Šialená jazda k Bajkalu a horiaca fabrika v Irkutsku

Ako na mňa zapôsobil Irkutsk a čo sme jedli pri jazere Bajkal, v ktorom sa ryby otáčajú pri zázračnom kameni a prečo sme do Mongolska šli autobusom?

Irkutsk. Od tohto mesta som očakával asi najviac z tých ruských. Je to historické mesto neďaleko Bajkalského jazera. Bolo založené v 17. storočí. a v súčasnosti má okolo 600 tisíc obyvateľov. Leží na riekach Angara a Irkut. V rámci mesta sa dá pohodlne dostať zo stanice do centra mesta električkou, v ktorej si kúpite lístok od tetušky konduktorky. My sme mali hotel len 2 zastávky od stanice a do centra mesta to bolo prijateľné aj peši. Veľmi ma fascinovali drevené domčeky, ktoré tu ostali zachované ešte z čias ďalekej histórie. Práve na ne a túto architektúru som sa tešil asi najviac. V niektorých dreveničkách bývali ľudia, v niektorých boli obchody a niektoré už len chátrali.

Nad Irkutskom sa začalo zmrákať, ale nás to neodradilo a vydali sme sa na obhliadku mesta. Vyrazili sme smerom k rieke, cez námestie Kirova, popri rímskokatolíckemu kostolu, ktorý tu postavili poliaci. Smerom k rieke sme si pozreli ešte 2 cerkvy. Veľmi ma prekvapilo, že takmer v každom pravoslávnom kostole sa čosi prerábalo. Vždy tam bol hluk a bolo počuť vŕtačky alebo píly. Avšak z tých pravoslávnych kostolov v Rusku, ktoré som doteraz videl sa mi páčil interiér Soboru Bogoyavleniya Irkutsku najviac.

Prečkali sme v ňom dážď, no nakoľko nechel utíchnuť vyšli sme aj tak von. Na druhej strane rieky sme v diaľke zazreli hustý čierny dym, akoby niečo horelo. A aj horelo. Na druhý deň sme počuli v správach, že zhorela akási fabrika.

Pokračovali sme druhým smerom k centru mesta, ktoré sa označuje aj ako 130.kvartál. Je to zachovalá historická oblasť v meste so starými drevenými domčekmi, ktoré sú opravené a sú v nich hlavne hotely alebo reštaurácie. Na jej začiatku sa vyníma socha symbolu mesta, a teda veľkého čierneho tigra, ktorý drží v papuli malého soboľa (niečo ako kuna). Každý sa pri tom fotil. Kvartál bol architektonicky veľmi pekný, ale bolo tam nesmierne cítiť tú snahu o ryžovanie na turistoch. Každopádne to určite odporúčam, je to veľmi fotogenický priestor.

Pobrali sme sa ešte na neďaleké ostrovčeky na rieke. Ostrov Konnyj a Junosť. Schádzajú sa tam mladí a je tam príjemná atmosféra. Nás uchvátilo ruské kolo (v Rusku), tak sme neváhali a keďže sa ešte točilo aj v takúto večernejšiu hodinu postavili sme sa do radu na biľety. Jedna z kabiniek nemala namontované lavičky, tak tam dali kreslá. A táto presne vyšla na nás. Západ slnka v Irkutsku, v kabínke s kreslami, relax jak vínko.

Večer sme zakončili v jednej na oko malej reštaurácii, no pivko a hamburger nás dostatočne zasýtili. Zdravá strava, niet o tom pochýb. Okolo sochy Gagarina a potom Lenina sme sa pobrali na hotel a ešte sme si u recepčnej objednali súkromného šoféra k jazeru Bajkál, nakoľko sme to potrebovali rýchlo a cena bola prijateľná, neváhali sme.

Ráno sme nasadli do nablískanej Toyotky s volantom napravo ako asi polovica áut v Rusku s veľmi energickým šoférom. Hneď si to namieril na najbližšiu pumpu a vypýtal si od nás ďengy na benzín už po 1 km jazdy. Asi bol s peniazmi na sucho alebo netuším prečo. Dal som mu polovicu dohodnutých peňazí, s tým, že zvyšok mu dám na konci. Začala sa rýchla a zbesilá jazda k najhlbšiemu jazeru na svete. Bajkalské jazero je vzdialené od Irkutsku približne 70 km. Zrejme najnavštevovanejšia dedinka pri jazere je Listvjanka, do ktorej sme šli aj my. Čím ďalej sme boli od Irkutsku, tým sa cesty zhoršovali, ale nášmu šoférovi zrejme stále pripadali ako diaľnica. Výmoľ nevýmoľ, plná čiara, auto oproti, horizont, krava a mnoho ďalšieho, pri čom bežný smrteľník aspoň náznakom spomalí boli preňho asi nejaké výzvy, ktorými chcel pokoriť svoje jazdecké rekordy.

