Honba za autenticitou

Už rok (prakticky odkedy sa poznáme) presviedčam svojho frajera, aby sme išli na výlet do Banskej Štiavnice. Bola som tam raz pred x rokmi a o 15 kíl ľahšia (mali by ste vidieť tú postavu v šatočkách) a veľmi sa mi tam páčilo. Reálne sme si tento výlet aj niekoľkokrát naplánovali, ale nikdy nám to nevyšlo.

Ale! Mali sme výročie, teda dokonalý dôvod tam konečne ísť. Hľadali sme ubytko a rozhodovali sme sa medzi peknou "z katalógu Ikei" vystrihnutou útulnou izbou v centre mesta a starým 200-ročným domčekom na kopci s minimálnym zariadením.

Je vám jasné, že sme si nezvolili nudu. Teda ja, frajer sa podvolil.

Jediného, čoho som sa bála po zhliadnutí fotiek na Airbnb bolo, že mi bude v noci zima. Tak som napísala majiteľovi, že teda ak treba prinesiem nejaký prenosný ohrievač. Dostala som odpoveď, že keby mi bolo zima, tak sa zahrejem rúbaním dreva. :) (Pozdravujem Henri, vtedy som vedela, že to bude super blog :D )

Mysleli sme, že odchádzať v piatok poobede z Bratislavy je rituálna samovražda, ale to sme ešte nevedeli ako bude prebiehať cesta do Štiavnice. Ak ste už tadiaľ išli, viete, že je to na prášky aj za dňa, nie ísť tade večer o 8.

Cestou sme sa asi tak 3 x pohádali a odltačky mojich zaťatých nechtov budú v aute už navždy. "Lukáš, do ...., spomaľ!" "Nekecaj mi do šoférovania, do ...." Happy anniversary, babe. :D

Keď sme konečne vyšli tie serpentíny a 12% stúpanie, tak nás navigácia poslala doprava. Okej, jemne kamenistá cesta, ale veď netradičné ubytko, netradičný príchod.

Ale po pár metroch sme mali odbočiť doľava. A tam bol les. Reálne les. Okej, skúsime. Po pár metroch a po ďalšej hádke sme usúdili, že "No way".

Ukázalo, sa že cestu, na ktorú nás poslali Google mapy, zvládne maximálne auto 4x4 a nie naša športová Mazda. Zistili sme, že vlastne ešte ani sme v Štiavnici. Tak sme to pekne zliezli z kopca do mesta a vyliezli znovu naspäť, ďalšími kľukatými úzkymi uličkami, ďalšie modlitby, upokojovanie, až sme prišli na miesto.

Prišli sme okolo pol 9 a chceli sme ísť ešte do mesta. Keď sme však uvideli, ako vysoko sa nachádzame a uvedomili si tú cestu nahor, tak sme zostali na ubytku. Ten domček je čarovný.

Sú to dve oddelené budovy. V jednej je spáľna a mini kuchyňka a v druhej, vzdialenej pár metrov, je kúpelňa a väčšia kuchyňa. S oddelenou kúpeľňou sme tiež nemali problém.

Takže sme prvý večer v nádhernom autentickom 200-ročnom dobe v ešte čarovnejšom romantickom meste počas nášho úžasného špeciálneho prvého výročia strávili v posteli pozeraním Game of Thrones, pitím vína a jedením AfterEight o 9.

Večer sme videli pod nami iba svetielka, ale to ráno! Toto bolo to najmagickejšie a najkrajšie ráno ever in my life.

Zrazu celá tá cesta a dokonca aj ten smrad zo spojky, ktorá dostala statočne zabrať, stáli za to. Celá Štiavnica bola pod nami a neviem, akým zázrakom sme vstali akurát na východ slnka (polhodinu si užili ten výhľad, odfotili a išli znovu spať), ale bolo to dokonalé.

Okej, možno som teraz sentimentálna, ale uznajte. Tie farby jesene do toho.

Tiež oceňujem bezproblémovú wifi, aby som to hneď mohla postovať na storky. A ďalšia vec je, že mi nebola zima ráno. V ubytku je kozub, ktorý síce cez noc vyhasol, ale nebolo to až také neznesiteľné ráno, ako som si predstavovala a dalo sa to zniesť. A tiež sme hneď ráno pili víno, lebo to bolo jediné, čo sme mali. :)

Týmto chcem poďakovať Henrimu a Peťovi, že niečo takéto prenajíma a za pomoc pri navigácií a za to najúžasnejšie ubytovanie, ktoré sa odteraz stalo našou tradíciou vždy na výročie.

Link na ubytko: tu.

A túto fotku milujem, pretože dokonale zachytáva to romantické ranné svetlo. ❤️

Btw, ak viete o nejakých netradičných airbnb ubytovaniach, šup s nimi do komentu.

Dikíčko.