Gastropeklo v Mongolskej ríši
MONGOLSKO (Ulanbátar)
Irkutsko-bajkalská cesta s rýchlym ruským šoférom bola pre mňa šokovo zážitková jazda, ale táto transruskomongolská bola pecka. Lístky na autobus nás mali čakať u šoféra, avšak ten ma poslal nech si ich idem vybaviť kamsi dovnútra stanice. Vo vnútri bolo 8 okienok a pri každom asi 15 ľudí a do odchodu nášho autobusu som mal k dispozícii asi 5 minút. Tak som sa postavil do toho krajného, ktorý pôsobil ako najkratší. Staršia tetuška predomnou pôsobila mierumilovne, tak som očakával, že to vybaví rýchlo. No ona vytiahla z kabelky 10 pasov. Netušil som pre koho, ale keď som sa obzrel za seba hneď som pochopil. Na lavičke sedelo 9 nedočkavých zvyšných členov rodiny. Keďže pani za okienkom priemerne vybavila 1 osobu za 2 minútky, musel som to urýchliť, hoci to nebolo džentlmenské. Vložil som do okienka mobil s emailom o nákupe lístkov a asi po minúte nechápvého pohľadu pani za okienkom skazala moje meno a podala mi obálku s lístkami. Vybehol som z tej stanice smerom k autobusu, už sa čakalo len za mnou.
Autobus bol v konečnom dôsledku priestranný a pohodlný. Žiaden Ikarus ani Karosa ako som čakal, ale už z tých modernejších. Okolo nás sedeli ľudia s rôznym zámerom cesty do Mongolska. Niektorí za prácou, školou, nákupmi, cestovaním… Vyrazili sme.
Tak ako takmer v celom Rusku, čím viac sme sa vzďaľovali veľkému mestu, tým horšie cesty boli pred nami. Kým bol pod nami aký taký asfalt, betón, piesok alebo tvrdšia hlina, dalo sa to. Nastal ale úsek kde sme za pevnej vozovky prešli na úplne poľnú cestu, ktorej sa autobus mierne zabáral a s nami to hádzalo do každej strany. Autobusový offroad. Dookola bolo vidieť rôzne stroje na stavbu ciest a zopár cestárov, ale tí sa nikam neponáhľali. Som presvedčený, že ak by začalo veľmi pršať musíme zastaviť a prejsť si to peši alebo pre nás príde nejaká Niva a odvezie nás. Asi 3 km tejto peckovej cesty som si užil dosýta. Ako sme sa blížili k hranici s Mongolskom, celá prírodá scenéria naberala iný rozmer. Zo zelených plání, stromov, lúk a úrodnej pôdy sa zrazu stávala pustejšia a pustejšia krajina, ktorá začala naberať nevýraznú šedú farbu. Z lúk boli pustatiny a z lesov iba holé kopce. Prišli sme na hranicu. Tu nás čakal asi 5 hodinový proces. Čakačka v rade a asi 7 násobné kontrolovanie dokladov. Vedľa autobusu sa začali zbiehať nejaké tetušky s balíkmi peňazí v rukách. Keď autobus zastal pri nabližšom Grand Hoteli, v ktorom bola reštika a čudný obchod, WC a celý pôsobil, že sa každú chvíľu rozpadne, nabehli tetušky pomedzi nás a svojím vlastným kurzom začali meniť peniaze. Niektorí im dôverovali, my napríklad nie a nechali sme si tú zmenu až na bankomat.
Cesta Mongolskom do Ulanbátaru bola veľmi zaujímavá najmä pohľadom z okna autobusu smerom von. Príroda veľmi pekná, scenéria sa až tak výrazne nemenila, ale uchvátili ma tie stáda koní, oviec, kde tu jurty, kopce podobné tým na Islande, taká šero atmosféra. Uprostred akéhosi mesta autobus zastal úplne prostred križovatky, otvorili sa dvere a šofér vyhodil z autobusu jedného spolucestujúceho. Vonku prudko pršalo a posadil ho na schody. Pri bližšom pohľade na chlapíka sme aj pochopili prečo. Bol to Mongol a neuveriteľne sa v tom autobuse opil. Sedel hneď pri šoférovi a celú cestu mu čosi hučal do hlavy až šoférovi praskli nervy a nechal ho uprostred akejsi ulice. Pomaly sme sa blížili k Ulanbátaru, čo bolo výrazné najmä hustejšou premávkou a viacerými jurtami a domami.
