Čarovný Kľak

Môj prechod Lúčanskej Malej Fatry som začínal na vrchu s názvom Kľak (1351,6 m). Bolo dosť hmlisté počasie, takže výhľady boli nulové. Kvôli tomu ma vrch veľmi neoslovil, hoci som počul samé chvály, aké úžasné výhľady Kľak ponúka.

Zhodou náhod organizoval môj kamarát v lete ďalší výstup na Kľak, a ja som si povedal: „prečo nie“? A práve počas tejto turistiky som konečne zažil ten výhľad, ktorý každý ospevoval, od Malej Fatry až po Súľovské skaly atď. Napadlo mi, že toto by bol ideálny vrch na fotenie nočnej oblohy, pretože neďaleko sa nachádza útulňa, kam sa dá bezpečne schovať v prípade búrky.

Chceli sme sa dôkladne pripraviť, pozorne sme sledovali predpoveď počasia, ktorá bola priaznivá na fotenie. A veru nám aj vyšla, celý deň bolo krásne slnečno. Keď začal západ slnka, dalo by sa to nazvať prírodným divadlom. Obloha sa začala sfarbovať do gýčovej žlto oranžovej, slovami sa tá krása ani nedá opísať. Času ale bolo málo, slnko začalo klesať za horizont pomerne rýchlo, takže ak som chcel vyhotoviť kvalitné fotografie, musel som sa poponáhľať.

Po západe slnka sme sa prichystali k spánku, nastavili si budík na 1:00 (aplikácia v telefóne nám ukázala, že to je ideálny čas, kedy vidno mliečnu cestu, a nám neostávalo nič iné, než tomu veriť). Zo sna ma z ničoho nič strhol budík, a kým som si uvedomil, kde sa nachádzam, tak sa mi oči začali prispôsobovať na tmu a nad hlavou som zbadal niečo, čo v meste nevidieť – Mliečnu cestu.

Bolo to prvýkrát čo som sa s ňou v plnej kráse stretol, a je to zážitok, ktorý si budem pamätať do konca života. Ďalšia vec, ktorú som si uvedomil, bolo hrobové ticho a bezvetrie. Hneď sme začali fotografovať, lebo napriek letu až také teplo nebolo.

Približne po hodine sme si zase ľahli a čakali na úsvit. Ráno nás prekvapil impozantný východ slnka. Bolo vidieť Západné a Vysoké Tatry.

Tento zážitok bol tak neskutočný, že sme sa rozhodli zopakovať si nocovačku aj v decembri. Tak sa aj stalo. Menší rozdiel tam bol, v noci bolo -15° namiesto príjemných 35°, ale vedeli sme, čo nás čaká.

Rovnako ako minule sme vyšli hore a čakali na západ slnka. Tentokrát to bolo trošku iné. Slnko zapadlo z iného smeru, farieb bolo viac, okrem žltej a oranžovej sa zjavila aj fialová. Bol to najkrajší západ slnka, aký som kedy videl.

Po západe slnka sme utekali do útulne, no cesta nebola vyšliapaná. Brodili sme sa po pás v snehu. Keď sme konečne dorazili, ako poslední amatéri sme sa márne snažili 30 minút založiť oheň. Uvažovali sme, čo ďalej, a dohodli sme sa, že vstaneme aj na východ slnka ako minule. Úmysel sa nám nakoniec nepodaril, vstali sme až o 8, takže bolo jasné, že východ slnka je vec nasledujúceho dňa. Plní elánu sme sa teda vybrali smerom na Kľacký vodopád a dedinu Vrícko.

Na autobusovej zastávke sme naše východy a západy slnka na Kľaku definitívne uzavreli.