TRANSSIBÍRSKA MAGISTRÁLA - NOVOSIBIRSK (časť IV.)

Betónové veľkomesto NOVOSIBIRSK je hlavným mestom ruskej oblasti Sibír. Je zároveň tretím najväčším mestom Ruska a aj napriek svojej nehistorickej povesti ponúka mesto aj jeho okolie veľa zaujímavostí

NOVOSIBIRSK (Rusko)

Ďalšia betónová krása. Tentokrát už doslova. Novosibirsk bolo svojho času najmladšie mesto na svete, ktoré dosiahlo hranicu 1 milión obyvateľov najmä z dôvodu rozvoja priemyslu a jeho presunu zo západnejších častí Sovietskeho zväzu. Aktuálne žije v meste cez 1,5 milióna obyvateľov, čo z neho robí tretie najväčšie mesto v Rusku a najväčšie mesto na Sibíri. Nakoľko mesto bolo umelo vystavané najmä z dôvodu jeho výhodnej polohy na trase transsibírskej magistrály a blízkosť rieky Ob, nedýcha ani zďaleka takou historickou atmosférou ako napríklad Moskva alebo Jekaterinburg. 

Stavby a celková architektúra je vo veľkej miere z obdobia Sovietskeho zväzu. Pri vjazde do mesta nás privítala mohutná rieka Ob. Naozaj mohutná. Ešte si pamätám z geografie, ako som sa musel učiť, že v Rusku sú rieky Ob, Jenisej, Lena,… Netušil som, že sú také…veľké.

V meste je len niekoľko ,,pamiatok,,. Prvé, čo ma zarazilo bol taký chladný vzduch. Viem, Novosibirsk má už v názve Sibír, ale aj tak som nečakal takýto arktický pocit uprostred leta. Obloha bez mráčika ale vzduch priam klimatizovaný. Ubytovali sme sa v hoteli, ktorý síce zvonku pôsobil ako stará ošarpaná bytovka, ale zvnútra boli byty pekne zrekonštruované. 

Ráno sme si to namierili autobusom do neďalekého Akademgoroku. Je to mesto plné vedy, vedcov, výskumu, proste intelektuálov. Niektorí ho označujú aj ako ruské Silicon Valley. V päťdesiatych rokoch sa tam sústredila takmer celá vedecká obec Sovietskeho zväzu, ktorej bol v meste zabezpečený dostatok priestoru na dôstojný život. Po čase to však začalo upadať a budovy, v ktorých sa nachádzali výskumné ústavy začali zívať prázdnotou. Začiatkom tohto tisícročia sa ale opäť do Akademgoroku začal vracať život, spolu aj s rôznymi investíciami z Ruska aj zo zahraničia a tento fascinujúci priestor na Sibíri ožíva. 

Cestou naspäť do Novosibirsku sme zažili v autobuse pravý ruský entuziazmus. V mestskej doprave sa stále kupujú lístky od konduktora, ktorý sa premáva po autobuse celý čas. Je to proste mačo a boss autobusu. Každý mu musí uvoľniť priesotor, keď chce prejsť aj keby bol akokoľvek naplnený autobus. Jeden geroj sa však vzoprel a nepustil našu konduktorku, nakoľko mal kočiar, ktorý nemohol pohnúť. Konduktorka chcela prejsť tak začala narážať do kočiara a chcela ho sotiť od seba ale geroj začal po nej kričať. Ona začala kričať na neho. Tak začal kričať ujo od vedľa. Potom jedna teta z druhej strany. A nakoniec prišiel konduktorkin frajer zpredu, ktorému sedela na kolenách počas voľného času, a začal kričať po všetkých a chytil za tričko geroja. Ten chytil jeho a začali po sebe zjapať. No predstavenie nevídané. Na nasledujúcej vystúpili a opäť bol v autobuse blahý kľud ako dovtedy.

Došli sme do mesta. Mne medzitým stihol ruský operátor vypnúť neobmedzené mobilné dáta. Bla bla bla, … za mierny poplatok mi to nahodili naspäť kvôli nejakej smske alebo čosi také, ale tak hocičo sa stáva. Šli sme si ešte sadnúť na jedno chladené a kúpili si lístky na čerešničku nášho produktívneho dňa. OPERA! 

V ten večer sa v divadle konal operný festival a nám netrebalo veľa. Nahodili sme šušťáky a hor sa za kultúrou medzi novosibirskú šľachtu. Predstavenie bolo úžasné a vôbec neľutujem, že sme tam strávili cez 4 hodiny. V konečnom dôsledku nám to aj dobre padlo, keďže náš vlak odchádzal neskoro v noci.

Cestou na stanicu sme si ešte chceli dať večeru a podľa netu sme si našli celkom schopnú reštiku neďaleko stanice. Aby sme nemali málo zážitkov, tesne pred nami chcel do reštiky vôjsť jeden pán. Ten mal ale v sebe toľko ohnivej vody (rozumej alkohol), že netrafil kľučku a roztiahol sa na celý vchod. Pozreli sme, či je v poriadku, a keďže za ním ešte došli jeho parťáci, vo veľmi podobnom stave, dali ho do poriadku.

Cestou z reštiky sa začal úplne z ničoho nič sám so sebou rozprávať chalanisko čo stál pri mne na semafóre. Tak sa na nás pozrel a pokračoval v debate už aj s nami. Nechcel veriť, že sme turisti a bol z toho tak mimo, že zpod kabáta vytiahol fľašu poctivého červeného, poloprázdneho, a začal nám ponúkať uprostred cesty pri 4 policajných hliadkach. Ale aspoň nám bolo veselo. 

Sadli sme do vlaku, na ďalšiu niekoľko desiatok hodín dlhú cestu do pre mňa veľmi očakávaného mesta IRKUTSK a k Bajkalskému jazeru.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
6
Poslať správu

Chceš vedieť, keď ulicny.simon pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.