23.10.2017 10:52

Riders on the Storm (3.)

„Ako sa cítiš?“ - Sharonin koketný hlas charakteristický detskou naivnosťou sa mení na hlas bez emócii, sebavedomý chladný hlas. Hra skončila.

Prvá časť

Mike a Sharon sa blížia k odbočke na odpočívadlo, smerovka doprava bliká. Sharon reflexívne skontroluje auto na opačnom konci parkoviska - stále je tam. Odparkované tak, aby ho videl len človek, ktorý o ňom vie, človek, ktorý vie, kde ho má hľadať. Mike o ňom nevie - a tak parkuje. Pieseň dohrala. Mike tlmí rádio, vypína motor, zhasína svetlá. Rýchlym pohľadom skontroluje vymontovanú kľučku na dverách - nie je tam, to je dobre. Sharon zatvára termosku a odkladá ju späť do kabelky. „Čaj“ by mal zaúčinkovať do minúty.

Zatvára kabelku a pokladá ju pod sedačku. Hlboký nádych. Výdych.

Mike kontroluje cestu, nevidno žiadne autá. Započúva sa - nepočuje žiadne podozrívé zvuky. Vzduch je čistý.

Prichádza moment vzrušenia, na čele mu vystúpi ďalšia vlna potu. Klzkými rukami odopína pás, aby mu nič nebránilo v ceste. Natočí svoje telo doprava.

Sharon sa druhý krát zhlboka nadýchne a vydýchne. Hlavu pootočí k Mikeovi. Uprene sa mu pozrie do očí. Má necelú minútu.

„Ako sa cítiš?“ - Sharonin koketný hlas charakteristický detskou naivnosťou sa mení na hlas bez emócii, sebavedomý chladný hlas. Hra skončila.

Mike podvihne obočie, prekvapuje ho zmena hlasu. Nakloní sa. Položí pravú ruku na Sharonino stehno, kúsok nad koleno. Prechádza ňou k vnútornej strane stehna. Sharon sa odtiahne, no Mikeovej ruky sa nezbavila. Stisol jej stehno z vnútornej strany a potiahol k sebe, čím jej roztiahol nohy.

„Takto na to išiel aj ten minule“ - Sharonin hlas bol stále sebavedomý, bez rozrušenia. Hľadela Mikeovi do očí. Tie však sledovali jej nohy.

Mike si uvedomil, že i keď ho naivný, nevinný hlas, ktorým rozprávala stopárka predtým neskutočne vzrušoval, tento chladný, dominantný hlas naňho zaberal ešte viac. Už cítil nával krvi. Ale to nie je dôvod prečo tu teraz je.

Zdvihol pohľad z jej nôh a uprel ho do očí.

„Áno, tiež sa pokúš-....“

Nechápal o čom stopárka rozpráva, ale stačilo.

Pravou rukou ju schmatol zozadu za vlasy. Tresol jej hlavu o okno na dverách spolujazdca. Sharon metá rukami, snaží sa zasiahnuť Mikeovu tvár. Ten načahuje pravú ruku. Chytá ju pod krkom. Tlačí. Ľavou rukou púšťa vlasy a prikladá ju na krk. Tlačí oboma rukami. Z celej sily. Sharon kope nohami. Kolená narážajúce na kastlík vydávajú duté zvuky. Zosúva sa zo sedačky, už takmer leží. Mike neprestáva tlačiť. Nadvihne sa nohami a kolená dvíha na svoju sedačku. Tlačí ako vládze. Hornou časťou tela je priamo nad Sharon. Keď sa kolenami pevne uloží na sedačke, celú svoju váhu presunie do rúk a tlačí ňou na krk. Sharon nabieha na čele žila. Červená farba sa mení na fialovú. Márne sa snaží nadýchnuť, vydáva len úbohé zvuky. Vidí nad sebou približujúcu sa Mikeovu tvár. Z jeho čela na ňu padajú kvapky potu. Počuje jeho zvieracie dychčanie, cíti na tvári ako fučí. Opäť na ňu padá jeho pot. Frekvencia a intenzita obranných kopancov sa znižuje. Tvár je viac a viac fialová. Cíti ako sa jej oči tlačia von. Mikeova tvár sa stále približuje. Sharon stráca silu. Prestáva bojovať. Z posledných síl lapá po dychu. Stisk na krku povoľuje. Potom ju zavalí Mikeovo mŕtve telo. Z úst mu tečíe biela pena, ktorá jej zateká do ucha.

Sharon sa, ešte stále v šoku, snaží vyhrabať spod Mikeovho tela, ale nemá na to energiu. Leží zavalená pod ním, pena z jeho úst sa jej rozteká po krku a ona vládze len dýchať. Táto scéna trvá dobrých päť minút, až kým sa Sharonin dych neukľudní. Zatína sa a s vypätím všetkých sa vyvlieka spod tela. Odvalí ho na sedadlo šoféra.

