TRANSSIBÍRSKA MAGISTRÁLA - JEKATERINBURG (časť III.)

Prekročením prírodnej euroázijskej hranice, pohoria Ural, sme sa dostali do štvrtého najväčšieho mesta Ruska, kde boľševici násilne potvrdili svoju moc, mesta s modernou architektúrou a mladými ľuďmi.

JEKATERINBURG (Rusko)

Štvrté najväčšie mesto v Rusku nás privítalo s mierne upršaným počasím. Stanica bola podobne ako vo väčšine veľkých miest v Rusku veľmi pôsobivá, najmä budova starej stanice. Metrom sa dá pohodlne dostať do centra mesta, avšak možno Vás prekvapí spôsob prechádzania turniketmi. Najprv si musíte zakúpiť metrolístok u tetušiek za okienkom, ktoré Vám dajú žetóniky, ktoré kedysi fungovali v moskovskom metre. Nikto mi to oficiálne nepotvrdil, ale na tom žetóne bol vyrazený názov moskovského metra a celý systém pôsobil staršie, pričom metro v Jekaterinburgu bolo posledným metrom postaveným v čase sovietskeho zväzu.

Ani Jekaterinburg neobišiel futbalový šampionát, avšak v čase našej návštevy sa už zápasy v meste nehrali a bolo to aj patrične cítiť na atmosfére mesta. Všetko pôsobilo v úplnom normále, jediné čo pripomínalo šampionát boli rozvešané plagáty po meste ale určite nie fanúšikovia v uliciach. Táto metropola má ako jedno z mála miest sveta vysunutú tribúnu na futbalovom štadióne.

Na hoteli v Jekaterinburgu sme začali takú ne/milú tradíciu rozbitých okien, teda naša izba mala ešte pred našim príchodom prasknuté okno. Neviem či to bola karma, ale ďalšie 3 hotely, v ktorých sme spali v úplne iných mestách mali tiež prasknuté okná.

 Vyhladnutí sme sa ešte večer vydali do neďalekej reštaurácie na večeru a dali sme si, ako inak, boršč a pivo. Viem, neznie to extra zdravo, ale výživné to bolo. Čašníčky boli veľmi milé a vystriedalo sa ich pri nás asi 5, kým neprišla jedna, ktorá vedela po anglicky, aj keď sme im vraveli, že to zvládeme aj po rusky, ale oni chceli po anglicky…

Keďže sa počasie trošku umúdrilo, rozhodli sme sa prejsť po nočnom Jekaterinburgu. Cez Leninský prospekt sme sa dostali k malej vodnej nádrži v centre mesta Gorodskoy prud, ktorá je postavená na rieke Iseť. Spolu s efektne nasvieteným okolím, ulicami a budovami to vytváralo príjemnú atmosféru, takú typicky letnú, večernú.

Naše hlavné potulky mestom sme začali až ráno. Najprv ma veľmi milo prekvapili električky. Cítil som sa ako v Košiciach alebo Bratislave niekoľko rokov naspäť. Typické staré československé električky z podniku TATRA ČKD.

Počasie ráno bolo na rozdiel od dažďa a vetra veľmi slnečné, v niektorých situáciách až príliš. Leninským prospektom sme sa opäť dostali do centra mesta popri veľkému nákupnému centru PASAŽ, ktoré ma svojou architektúrou a opäť raz ruskou majestátnosťou uchvátil. Mesto svojou architektúrou a atmosférou cíteľne spája prvky cárskej histórie, komunistickej nadvlády a modernej architektúry. 

Popri vodnej nádrži vedie cesta smerom k najvýznamnejšiemu chrámu v Jekaterinburgu - Chrám na Krvi. Tento Chrám, podobne ako moskovský, bol postavený na základe určitej historickej udalosti. Miesto, na ktorom je chrám postavený je miesto, kde v roku 1918 boľševici zavraždili posledného ruského cára Mikuláša II. spolu s jeho rodinou. Aj keď bol interiér kostola opäť pre verejnosť zatvorený z dôvodu rekonštrukcie, nám sa podarilo aspoň nakuknúť a pôsobilo to honosne, až kým neprišiel ujo strážnik a po rusky nás pekne ,,vyprevadil,, z chrámu.