Do mesta sme dorazili okolo deviatej večer. Po výstupe z autobusu sme hneď narazili na mongolskú zlodejskú jednotku. Ako sa jedna pani zohla, zozadu došiel asi 30 ročný chlapík, otvoril si jej kabelku a šup ruku dovnútra. Pani bola miestna a asi to čakala, tak hneď z otočky ho začala biť po rukách a kričať po ňom. Ich ale bolo viac a jeden sa posnažil skontrolovať aj Laciho tašku, našťastie neúspešne. Aspoň nás to prebralo na večer a šli sme k bankomatu. Za nami asi 7 bezdomovcov ako ochranka. Tak sme sa rozhodli, že to vyberieme až pri druhom. Tam však stála veľmi podobná ochranka. V tom prípade sme sa rozhodli, že ideme k nejakému autobusu a pokúsime sa dostať do centra mesta.
Dali sme sa do reči s mladými mongolcami a tí nám ukázali, ktorým autobusom sa tam dostaneme a cestou tam sme pokecali o Mongolsku a živote v ňom. Veľa mladých ľudí z Ulanbátaru študuje v Japonsku a v Južnej Kórei, tým pádom aj angličtina bola u týchto študentov na dobrej úrovni. Avšak, nie u všetkých. Prvú noc sme mali zarezervovanú v hosteli neďaleko centra. Bolo to v obyčajnej bytovke na 10tom poschodí a hostel vlastnil akýsi známy mongolský snowboardista, ktorý sa venuje aj kamerovaniu extrémnych športov. Poukazoval nám nejaké svoje videá a bol naozaj veľmi priateľský a atmosféra v jeho hosteli bola super. Dokonca nám predal 2 lístky na festival Naadam za cenu lístka, čo je v Mongolsku priam neuskutočniteľné, nakoľko bol deň pred festivalom a my sme turisti. Väčšinou sú lístky niekoľkonásobne predražené.
Okolo desiatej doobedu sme si to namierili na spomínaný Naadam Festival. Je to národný festival a pre mongolcov je to najlepšia udalosť roka. Festival trvá 2-3 dni, vždy začiatkom Júla. Je to niečo ako prehliadka mongolskej kultúry, respektíve ich národných športov. Hlavným lákadlom je wrestling, teda boj 2 mužov, podľa presne stanovených pravidiel iba v takých špeciálnych trenkách. Celé to sprevádzajú rôzne rituálne tance a spevy a úkony. Ďalším športom, ktorý je súčasťou festivalu je lukostreľba. Na rozdiel od wrestlingu, túto disciplínu vykonávajú aj ženy a ide im to naozaj dobre. Majú presne stanovenú vzdialenosť od terča, menšiu ako muži, a na konci sa nachádzajú také slamené kocky, do ktorých musia trafiť. Túto aktivitu opäť sprevádzajú historické rituály. Veľmi obľúbenou disciplínou, ktorú sme žiaľ nevideli je aj hromadná jazda koňov. Je to mimo mesta a podľa slov domácich tam len jednom okamihu zazrie človek stádo koní a tam to končí. Viac sa to oplatí sledovať v telke, ktorá celý festival sprostredkúva naživo. Okolo štadiónov je mnoho stánkov s mongolským jedlom, hračkami a všetkým možným. Nás si tam odchytili 2 dievčatá z akejsi mongolskej internetovej televízie, nakoľko si všimli, že nie sme šikmookí, usúdili, že sme asi turisti a spravili s nami rozhovor cestou na lukostreľbu. Tvrdili, že vedia ktorým smerom to je, ale netušili to. Jeden z najzaujímavejších zážitkov z Ulanbátaru bolo, ako som videl jazdiť po meste, po bežnej ceste kone. Ale na tých koňoch neboli len dospelí, ale aj malé deti. A samé. 6 ročné deti si to uháňali na veľkom koni s takým sebavedomím a istotou ako Winnetou. Úchvatné.
