Cesta električkou 2.

... ale kúpiš. Polhodinka stojí presne 0,90€. Nechcem dostať pokutu, tak hádžem svoje ťažko zarobené korporátne drobáky do automatu na lístky a tvárim sa, že nevidím susedu. Radšej si dám štuple do uší a pustím si Biebera. Samozrejme, že som trápna jak hovno na poličke, čo si myslí, že je lekvár. Nie, nie moji milí, to som iba ja. Pri všetkom nešťastí a konštalácií hviezd, všimla si ma suseda, tak reku, že prehodíme pár slov.

Nastúpime do električky číslo 5 a pýtam sa klasické smalltalk otázky, ktoré ma naučili korporátni kolegovia pri ceste o poschodie vyššie výťahom. "Ako sa ti darí?" vystriedala po čase moja otázka "Nechodíš ty vlastne autom?". Suseda, ktorá sa tu dúfam nespozná, mi pomerne nahlas odpovedá: "Áno, ale pokazilo sa mi, tak teraz musim chodiť s touto CHUDOBOU v električke. To vôbec nie je nič pre mňa. Neznášam MHD!" Tiebe, tak ty nemáš všetkých svätých pri sebe. Hanbím sa jak pes, červenám sa, ľudia na nás pozerajú. Neviem čo odpovedať, smejem sa prirodzene ako Hvetka Korváthova v Meleráne ráno o 6:30. V hlave rátam koľko minút je ešte na Račko.

Vystupujem na Račku. Asi je najvyšší čas zaobstarať si električenku. Otváram stránku ymhd.sk, hľadám cenu ročnej električenky. Zrazu púlim oči ako Lucka Bíla. 260 eury ročná električenka?! Není málo. Že jaká chudoba jazdí v električke?! Vygrcať 260 eury len tak bez chlebíka... To tiež neni málo.

Hlásim sa opäť z ďalšej cesty električkou s "chudobou". Naschle.