Idete do toho so mnou?

Ako postupne píšem a rozmýšľam nad týmto článkom, v hlave mám neskutočné množstvo myšlienok. Zamýšľam sa nad tým, ako to vlastne bude s mojou budúcnosťou. Tou blízkou i tou ďalekou. A postupne prichádzam na to, že vlastne neviem vyvodiť žiadny matematický alebo hocijaký záver. Dnes to bude o niečom inom. Veľmi ma mrzí ak sa vám to nebude páčiť, ale práve dnes sa potrebujem vypísať viac ako nikdy.

Photo by Lili Kovac on Unsplash

Prežila som úplne normálny deň, nič zvláštne, nič zaujímavé. No dnes sa cítim divne, tak nostalgicky. My ľudia sme naozaj niekedy komplikovaní. A hlavne ženy. Občas by som naozaj potrebovala rozum nejakého zvieraťa, ktoré určite príliš zbytočne neuvažuje (tým zvieratá nechcem uraziť, práve naopak, obdivujem ich). Ich majestátnosť a jednoduchosť v rozhodovaní, žiadna komplikovanosť.

Fakt, že som odišla z vysokej, to všetko začal. Bola som ako všetci. Nič menej nič viac. No keď som urobila toto životné rozhodnutie, ktoré budem možno niekedy ľutovať (zatiaľ neľutujem), všetko sa obrátilo. Pritiahla som si viac pozornosti, a to nie v tom dobrom slova zmysle. Bola som tá čo nezvládla školu. Aj keď pravda bola tá, že som sa rozhodla sama. To však nikoho nezaujíma. Samozrejme že to urazí, poníži a presne to isté som pociťovala aj ja, ale asi to tak malo byť a koniec koncov, to bola v určitých stránkach aj pravda.

To bol prvý krok k zmene. A hovorím k dobrej zmene. Čo tam po tom čo si iní myslia. Cítila sa som sa sakra dobre, keď som vypadla z tej školy plnej namyslených ľudí. Je to pravda, pretože bohužiaľ ja som mala šťastie naozaj iba na takých (česť výnimkám). Nie nadarmo sa hovorí, že človek niekedy musí urobiť chyby aby sa dostal tam, kde mal byť. Bohužiaľ, stále som obklopená tými, ktorí potrebujú neustále komentovať ich stav na VŠ, ale to človek nezmení, možno iba vtedy ak im dá poriadne po hube, aby si ju konečne zavreli. Svojim spôsobom tak trochu závidia, že my sme sa rozhodli inak a tak povediac vystúpili z davu.

Photo by Salvatore Ventura on stocksnap.io

Totiž to jedna zmena so sebou prináša mnoho ďalších iných zmien a je len na nás či ich mienime alebo nemienime akceptovať. Ja ich mienim akceptovať, pretože som už unavená ísť s "davom". A je vlastne dobre, že nemám žiadny presný plán o tom ako bude vyzerať moja budúcnosť. Tak to má skrátka byť.

Čiže, zájdem ku kaderníkovi, stanem sa vegetariánkou, začnem chodiť na jiu jitsu, a zúčasním sa každého festivalu na Slovensku...

Žartujem :D ale o tom je nie? Ale festival určite aspoň jeden navštívim, tak sa teším že vás tam stretnem čo najviac. Tým všetkým chcem vlastne povedať, že konečne zas cítim tú túžbu riskovať, aj keď nie ako v "adventure movies" , ale stáva sa zo mňa znova to malé živé dieťa. A aj keď nepokorím Mount Everest, tie čo i len malé zmeny nebudem ľutovať.

Photo by Krists Luhaers on Unsplash

Kľudne zanechajte aj komentár, či už pozitívny alebo negatívny, mňa aj tak najviac teší, že to niekto číta. A už vopred ďakujem za konštruktívnu kritiku. Pretože tej, nikdy nie je dosť.

Náhľadový obrázok by Simon Migaj on Unsplash