Ďalšiu noc sme spali už v inom hosteli, ktorý bol zároveň aj malý poskytovateľ zájazdov po Mongolsku. Spýtali sme sa na nejakú ponuku 2 dňového výletu, nakoľko viac času sme nemali a ponúkli nám za výhodnejšiu cenu výlet do neďalekého Terlj národného parku. Je to azda najbežnejší výlet v Mongolsku a naozaj veľa turistov tam chodí, no my sme nemali veľmi na výber a keďže tam toľko ľudí chodí, asi to bude dobré. Na spoznanie úplne autentickej tváre Mongolska treba minimálne mesiac, ako takmer v každej inej krajine. Mne sa zvýšilo ešte veľa rubľov a boli ochotní tie ruble akceptovať. Takže sme sa zájazd platili v rubľoch, tugrikoch a eurách. Úplne super. Hostel sme vyberali na odporúčanie a bol príjemný. Najmä tí ľudia v ňom boli veľmi ochotní a ústretoví. Akurát jeho poloha bola uprostred takého starého sídliska a človek aj trošku zablúdi kým to nájde ale potom to išlo bez porblémov. Ráno sme vyrazili na výlet. Sprievodcu nám robil mladý 24 ročný chalan, ktorý tam brigádoval, keďže hostel patrí jeho tete a podujal sa, že nás odvezie. Tým pádom som neočakával, že bude veľmi nadupaný informáciami o histórii a budovách a mal som aj pravdu. Takmer vôbec mi to nevadilo, keďže z internetu sme si tie informácie vyčítali v pohode. S ním sme celú cestu preberali život v Mongolsku, jeho názory, sny, vnímanie sveta a podobne. Veľmi otvorený a príjemný chalan. Mal ťažko vysloviteľné mongolské meno, tak ho každý volal Steve. Pri výjazde z Ulanbátaru ma fascinovali tie jurty, ktorých bolo neuveriteľné množstvo na okrajových častiach mesta. Pozrite si to na satelitných mapách, koľko bielych bodiek tam naozaj je. Pri každej tej jurte je najaká menšia záhradka a neďaleko aj stáda baranov. Mongoli, tí nemestskí, žijú nomádskym (kočovným) spôsobom. Dodnes je takmer tretina obyvateľstva, ktorá sa každoročne a takmer celoročne vydáva na okružnú cestu po Mongolsku spolu so svojou rodinou, stádom a všetkým čo majú. Každá rodina má vraj svoju vlastnú upravenú cestu a po nej cestujú. Jeden z naväčších dôvodov prečo takto cestujú, teda podľa informácií od Steva je, že stáda by vyžrali trávu pod nimi a pôda by bola neúrodná. Preto na jednom mieste zotrvajú približne mesiac a presunú sa inam. Po kvalitatívne rôznorodej ceste sme prišli k supermarketu, kde sme si šli kúpiť nejakú desiatu. Do supermarketu chodia aj rodiny z júrt, nakoľko si idú kúpiť niečo, čo si nedokážu dopestovať/dochovať za peniaze, ktoré získali predajom toho čo si dopestovať/dochovať vedia. Chcel som ochutnať nejakú obľúbenú mongolskú sladkosť. Steve mi odporučil také niečo ako menšie a tvrdšie mliečne korbáčiky, avšak vyrobené z mlieka z jaka. Malo to takú nasladkastú a nakyslastú mliečnu chuť. No mne stačili 3, Laci dal 1 a zvyšok kilového balíčka ostalo Stevovi. Bol trošku sklamaný, že nám to až tak nechutí ale zase nebolo to až také zlé. Cestou v ďalšej zápche nám začali asi 8 ročné dievčatá klopať na okná so sklenenými fľašami od kompótu s niečim zeleným vo vnútri, akoby pomixovaný špenát a v druhej ruke mali cibuľu ešte od hliny. Takto to predávali všetkým autám. Steve sa zľutoval a kúpil si tie cibule. Boli veľmi neodbytné, až nepríjemné. Chceli sme si s nimi dať fotku ale zakričala na nás ,,no photo,, tak nahlas, že nás to zaskočilo všetkých, aj jej druhú kamošku.
