Deň, kedy chce byť každá princeznou.

Svadba. Šesť písmen, ktoré vyvolajú v niektorých pocity šťastia, nádeje, zmeny (nielen priezviska) ale aj strachu, hrôzy.

V podstate som nikdy nechápala význam tejto udalosti. Vedeli ste, že priemerný slovenský pár môže dať za tento jeden deň až 15 000 eur. Veď je to strašná suma. Svadba je v podstate obyčajný deň, ktorý má zrazu hodnotu 10 tisíc eur (v priemere), je v réžii výlučne nevesty, za prítomnosti (pravdepodobne šťastného ženích pozn. do uzávierky som nezohnala vyjadrenie žiadneho kompetentného ženícha) a ďalších cca 90 hostí, nesmie chýbať kopuuuuu jedla, ktoré by nestihli skonzumovať ani všetci obyvatelia Keni za dva roky, trápnej hudby (kačací tanec a spol.) a nejakej tej lásky samozrejme vyjadrenej aj v rýmovanej podobe. Malá ukážka: Polievka je málo slaná, nevesta je nebozkaná. No kto by to nepoznal že?

A navyše v tento deň vám hneď dajú všetci jasne najavo, čo vás čaká. Dajú vám metlu do ruky, pred vašimi očami so spokojným svedomím rozbijú tanier a čakajú s úsmevom na tvári kedy to po nich upracete. Vždy keď som pozerala nejaký z tých nepodarených amerických komédií, kde svadobný pár po obrade odišli na svadobnú cestu a svadobčania sa išli zabávať bez nich, bola som nadšená. Úžasná predstava. Nevesta schmatne už oficiálne svojho chlapa (odborne nazvané manžela) a odíde si užívať týždne bezstarostného sexu, oddychu a jedla v cudzej exotickej krajine. Nedávno som bola nemilo prekvapená počas rozhovoru so svojou kamarátkou.

Na moje argumenty, prečo neverím na inštitúciu svadba s. r. o. mi povedala, že jej kradnem ilúzie a každá žena v kútiku duše túži byť aspoň na jeden deň princeznou. K princeznej je to dosť odvážne prirovnávať, nakoľko princezná je po väčšine bohatá, namyslená, rozmaznaná a navyše má niekedy aj svojho vlastného draka. Ja to tak nevidím. Poviem pravdu, že za môj pesimizmus môže aj to, že vo svojom okolí nepoznám šťastné manželstvo. Za každým manželstvom vidím slovo MUSÍM! Musím, lebo je tehotná. Musím, lebo mám na to vek. Musím, lebo sme spolu dlho a všetci sa ma pýtajú kedy do toho vhupneme. Musím, musím, musím. Ja viem nebudete so mnou súhlasiť. Tí optimisti a zamilovaní nahrádzajú slovo musím, slovom CHCEM. Počas môjho neslávneho monológu so svojou kamarátkou, ktorá túži po dokonalej svadbe, som prišla na to, že vidím priamu súvislosť medzi obrúčkou a tou ťažkou guľou, ktorú za sebou ťahajú odsúdení.My sme však túto guľu pozlátili, zmenšili, vyrobili z nej niečo krásne, čo je šperk, čo sa dá nosiť na prste. Väzni tam majú svoje priradené číslo a tí mladomanželia nejaké tie romantické slová typu: Navždy spolu, milujem ťa... Nedokážem povedať, či som prívržencom hnutia: Sme šťastní aj bez toho kusu papiera. Každopádne viem, že predstava dňa, kedy mám na sebe biele šaty tortového vzhľadu ma priam desí. Už ani svadba nie je tým čo bývala. Naši starí rodičia to brali úplnou vážnosťou, tomu prislúchajúcou. Bol to prejav lásky, záväzok vernosti a pochopenia.

Dnes sú svadby skôr udalosťou podobnou stánkom na jarmokoch. Poďte sa pozrieť, toto je naša svadba! Stokrát lepšia ako susedova, stokrát drahšia. Šaty sú ušité na mieru, obrúčky z Viedne a na konci budeme vyhadzovať holuby alebo ohňostroj či lampióny šťastia na večer. To určite zaručí šťastné manželstvo a hlavne, aby sa o tom hovorilo. Veď predsa všetky chceme byť tou princeznou aspoň na jeden deň. Poznámka autorky: Nechcem sa vysmievať zo sviatosti manželstva, ani komentovať či súdiť. Je to len moja (dúfam) trošku odľahčená tvár svadby, záväzku (v 21. Storočí) na 7 rokov. Verte, že budem len rada ak na mojom pohľade a vyjadreniach nebude ani za mak pravdy.