Poviedky asociála

Prológ

Ako by ste pomenovali svoj život? Je to raj alebo peklo? Radosť či smútok? Je to čomu veríme naozaj pravda? Alebo je to iba "obraz", ktorý ani nemusí byť pravdivý? Sme naozaj to, čomu veríme? Sme naozaj to, čo si myslíme že sme? Alebo je to iba realita, ktorú sme si vytvorili z potreby? Či už ide o lásku, šťastie, nádej... Všetci to potrebujeme, či chceme alebo nie. Možno nič z toho nemáme a preto sme si to vytvorili sami, kvôli potrebe. Ľudské myšlienky sú však často veľmi krehké a zároveň ovplyvniteľné. Záleží na nálade, situácií, uhle pohľadu... veľa vecí môže vplývať na ľudskú myseľ a city. Dokonca aj najzákladnejší pozdrav, či oslovenie môže v človeku vyvolať neopísateľnú radosť a silný pocit hnevu. Preto je veľmi dôležitý každý čin a rozhodnutie, ktoré uskutočníme. Či sa nám to zdá alebo nie, na všetkom záleží. Všetko sa navzájom ovplyvňuje, dopĺňa... a tieto rozhodnutia, správanie alebo uhol pohľadu môžu zmeniť celý náš život, hlavne naše myslenie a psychický stav. "Ako môže pozdrav, či oslovenie zmeniť tak veľa?" Odpoveď je jednoduchá. Nemusí to zmeniť priamo vás, no môže to zmeniť pohľad ľudí v okolí na vás. A to môže spôsobiť buď pozitívne, alebo negatívne následky. Ja vám poviem o negatívnom dopade týchto vecí na psychiku človeka. O "uhle pohľadu" na vec.

Moje meno je Mark a pôsobím ako psychiater pre rôzne prípady, ktoré zahŕňajú ľudskú myseľ, výnimočné rozmýšľanie či náhle zmeny v myslení. Moje koníčky, rodina, priatelia či celkovo život nie sú v tomto rozprávaní potrebné, no mal som potrebu spísať príbehy a zmýšľanie osôb pri zvláštnych udalostiach. Pokúsim sa to zapísať čo najpresnejšie a najpochopiteľnejšie.

Tento príbeh sa točí okolo dvoch mužov, Adama a Filipa. Obaja vyrástli v rovnakom detskom domove, odmalička boli spolu a našťastie sa neskôr dostali do rovnakej rodiny. Svoju adoptívnu rodinu mali radi, no vždy sa cítili cudzí... jedine spolu, aj po rokoch, boli skutočná rodina. Neskôr, keď mali 23, obaja sa presťahovali do vlastných bytov. Žili oddelene, no často sa stretávali aj keď na krátky čas. Vždy mali medzi sebou malé roztržky, no nikdy to nebolo nič vážne.. ako skutočná rodina..

Deň 1

Adam sa zobudil s neskutočnou bolesťou hlavy. Bol už obed a on sa cítil ako po niekoľkých hodinách namáhavej práce. Snažil sa spomenúť prečo sa ocitol v takomto stave, no nebol schopný sa sústrediť. "Oddýchnem si a určite si spomeniem", povedal si a pomaly začal vstávať. Celé telo ho bolelo, akoby celú noc prepil a pretancoval. Ešte stále mal na sebe nohavice, no tričko niekam zahodil. "Asi už bude v práčke... alebo som ho niekde stratil?", pousmial sa. Adam nebýva nezodpovedný, no ťažko znáša alkohol. A keďže ho bolí celé telo a hlava, povedal si, že noc s alkoholom je najpravdepodobnejší dôvod. Najprv sa vybral do kúpeľne, umyť si tvár a vyčistiť zuby. Neznášal zápach z úst, bol na to veľmi háklivý a nechápal, ako môžu niektorí ľudia nedodržiavať základy hygieny. Vkročil do kúpeľne a zamieril rovno k umývadlu. Do rúk nabral vodu, no zrazu videl ako sa voda v jeho rukách farbí do červena. Poriadne si obzrel ruky a videl, že má doráňané hánky. Vedel, že keď je opitý tak robí rôzne hlúposti, no žeby niekomu ublížil? Tomu nechcel veriť. "Ahoj Adam, dúfam, že si už opicu vyspal a cítiš sa lepšie.", povedal hlas, ktorý bol Adamovi veľmi dobre známy. Filip. Jeho jediná skutočná rodina, na ktorú sa mohol vždy spoľahnúť. " Nevieš čo som včera robil? Pozri, ruky mám celé od-" Filip ho prerušil, čo mu bolo veľmi podobné. "Áno, viem. Opil si sa tak, že si nebol schopný prísť domov! Máš šťastie, že aj ja som bol v meste... od Olivera som zistil čo máš s rukami." Filip sa pri tejto myšlienke začal smiať. "Čo tým myslíš?" spýtal sa Adam podráždene. "Dáka skupinka ťa presvedčila, že keď plnou silou 10 krát udrieš do steny, pozvú ťa na drink." dopovedal Filip s tlmeným smiechom. Adam toho opitý narobí veľa, čiže z jeho pohľadu to bolo uveriteľné. "A čo moje tričko?" túto odpoveď ešte stále nepoznal. "Ah to... zobral som ho k sebe... zabudol som ti ho dať naspäť, keď som ťa sem v noci dovliekol... Podľa teba bol najlepší nápad vyzliecť sa... stále nechápem." znova sa zasmial. "Počkaj, bol som s Oliverom?" Adama to zmiatlo, pretože to by si určite pamätal. "Áno... išiel domov, pretože ani on nebol úplne triezvy. Zobral som ťa domov teda ja." Adam sa mohol len poďakovať. Bol rád, že Filip je tu vždy pre neho. Adam zrazu zakašľal. Pravdepodobne v noci bez trička ochorel. "Keďže je sobota, mám dneska voľno." podotkol Filip. "Zostaň. Aj tak sa dneska nič nechystám robiť a môžme sa aspoň porozprávať." "Súhlasím, no aj ja som celkom unavený.. z gauča sa nikam ani nepohnem!" Adam chápal, čo Filip myslel.. Vždy keď sa Adam cítil zle, Filip ho iba obskakoval a pomáhal mu. No dneska to určite v pláne nemal.

A stalo sa ako Filip povedal... do ôsmej iba sedel na gauči a rozprával sa s Adamom. Adama však stále bolela hlava a tak sa rozhodol, že Filipa pošle domov. "Prosím ťa, mohol by si dneska už ísť? Necítim sa dobre a potrebujem oddych po včerajšku." v tom Filip pošepkal "zase chceš aby som zmizol?" Adam nevedel, ako reagovať... Vždy bol Filip milý a prívetivý. Mali spolu dobrý vzťah a vždy sa navzájom vedeli podržať. "Čo tým myslíš?" spýtal sa Adam zmätene. "Čože? Nič, prepáč, len som... musím už ísť, aj ja si musím oddýchnuť." Filip sa postavil a rýchlo bežal ku dverám. Adam išiel hneď za ním, no oveľa pomalšie, akoby ho znova začala bolieť hlava. Kým sa dostal ku dverám, Filip už bol dávno preč.