Po necelej hodinke, resp. mala to byť hodinka, on to dal za 45 minút, sme dorazili do Listvjanky. Začal nás voziť po dedine a kde sa dalo, zastavil, aby sme si spravili fotku s jazerom. Vošli sme aj do akéhosi hotela, ktorý navrhoval jeho kamarát, ale zabudol naprojektovať schodište na evakuáciu tak to museli dobudovať k hotelu s takým skleneným dizajnom a ružovou fasádou to pôsobilo ako ruské hotely v Bulharsku. Zobral nás na balkón, aby sme si spravili ďalších aspoň 30 fotiek zľava zprava a potom ešte k pláži, kde sme pozreli miestne lode. Hneď pri pláži bol aj trh, na ktorom bolo veľa somarín, magnetky, nejaké liečivé kamienky, matriošky,….- trh. Kúpili sme si tam na obed miestnu rybu rovno z jazera, ktorá bola dusená, údená, pečená, vyprážaná. Dôveroval som tej údenej. Zabudol som názov tej ryby, ale bola naozaj chutná a ruky som mal ešte pol dňa smradľavé po rybách. 

Ako som spomínal, Bajkalské jazero je nahlbšie na svete s hĺbkou až 1,6 km a tvorí približne  pätinu zásob sladkej vody na Zemi. V mieste, kde z jazera vyteká rieka Angara, sa nachádza jeden kameň, ktorému domáci pripisujú veľkú moc. Volá sa Kameň Šaman, a leží presne na hranici medzi riekou a jazerom. Existuje vraj niekoľko rýb, ktoré nikdy neprejdú z rieky do jazera a naopak a vždy sa pri tomto kameni otočia naspäť.

Cestou domov sa konalo Rýchlo a zbezilo 2 a aby sme mali ešte trošku viac adrenalínu, dal to do Irkutsku za 40 minút. Súdruha sme vyplatili podľa dohody a ešte sme si to zamierili do malej predajničky s novozélandským pečivom, niečo ako koláče z lístkového cesta a vychutnávali posledné chvíle v Irkutsku. V našom hoteli sme ešte dali poslednú irkutskú kávičku, pokecali s čašníkom, ktorý miluje Európu, usmiali sa pár krát na čašníčku a hor sa do električky smerom na stanicu. Pred nami bol asi najkratší úsek vlakovej cesty. 

Necelých 8 hodín vo vlaku okolo jazera Bajkal nás dopravilo do ďalšieho ruského mesta, pre nás najvýchodnejšieho na našej trase, Ulan Ude. Prišli sme sem veľmi skoro ráno, asi okolo pol štvrtej a mesto bolo úplne mŕtve, tiché, kde tu nejaký taxikár alebo pozostalý z večernej žúrky. Pozreli sme si námestie s veľkou Leninovou hlavou, divadlo a prehliadka tejto menšej Bratislavy resp. väčších Košíc bola za nami. Okolo siedmej nám išiel autobus do Ulanbátaru zo stanice, ktorá pôsobila skôr ako opustené parkovisko. Bola tam otvorená malá kaviarnička, niečo ako taká na stanici v Margecanoch a dali sme si tam čaj. Okolo nás niekoľko domácich a tiež turistov ako my. Predomnou v rade stáli dvaja nemci, ktorí si neuveriteľne lámali hlavu s azbukou, a keďže podobne ako v celom Rusku, na východ od Moskvy, takmer nikto necekol po anglicky, objednanie si kávy bolo pre nich niečo ako vyhrať pytagoriádu v okresnom kole, tak som im tú kávu objednal. Následne sme sa dali do reči a zistili sme, že do Mongolska ideme rovnakým autobusom.

Prečo autobusom? Prostý dôvod, lístky na vlak Irkutsk-Ulanbátar sa nedajú kúpiť cez internet. Respektíve nám sa to nepodarilo. Existuje viacero iných možností ako prejsť rusko-mongolskú hranicu, dokonca lacnejšie, ale my sme sa rozhodli pre túto variantu. Nie je to až tak enormne dlhá cesta v porovnaní s ostatnými možnosťami a na hranici sa čaká o niečo menej ako keby sme šli vlakom. Taký priemer ceny, času, pohodlia, istoty.

Ďalšia zastávka - MONGOLSKO (Ulanbátar)

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
5
Poslať správu

Chceš vedieť, keď ulicny.simon pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.