Asi 3 km pred vstupom do Terlj parku, sme šli na obed. Na takom odstavnom parkovisku bolo asi 10 júrt, v ktorých je možné jesť mongolské špeciality. No poviem Vám, gastrozážitok to teda nebol a po polroku strávenom v Taliansku (pre mňa gastronebo) to bol pre môj žalúdok šok. Základ jedla u mongolcov je mäso a najmä baranie mäso. To je niečo, čo ja nedokážem ani cítiť. Preto som sa snažil hľadať rôzne alternatívy. Dali sme si akési neuveriteľne mastné placky plnené hovädzím mäsom. Ja som si dal 1 a našťastie to Lacimu chutilo, tak si pochutnal aj na mojich zvyšných. Steve si dal slušnú porciu baranieho mäsa a pri jeho postave bývalého profesionálneho hráča basketbalu za národný tím Mongolska to aj slušne spracoval. Basketbal je mimochodom veľmi obľúbený šport v Mongolsku a práve v ňom dosahuje Mongolsko veľmi dobré úspechy. Späť ku gastru. Ako prípitok nás čakala miestna špecialita ,,ERIK,,. Určite sa to píše inak, ale vyslovovali to erik. Je to alkohol z kobylieho mlieka, ktorý sa kvasí v hovädzích kožiach až kým neskysne a nevytvorí sa v ňom alkohol. No mne to teda vôbec nechutilo, ale určite to stojí za to vyskúšať. Bežné mierky sú jeden štamprlík, no nám dali asi pollitrovú misku. Oblial ma pot a po poldni nič nejedenia som bol veľmi prekvapivo plný.
Po výdatnom obede sme už prišli do parku. Na vstupe nám dali do auta plastové vrece na odpad, čo ma veľmi milo prekvapilo a je to naozaj dobrý nápad. Asi po 2 km sme vystúpili z auta a šli sme pozrieť jaskyňu mníchov. Vraj sa tam kedysi schovávali mnísi. No v konečnom dôsledku mi to pôsobilo iba ako škára v skale, kde sa vodia turisti aby si spravili fotku. Na jaskyňu sa to nepodobalo ani zďaleka, teda na tie čo poznáme od nás. Avšak výhľad z tej skaly na okolie bol naozaj krásny. Pokračovali sme ďalej k inej skale v tvare korytnačky. Je to jedna z najznámejších skál v Terlj parku a práve okolo nej sa zbieha najviac turistov. Je možné na tú skalu aj výjsť a spraviť si opäť nezabudnuteľnú fotku, pričom je potrebné prejsť cez takú malú škáru v skale, ktorá môže niektorým ľuďom spôsobiť aj problémy. Mojim tajným snom bolo zajazdiť si na koňoch v Mongolsku. Všimli sme si, že tam požičiavali kone na takú menšiu okružnú jazdu okolo skaly ale náš sprievodca ich ukecal a odviezli sme sa na koňoch k neďalekému budhistickému chrámu. Samozrejme išiel s nami aj majiteľ koní a mal naše kone priviazané o seba. Bolo to úplne super a keďže som naposledy sedel na koňovi asi keď som mal 5 rokov, cítil som sa jak malé vytešené dieťa. To sa asi o koňovi nedalo povedať, nakoľko okúsil poctivé európske váhy. Ale zvládol to bravúrne a moja biela Hatatitla ma doviedla až do cieľa. Mongolské kone sú trošku menšie ako tie u nás no sú podľa slov domácich polodivoké. V tomto mali aj trošku pravdu, nakoľko každú chvíľu chceli niekam odbehnúť. Vyšliapali sme si ešte menší kúsok k chrámu, kde som sa začal Stevea pýtať na budhizmus a zistili sme, že vie o ňom žalostne málo. To bola trošku škoda, nakoľko ma zaujímali všetky tie symboly a celý zmysel budhizmu v porovnaní s európskym kresťanstvom. No zhora bol naozaj krásny výhľad na celé údolie a aj napriek návalu turistov tam bol celkom pokoj.
