, makáte, aby ste kariérne rástli, máte jeden, dva a viac jobov, oddýchnite si občas.

Choďte domov, prejdite sa v lese, alebo iba medzi barákmi, možno objavíte nový obchod, alebo reštiku. Jeden večer si vyhraďte na pozretie toho filmu, čo chcete. Kúpte si knihu a začítajte sa do nej tak, že ju nebudete chcieť pustiť.

Len sa, prosím, nerozplačte v strede bratislavskej križovatky.

A viete čo? Budúci týždeň sa objednám na kozmetiku. A tie Gilmorky budem pozerávať častejšie.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.
Priemerné hodnotenie
8.7
Ohodnoť blog
Pre hodnotenie sa musíš prihlásiť!
Prihlásiť
18 komentárov
0
Nahor
Ďalšie články, ktoré by ťa mohli zaujímať
Istria - perfektná dovolenka za málo peňazí
Dizajn e-shopu je jedným z kľúčových faktorov úspechu online podnikania
Making a Murderer: Obeť systému a médii alebo psychopat a vrah? (Recenzia)
Zamyslime sa nad sebou
Žabomyšia vojna
Radikálne odlišný pohľad na smrť Krista