#sedemosma 1.

Nikdy som od nikoho nepočula, že by jej venoval nejakú pozornosť. Žiadna minútka slávy. Oproti takej Tridsaťdevine, o ktorej sa písalo snáď už v slovenských povestiach, je Sedemosma len slabým výkrikom do tmy. Alebo skôr šepotom.

Myslela som, že sa náš vzťah po ročnej pauze zmení k lepšiemu. Omyl. Ona má snáď pocit, že sa musí mstiť a trestať ma. Zatiaľ som neprišla na žiaden racionálny dôvod, ale nechávam tomu čas. Jednou z možností by mohla byť jej strata trpezlivosti. Viem, nie som práve najdochvíľnejší človek na svete. Aj na naše rande bežím zapachtená minútku po dohodnutom čase, ale ona predtým tieť nebývala iná!

Stále sa zamýšľam, kde nastal ten problém. Tá zmena. Ona na mňa začala zvysoka kašľať. Kedykoľvek sa zduje a vôbec si nepríde. A keď sa aj uráči prísť, necháva ma čakať aj 20 minút.

Už týždeň sa snažím pochopiť pravidlá tejto hry. Začínam si myslieť, že zámerne chodí na rande skôr, ako sme sa dohodli. A zámerne na mňa nepočká a odíde. A takto dookola mi každý deň vracia to, že včera som zas neprišla včas.

Rána býva najhoršia. Snažím sa jej to uľahčovať, ako len viem. Preto za ňou popoludní dochádzam až na konečnú. A čo spraví hentá nevďačnica?! Už už ma zahliadne z okna a rozbehne sa dopreč opačným smerom.

Minule ma donútila vystúpiť, vraj aby som sa prešla. Štyridsať minútová prechádzka po desiatich hodinách v práci nie je práve to, po čom by človek túžil. V polovici svojej púte som sa zastavila, že veď ja už nevládzem. V sedavej práci moje nohy dávno rezignovali. V domnienke, že na to nikdy nepríde, som ju podviedla s Devinou. Neverím, že jej tá krava nedala echo, lebo jazdila, akoby bola vo vedení rally dakar.

Včera sme sa konečne zhodli na dátume a čase nášho rande. V nečakanej chvíli, práve počas vyvrcholenia našej obľúbenej piesne (človek v hlbokom tranze) šliapla počas jazdy na brzdu tak, že sa moja tvár zmrštila viac, ako tvár japonského skokana do vody. Stihla som sa spamätať jeden centimeter od toho plastového skla. Asi sa ma pokúša zabiť!