V rámci prechádzky sme sa šli pozrieť na rozpis predstavení v divadle, nakoľko byť v Rusku a nevidieť balet alebo operu je akoby si tam nebol. Baletné predstavenie bolo až neskoro večer a keďže nás limitoval čas odchodu vlaku, kultúru v Jekaterinburgu sme museli z programu vypustiť.

Pri pohľade na výškové budovy, ktorých bolo v Jekaterinburgu niekoľko, sme sa rozhodli, že si musíme aspoň z jednej vychutnať výhľad na mesto. Pred nami sa ,,objavila,, výšková budova Vysockij, pomenovaná po Edovi Sheeranovi Sovietskeho zväzu - Vladimir Semionovič Vysockij. Bol to veľmi známy spevák, herec a básnik, ktorý má v budove aj svoje múzeum. Zo strechy budovy je vidieť celé mesto ako na dlani.

Veľmi príjemne ma prekvapila zeleň, ktorá sa preplietala pomedzi tie betónové skvosty.

Trošku sme vyhladli a neďaleko budovy sme našli miestnu hamburgeráreň s celkom dobrými hodnoteniami z internetu. Tak reku, nedbám… Dali sme si špecialitku, čierny burger a lokálne pivo, neoľutovali sme. Po obede sme si predsa dopriali dávku akej takej kultúry a zavítali sme do múzea výtvarného umenia. To neohúrilo, ale ani úplne nesklamalo.

Keďže sme sa zhodli, že v Rusku nebudeme koštovať vodku ale pivo, zavítali sme ešte do podniku s miestnym pivom a vyčkali tam určitý čas, až kým sme sa museli poberať na stanicu.

Vlak nám odchádzal o 21:41 zo stanice, avšak všetky vlaky na trase Transsibírskej magistrály sa kvôli rôznym časovým pásmam riadia moskovským časom, vlak v podstate odchádzal 19:41 moskovského času.

Opäť sa nám zvýchodňuje…V kupé sme sa dali do reči s veľmi zaujímavým rusom. Mal cez 60 rokov avšak vyzeral tak na 45. Keď sme mu povedali, že sme zo Slovenska, hneď nám podával ruku a vyberal mobil, aby nám ukázal fotky z Bratislavy, kde bol asi mesiac predtým. Slivovica ho vraj položila :D. Bol vedúci predajne áut v Omsku, ale býva v Jekaterinburgu. Veľa cestuje po svete a jeho názory a otvorenosť to len potvrdzovali. Bojoval v Afganistane, po ktorom sa musel ešte rok dávať psychicky dokopy a stále zdôraňoval ,,vojnu nenáda,,=,,vojnu netreba,,. Pozval nás do bufetového vozňa na pivo. Keď sa ujo barman dozvedel, že sme zo Slovenska skoro vyskočil spoza pultu, len aby nám podal ruky. Tam sa človek cíti trošku inak, nakoľko o Slovensku aj vedia a nie je to pre nich Czechoslovakia prípadne Yugoslavia. Barman vytiahol z chladničky 6 Kozlov a pobrali sme sa naspäť do kupé dokončiť naše rozhovory. Kúpil ešte také vysušené rybky, niečo ako sardinky zlisované asi do hrúbky bežných čipsov. Povedal nám, že ak niekedy niekde uvidíme niekoho jesť rybky a piť pivo, určite je to rus. U nich taká obyčaj. Pravdupovediac tá kombinácia vôbec nebola zlá, ale na moje sladkofilné chuťové poháriky to bolo prislané. Medzitým sa u nás objavila sprievodkyňa a začalo kričať, nakoľko piť pivo a všeobecne alkohol je povolené iba v reštauračnom vozni, v kupé je to zakázané. Viem, každý si predstavuje rusov ako opitý národ bez zmyselného chovania, ale z mojej skúsenosti sú to úplne bežní ľudia, podobní napríklad nám, a tí ,,vlakoví,, ešte aj veľmi zhovorčiví. Veď čo by človek robil toľko hodín vo vlaku.

Ďalšia zastávka - NOVOSIBIRSK.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu

Chceš vedieť, keď ulicny.simon pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.