Naspäť k autu sme si to museli prejsť peši, ale keďže počasie nám prialo, bol to veľmi príjemná prechádzka. Pred nami bola noc, ktorú sme podľa plánu absolvovali v pravej mongolskej jurte u nomádskej rodiny. Tieto rodiny na tomto type turizmu zarábajú a venujú sa už len tom, čiže už necestujú po krajine ale majú svoje stádo pri jurte a celý rok tam aj žijú. V tej oblasti je tých júrt viacero a turistov s podobným zámerom ako my taktiež. Avšak pre nás to bol veľký zážitok. Jurtu sme mali celú pre seba. Postelí tam bolo asi 6 ale spali sme tam len my traja. Steve nám ukazoval a rozprával ako sa taká jurta stavia. V rámci školskej dochádzky sa musia všetci mongolci naučiť postaviť jurtu, vedieť jazdiť na koni a taktiež vedieť zabiť barana, teda opäť podľa informácií od Stevea. Nomádska rodina nám priniesla čaj a potom aj večeru. Bolo to niečo ako rizoto s baraním mäsom. A opäť som bol tam kde prednedávnom. Snažil som sa nejako oddeliť ryžu od mäsa ale ten nádych tam stále bol. Keď sa nikto nepozeral jednoducho som nakŕmil živú zver v okolí a bolo to hotové. V takom malom obchodíku sme si chceli kúpiť niečo na doplnenie cukru a čuduj sa svete uprostred Mongolska v obchode v lese HORALKY. Naše pravé slovenské horalky. To bol zlatý klinec večera. Hneď sme ich zopár kúpili a dali sme ochutnať aj Stevovi, aby to porovnal s tými korbáčikmi z jaka. Ešte sme pri západe slnka prehodili pár slov aj so susedmi z jurty, z Taiwanu, ktorí sa odhodlali na 3 mesačnú cestu koňmi cez celé Mongolsko. No pri pohľade na nich sme všetci usúdili, že pravdepodobne vydržia 3 dni.
Ráno nás čakala ďalšia cesta. Išli sme k najväčšej soche človeka na koni na svete, k Džingischánovi. Táto socha sa nachádza uprostred jedného údolia a je vysoká 40 metrov. V jej podstavci sa nachádzajú obchody a reštaurácia a je možné na ňu výjsť a vyhcutnať si výhľad na celé údolie. Je to naozaj pôvabné, avšak celú atmosféru kazí to množstvo turistov. Na druhej strane, sú to veľmi slávne pamiatky Mongolska a teda s tými turistami treba rátať. Oni stále berú Džingischána ako naj osobnosť svojich dejín a je to národný hrdina. Socha smeruje k miestu jeho pravdepodobného rodiska. V podstavci sochy sa taktiež nachádza múzeum o tomto velikánovi mongolských dejín. Neďaleko nás Steve zobral zastrieľať si z luku a vyskúšať si trafiť natiahnutú zvieraciu kožu na dvoch paliciach, ktorá slúžila ako terč. Opäť biznis, ale za tú srandu to určite stálo. Pozval nás ešte na jedného erika, nakoľko ten predchádzajúci sa mu zdal slabý. Tento bol vraj silnejší, ale oni vraj zvyknú do toho vliať ešte aj vodku. No koktejl roka.
Po týchto zážitkoch a peripetiách sme sa vrátili niekoľkohodinovou cestou naspäť do Ulanbátaru, a keďže pochopil, že u nás baranina nie je veľmi v obľube, šli sme na obed do kórejskej reštaurácie, kde sme sa nádejali, že aká taká kuracinka bude hrať nejakú rolu. Hodinu a pol nevedel nájsť reštiku, nakoniec sme jednu našli hneď pri hosteli. Keďže bolo obdobie Naadam festivalu, v celom Mongolsku je štátny sviatok a málokto pracuje, táto reštaurácia však našťastie fungovala, ajkeď sme za jedlom čakali viac ako hodinu. Večer sme ukončili prechádzkou k významnému budhistickému kláštoru v meste a následne na hosteli spolu s ostatnými pri pozeraní finále futbalu v Moskve. V nasledujúce upršané ráno nás čakal objednaný taxík a zaviezol na železničnú stanicu, odkiaľ sme sa vydali na posledný úsek nášho vlakového dobrodružstva do Pekingu v Číne.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď ulicny.simon pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.