Slovenská myseľ

Každý národ má svoje povahové črty, svoju kultúru správania, komunikáciu a čokoľvek iné. Zamýšľam sa často nad tou našou spoločnosťou, k čomu nás núti, čo by sme ako mali robiť, čo študovať, čo by sme mali vlastniť a ak máš značkové veci a dobré auto v očiach ľudí niekto si - funguje možno na Slovensku, ale vo veľa iných krajinách vôbec nie.

Nechápte ma zle, tento článok nemá byť o tom ako my "Slováci" sme úplne celé zle a sto rokov za opicami. Píšem tieto riadky takisto z mestečka zo stredného Slovenska, čo môže tiež prispieť k môjmu pohľadu na našu kultúru. V podstate čo chcem však docieliť je motivácia, možno aj samej seba a vás k tomu, aby som sa nebála byť iná. Aby som sa nebála študovať a robiť ťo čo naozaj chcem, nie podľa toho koľko mi to vynesie alebo aký sociálny status dosiahnem. Neviem či to cítite, ale spoločnosť kladie na nás dosť veľkú ťarchu. "Veď dokonči tú školu aj keď ťa nebaví. Veď už máš len kúsok.." , "A kedy si nájdeš priateľa?" , "A kedy bude svadba? A deti?" "A kedy si nájdeš poriadnu robotu?" a myslím si, že tých otázok by ste z vlastnej skúsenosti vedeli doplniť mnoho.

Na konci dňa sa aj tak stretnete doma so samým sebou a to je to najdôležitejšie. Vedieť čo chcem, čo ma baví a čo sú moje motívy. Prečo možno túžim byť niekým iným, keď to, čo je vo mne je oveľa cennejšie. To čo máš ty neprinesie tvoj kamarát a to čo má tvoj kamoš neprinesieš ty. Si jednoducho originál, ktorý má nájsť svoju vlastnú cestu. Častokrát to znie veľmi vznešene , ale niekedy je to možno aj veľmi jednoduché. Možno to už aj robíš. Dokážeš stáť v rade v potravinách bez toho, aby si šomral, pozdravíš sa človeku na ulici alebo sa usmeješ. Venuješ sa maľbe, máš rád čísla a matematiku, poriadok alebo naopak totálny chaos a netušíš čo bude s tvojím životom zajtra. Rád čítaš, cestuješ, pomáhaš ľuďom, máš súcit k biednym a chudobným alebo miluješ deti.

Je totálne jedno čo ťa baví, ver mi však, že nič z toho nie je niečo viac alebo menej. Nehovorte mi, že keď išli smetiari popod vaše okno, neboli to pre vás najväčší hrdinovia. Tak prečo ich nevieme pokladať za hrdinov aj v staršom veku. Ja sa po vyjadrení mojich emócii cítim predsa len trochu lepšie a niekedy iba možno potrebujem počuť, že v tom nie som sama, a že s takýmito myšlienkami "straglujú" viacerí. Ďakujem ak ste prišli až sem a máte nádej, že na Slovensku budú čoraz spokojnejší, úprimnejší a príjemnejší ľudia... že sa na dovolenke alebo v zahraničí nebudeme musieť hanbiť, ale že budeme hrdí na našu krajinu a na ľudí, ktorí v nej žijú.