Sedí a vstrebáva čo sa práve udialo. Párkrát ešte skontroluje či Mike naozaj nedýcha a potom, len aby nemala nepríjemný pocit, že je sledovaná, sklopí mu viečka. Skontroluje čas - je neskoro.

Vytiahne telo z auta, odtiahne ho kúsok bokom a dôkladne začne kontrolovať interiér. Sedadlo spolujazdca je na pár miestach natrhnuté, kastlík okopaný, ale to si žiadny okoloidúci nebude spájať s tým čo sa stalo. Rozhodne sa teda, že auto zamkne a nechá odparkované, kým nepríde na nejaké lepšie riešenie.

Ale čo s telom? Zbaviť sa ho obvyklým spôsobom nestíha. Svižným krokom sa vydá cez celé parkovisko k svojmu autu. Popritom kontroluje či niekde na okolí nevidieť podozrivé svetlá, nepočuť nechcené zvuky. Všetko je v poriadku - jediným zdrojom svetla je mesiac v splne a počuť len padanie dažďových kvapiek na asfalt.

Otvára kufor - mŕtvola sa doň vojde. Štartuje auto a premiestni sa ním k telu. Odtiahnuť ho nie je problém. Ten nastane až keď sa ho pokúša zdvihnúť a natlačiť do kufra. Predsalen, nie je to typicky ženská práca. Najskôr sa ho snaží vložiť nohami napred, ale hneď jej dôjde, že to je blbosť. Chytí ho pod pazuchami a po tackavých pokusoch sa jej to konečne podarí. Končatiny, ktoré vytŕčajú von natlačí nasilu dovnútra. Zabuchne kufor.

Sharon posledný krát kontroluje Mikeovo auto, opäť nenachádza nič nežiadúce. Sadá do auta a vyráža domov dúfajúc, že Joe sa ešte nevrátil z krčmy. Pri poslednej obhliadke miesta činu si Sharon nevšimla jednu vec - z kufra jej auta trčí šnúrka do topánok...

--

--------

Joe sa v krčme ocitol ako prvý - ako vždy. Bolo tam pár štamgastov, väčšina už pod parou. Zamieril k obľúbenému stolíku v rohu. Druhý prišiel Gary a po ňom sa so značným oneskorením uráčili dôjsť Mason a Jason - dvojčatá.

„Taaaak, čo si dáme?“ - spýtal sa Joe.

„Čo je dnes?“ - zareagoval Jason.

„Streda“.

„To by sme sa mali šetriť, dnes len gin.“

O chvíľu sa na stole nachádzalo dvanásť pohárikov ginu. Prvé kolo padlo okamžite.

„Včera ukazovali v telke tvoju večeru.“ - prvý krát za večer sa ozval Mason a uškrnul sa na Jasona.

Všetci traja sa otočili na Masona a čakali či svoju myšlienku rozvinie. Nič.

„Hodinu tu popíjaš, celý čas si ticho a potom zrazu trepneš takúto hovadinu ?“ - po chvíli odpovedalo Masonove dvojča.

„Ale včera ukazovali v správach odchyt túlavých psov.“ - úškrn na Masonovej tvári sa ešte viac rozžiaril a čakal ako ostatní zareagujú na jeho vtip.

Jason sa otočí na Joea a Garyho: „Chalani, dáva nejakú logiku to čo trepe?“

Gary podvihne pohárik ginu, spraví gesto „na zdravie“ a kopne ho do seba. Počká, kým tak urobia aj ostatní. Potom spustí.

„To máš tak... Predstav si nádobu, v ktorej je vákum, teda nič. Mason včera pozeral správy a videl tam túlavých psov - vtedy sa do nádoby dostala loptička vyjadrujúca myšlienku „túlavé psy.“

Nechápavé pohľady sa preniesli z Masona na Garyho.

„Potom si uvedomil, že nemá nič navarené - tak sa v nádobe ocitla loptička, ktorá vyjadrovala myšlienku „večera“.

Gary na zaujatie pozornosti využíval pauzy a bolo to efektívne - Joe, Mason a Jason naňho čumeli a snažili sa porozumieť tomu čo rozpráva.

„No a keď ste sa dnes stretli pred krčmou, tak uvidel teba, teda loptička „Jason“.

Gary opäť prerušil rozprávanie, chytil ďalší pohárik a dal si tretie kolo. Počkal, kým ho dokončia aj ostatní.

„Všetky tieto loptičky sa odrážali od stien nádoby a po tej spomínanej hodine ticha sa zhodou okolností všetky tri zrazili, nastal veľký tresk a z Masona vyletela tá zmysluplná veta.“

Reakcie sa nedočkal a rozhovor sa opäť dostal k typickým témam.

Pollitrový pohár vody, ktorý Joe vypil popri jedení večere sa začal pýtať von.

