Kysučan cestuje pol roka v Ázii. Na život si zarába hraním na ulici

Po ceste ho okradli a musel platiť vlastným telom.

Volám sa Juro... V roku 2017 ma začal nudiť život. Kúpil som si jednosmernú letenku do Číny, a vybral sa s gitarou a 300 eurami na cestu, na ktorú len tak nezabudnem.

Po prílete do Číny, mesto Chongging, kde som mal 12 hodín na prestup som sa hneď vybral vyprobovať hranie na hlavnom námestí. Mal som trocha strach, ale keď ma už počas vybaľovania aparatúry a ladenia začali obkolesovať ľudia, povedal som si, že ak chcem byť rockstar, musím občas trocha riskovať.

Po 10 minutách hrania som mal okolo seba solídny dav, a v kase cca 170 yuanov... Moju show si prišli pozrieť aj policajti, ktorí mi rozohnali dav a mne nejakými posunkami ukázali, že to čo robím by som tu asi nemal robiť.

Tak som to vzdal a zobral sa nazad na letisko, odkiaľ som odletel do ďalšieho megamesta, Guanghzhou... (Tieto čínske megamestá majú každé tak 30 mega ľudí).

Priletel som sem počas Čínskeho nového roku. Mojím darom bolo, že ma hneď prvý deň niekto okradol o všetky peniaze a kreditkartu. Pár dní som bol ešte optimistický, myslel som si, že aspoň budem viac hrať na ulici, ale polícia bola skutočne všade a nedali mi vúčšinou šancu hrať dlhšie ako 10 minút.

Po pár dňoch som to vzdal a prchol do Hong Kongu.

(Pre nevzdelaných: nie Hong Kong nie je Čína, aj keď pod ňu patrí, je to zatiaľ separátne územie s oveľa liberálnejšími zákonmi).

Hranie na ulici v Hong Kongu nie je vôbec niečo, čo by sralo miestnú políciu, a nájdete tu solícne množstvo street performerov.

Prvých pár dní som bol bezďák, a spal vo Victoria Parku, v centre hong kong Islandu, ale aj pod kadejakými mostami atď. Ťažko nájsť miesto bez ľudí, ale zasa tu mali verejné sprchy, street workoutové cvičisko, ako aj wifi zdarma s nabíjačkami v knižnici, takže byť bezďákom v Hong Kongu, nie je až také ťažké.

Ak plánujete niekedy bezďačiť, odporúčam Hong Kong ako tréningovú lokalitu.

Po pár dňoch som si ale zarobil na ubytovanie v izbe o veľkosti skrine, v slávnom centre indických drogových dealerov, Chungking Mansions.

Dobré na tejto forme ubytovania bolo aj automatické čistenie podlahy, ktoré funguje tak, že pokiaľ sa osprchuješ v sprchozáchode, vrátiš sa do izboskrine s 10 cm vody na zemi.

V Hong Kongu som sa každopádne trocha finančne zotavil, a keď ma to tam prestalo baviť, vyrazil som na Taiwan.

Na Taiwane som najskôr prespával v hosteli, potom som chvíľku býval u mierne prepnutého, ale priateľského týpka, ktorý sa živil predajom žiaroviek. Neskôr, keď som s ním bol pochovať jeho mrtvú korytnačku, tak mi došlo že by som mal asi prchnúť. Keď som prchol, prestopoval som sa skoro celým Taiwanom, prespával som napríklad aj v detských kútikoch v základných školách, kde bola vždy mäkká gumená podlaha a strechu mi poskytovala šmýkačka.... Ale aj v parku.

Na juhu Taiwanu ma v samoobsluhe oslovila šarmantná milfka, ktorá mi ponukla ubytko. Po tom ako som ju vyprášil mi varila a starala sa o mňa cca 3 týžne.

Z Taiwanu som vyrazil smer Japonsko. Tu sa mi fest nedarilo a tak som postupne prišiel o všetky prachy... Prestopoval som sa postupne z Osaky do Tokia a odtiaľ nazad do Osaky. Keď som už nemal prachy, tak som prechrápaval pod mostom aj na invalídnych záchodoch.

Našťastie mi ešte ostali peniaze na letenku do Kórei a kávu na letisku.

Do Kórei som priletel čistý ako petržalský herák, neostal mi ani 1 yen. Aspoň som nemusel meniť prachy na letisku....

Prvý krát v živote som musel stopovať z letiska do centra mesta.

V Kórei sa mi začalo prekvapivo dariť, a každý deň som zarobil v priemere 70 000 wonov. Povedal som si, že sa stanem milionárom z pouličnej muziky, čo sa mi nakoniec aj podarilo.

Začal som si pripadať, že veci idú príliš ľahko, tak som si trocha skomplikoval život.

Kúpil som si 2 letenky, jednu do Singapuru, 6.6. druhú "domov" do Budapešti, 30.7.

Nechal som si mesiac na prestopovanie 11 000 km. Naivný plán, ale povedal som si, že sa aspoň pokúsim

Zo Singapúru do Mellacy, bolo stopovanie brnkačka. Mellaca je vpohode mesto, kde to žije reggae muzikou a ľudia tu húlia veľa trávy.

(Moja fanynka na fotke si ma neskôr pridala na instagrame, nick niečo na spôsob badgirl666)

V Kuala Lumpur som moc času nestrávil, veľkomiest mám plné zuby(až na výnimky).

