Rozhovor pri cige

Fajčím cigu pred barom. Paradoxne som chcel ísť na chvíľu preč od ľudí nadýchať sa čerstvého vzduchu, no zároveň si plním pľúca nikotínom.

Zdravím típka s frajerkou a dávame sa do reči. Znásilňujeme konverzáciu klasickými otázkami tipu... "Ako sa máš?" "Kde teraz pracuješ?" "Stále piješ a fetuješ?" Človek si časom vytvorí masku, aby nerozoznali naše city a dotyčná osoba len počuje to čo chce počuť. Teraz sa spýtal: "Čo to máš na ruke??" Mal som tam dve čerstvé popáleniny od zadusenia cigou. Vravím: "To som len pri poslednom Morganovy priveľa spomínal" Jeho odpoveď ma trocha šokovala "Vieš, aj moja frajerka priveľa premýšľa" Odhrnula si rukáv a mala tam niekoľko čerstvých rán od želetky, priveľa jaziev a popáleninu asi 3dni starú. Nejde len o to... Celý čas som vnímal prítomnosť svojho kamaráta, ale ju som si absolútne nevšímal a to stála vedľa mňa. Táto na oko nevinná žena mi pripomenula čím sme.

Sme neviditeľný pre okolie aj napriek tomu, že sa výstredne obliekame. Máme kamenné tváre, ktoré sem-tam stihne úsmev, no nedávame na javo týranie. Sme nenávidení, samotný v tme kde svieti slnko na čierno. Depresiu nám prečítaš z očí aj keď su obklopené viečkami.

Dofajčil som cigu, pochválil som tej babe topánky a rozlúčil sa snimi. Samozrejme celý prietok myšlienok som si nechal pre seba, ale pri týchto okamihoch slová netreba. Ona taktiež vedela s kím sa stretla. A to je celkom smutné ako sa spoznavajú deti depresie.

Zdroj: Aspirin