Pisoáre mali vo svojich útrobách okrem „mentoliek“ aj malé plastové futbalové bránky, aby štamgasti mali väčšiu motiváciu trafiť. Väčšina však neskórovala. Dva z troch pisoárov boli obsadené, voľný bol samozrejme ten prostredný. Ľavý využíval postarší pán prehnutý tak, že sa hlavou dotýkal steny pred sebou a ľavou rukou sa držal vodovodnej rúrky v hornom rohu. Táto ruka tvorila jednu základňu, nohy druhú a zvyšok tela sa snažil korigovať pohybové nezrovnalosti spôsobené alkoholom - celé to pripomínalo živý gyroskop. Na pravo stál mladík, nohy mierne rozkročené, pevný, vzpriamený postoj a celú túto sebavedomú pózu umocňoval animálnymi zvukmi naznačujúcimi maximálnu úľavu.

Joe sa k neobsadenému pisoáru nehrnul. Poznal sa už natoľko, aby vedel, že pred publikom nepôjde ani kvapka. Zohol sa teda, a skontroloval či je obsadená kabínka. Nebola. Otvoril, vošiel, pokúsil sa zamknúť. Nešlo. Nevadí, posunie sa od záchoda kúsok dozadu, aby jednou rukou mohol držať kľučku. To, že kvôli tomu pravdepodobne netrafí misu, to nie je jeho problém. Rozopol si zips, ľavou rukou chytil kľučku a začal močiť. Počas toho si začal uvedomovať, že sa momentálne nachádza v najlepšom štádiu opitosti. Nie je to už ten počiatočný stav, kedy človek cíti len ako sa mu v tele hromadí teplo a nebol to ešte ani stav, kedy nedokáže ovládať myšlienky ani telo. Bol to pocit jemného šteklenia, ktorý sa mu rozlieval v hlave. S úsmevom na tvári začal trhane blúdiť pohľadom po stenách kabínky. Prúd stále neutíchal. Steny boli pokryté rôznymi odkazmi s pestrou tematikou, väčšina sa však týkala „Joeovho“ penisu alebo povahy jeho matky.

Jeden ho však zaujal viac než ostatné. Mal neporovnateľne ladnejší rukopis. V mysli ho začal čítať sám pre seba: „Chceš zažiť je***ku svojho života? Nasleduj znamenia“.

Rozmýšľal kedy naposledy mal sex so Sharon. Dokázal si vybaviť aké to bolo, ale nie kedy to bolo. Sharon už nebola taká ako kedysi. Nie že by pribrala, alebo jej pribudli na tvári vrásky, to nie. Pár mesiacov dozadu začala cvičiť a teraz vyzerala o dosť lepšie než keď sa spoznali, ak to vôbec je možné. Zmenil sa jej prístup. Na sex už takmer vôbec nemala chuť a keď z času na čas áno, tak nechcela experimentovať. Keď ju naposledy v zápale vášne (očividne, iba jeho) požiadal aby mu strčila prst do zadku, bola dokonca znechutená. To Joea nebavilo. Postupne ju začal podozrievať z nevery, ale nemal na to žiadne dôkazy. Čím viac nad tým premýšľal, tým si bol istejší, že ho podvádza.

Prúd ešte stále nezoslabol. Opäť sa zameral na odkaz: „Chceš zažiť je***ku svojho života?...“

Nakopil v sebe všetok hnev kvôli Sharoninej nevere a zakričal:

„To si boha píš, že chcem!!!“

Blúdil očami po stenách a snažil sa medzi odkazmi nájsť nejaké znamenie. Márne.

Niekto sa pokúsil zvonku otvoriť dvere kabínky - stisol kľučku a potiahol. Joe na to nebol pripravený. Ako sa dvere otvárali, potiahli ho za ruku, ktorou držal kľučku. Neudržal rovnováhu a padal na chrbát, von z kabínky. Pád mu pripadal byť veľmi pomalý. Niekde v polovici na ceste k zemi si spomenul, že prúd ešte stále neutíchol, bol dokonca silnejší než kedy pretým. Presne v tom momente začal byť pád rýchly a on nemal čas prúd zastaviť. Pár sekúnd po dopade prúd ešte stále fičal a z Joea sa na chvíľu stala fontánka. Vtedy mu to však už bolo jedno, keďže ho z dopadu bolel chrbát.

Prúd konečne utíchol a Joe sa pár sekúnd zvíjal na zemi od bolesti. Keď prešla, Joe si uvedomil, že leží na záchodoch v obkľúčení vlastného moču. Nemal ale žiadnu vôľu niečo s tým robiť a tak sa zahľadel na strop. Ladným rukopisom tam bolo napísané:

„Stôl pri okne“.

-------------------------------------------------------------------------------------------

Pokračovanie (4. časť)

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď redruM pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.