Ďalšia zastávka bol George Town, kde som zhodou okolností v MCDonald`s stretol teplého chlapa, ktorý ma chcel 3 roky dozadu ošukať.

Inak sa nič také zásadné nestalo. Ku Thajskej hranici to šlo celkom rýchlo.

Mestečko Sadao na Thajskej hranici je (okrem toho, že je to dopravný uzol) taký malý kurvinec pre ľudí z Malajzie, ktorí tu chodia klátiť lacné prostitútky. Okrem jedného polorozpadnutého hotela a pár stánkov s grilovanými kurčatami tu sú potom už len divé psy. Stretnete tu často aj cestovateľov, ktorí si idú predlžovať Thajské víza.

Odtiaľ to bolo už len pár 100 kilometrov do najväčšieho kurvinca na svete, Bangoku.

Vybavenie Čínskych víz mi trvalo 5 dní. Celkom som sa tu rozchlastal, ale vydal som sa na sever, smer Laos.

Hranice Laosu pokorené, následuje stop cca 200 km ku čínskym hraniciam, po veľmi rozjebanej ceste....Trvalo to cca 2 dni. Prvý týpek čo ma zobral na aute podobnom Ávii ma potom zobral na zastávku domov ku rodine, kde sme sa najedli a trocha aj najebali. Potom sme pokračovali v ceste. Alkohol za volantom tu zjavne problém nie je. (Nemali sme spoločnú reč, tak som sa nedokázal spýtať).

Po ceste sme sa ešte zastavili v Karaoke bare, kde mi miestný chlapík ponúkal jeho kamarátku na súlož... Bohužiaľ som musel ponuku odmietnúť a to nie len pre to, že nešukám hobitov, ale ponáhľali sme sa .

Vyspal som sa na autobusovom nádraží a odtiaľ stopom na Čínsku hranicu.

Skúmali ma asi hodinu, že čo tu robím tak zničoho nič s plnou poľnou, ale pustili ma. Kúsok za hranicou som stretol priateľských ľudí na benzínke.

Pekne sme sa spolu najebali a vybavili mi aj ubytko zadara. V najbližšom veľkom meste Kunming som si uvedomil, že už som zajebal 15/(z 30) dní a prešiel iba 3000km(z 11 000).

Kúpil som si teda lístky na vlak na severozápad Číny, do mesta Urumuči, 3500 km a 3 dni vo vlaku.... Bez lehátka.

Urumqui je už vlastne Arabské mesto na SZ číny. Nádpisy sú tu v Čínštine aj Arabčine, a Ujguri, miestná menšina, ktorých Činska vláda nemá moc v láske tu robia aj kebaby. Okrem toho je tu pár policajtov v tankoch, ktorí strážia kľud na uliciach. Panuje tu v pohode atmoška, občas vám zoberú telefon a skontrolujú aké máte fotografie na karte... Ale to len ak robíte spoločensky nebezpečnú činnosť ako prechádzka ku chrámu ktorý je skoro na každej pohľadnici.

Odtiaľto som sa zas vydal stopom, smer Kazachstan.

Pomerne často sa mi darilo dostávať na policajné stanice, väčšinou pre to, že ľudia nevedia čo to je stopovanie a mysleli si, že potrebujem pomôcť. (v Číne sa moc po Anglicky nedohovoríš)

5 ty krát na policajnej stanici, tentokrát ma tam doviezla stará babka na traktore. Policajti Ujguri boli veľmi priateľskí, jeden vedel po rusky, čo mi po pol roku v Ázii už pripadalo ako záhoračtina.

Druhý zas vedel na gitare, tak sme trocha zajammovali na policajnej stanici, napapali sa u nich doma, a stopli mi bus....

Povedal som im, že mám iba 100 juanov. Autobusár zobral odomňa len 10, potom ma predal taxikárovi, ten zobral tiež iba 10, a predal ma ďalšiemu taxikárovi, ktorý tiež zobral len 10.

Potom mi došlo prečo... Hranicu musíš prekročiť v autobuse, a ten stojí 70 juanov, takže si to medzi sebou nejak rozrátali, aby mi to vyšlo.

Prechod hranice v Kazachstane bol brnkačka. Spýtali sa ma odkiaľ som, a keď nevedeli kde je Slovensko, tak sa len spýtali, či potrebujeme víza. Keď som povedal že nie, bez váhania ma pustili.

Stop v Kazachstane je zložitý, lebo skoro všetky autá čo zastavovali boli neoficiálne taxíky... Niet sa čomu diviť pri toľkej nezamestnanosti.

V meste Almata som stretol kamarátov z Moravy, Adama s Vagínom, tak sme pili cca 5 dní vkuse.. Z Almaty si moc nepametám, ale je to iste pekné mesto.

Do Astany už som to zobral autobusom, na letisku som sa o5 stretol s Adamom a Vagínom, vypili sme a sadli sme si v lietadle hneď za Slovensky hovoriacú rodinku.

Nebudem naťahovať... Bol to Štefan Harabin s rodinou, aj sme ho ponúkli ale nedal si s nami beťár, človek by to nebol doňho povedal pri tom aké červené mal líca.

Zazvonil zvoniec a ... závery si vyvoďte sami, alebo radšej pozrite video, kde je celý príbeh.

A ak chcete sledovať ďalšie moje prúsery, kliknite tu.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
12
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Tulak s gitarou pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.