,,Neviete niekto kto to bol?"

Holá, holá, po veľmi dlhej dobe sa opäť raz rozpisujem na nejakú tému. Všetky moje predchádzajúce blogy nájdete na tejto adrese. Na rôzne témy, presne ako dnes. Aj keď možno blog refresheru nie je to pravé miesto na túto tému, stále je to jeden z najčítanejších portálov mladých, ktorí sa ovplyvniť ešte dajú.

Tragédie ako súčasť nášho života

Tohtoročný november sa žiaľ zapíše do dejín ako mimoriadne tragický. Samovraždy známych i neznámych osobností, tragická nehoda autobusu, či zavraždení ľudia... Tragédie odjakživa pratrili k všedným dňom, bez rozdielu roku, ročného obdobia, či oblasti, kde sa stali. Takmer každý z nás sa s nejakou stretol, či už priamo alebo nepriamo, ako zúčastnený, alebo ako svedok. Nevyhneme sa im, do istej miery ich ani nedokážeme ovplyvniť. Existuje však vec, ktorú zmeniť vieme.

Kto tu je ten zlý?

Keďže som sa niekoľko rokov venoval reportážnej fotografií udalostí s podtextom krimi, ľudské osudy som mal ako na dlani. Na začiatok je doležité spomenúť, pre vyrývačov, že tragédie som nevyhľadával za účelom obohatenia sa, alebo pre niečo podobné. Skôr ma už od malého chlapca zaujímali miesta, kde sa niečo deje a práca záchranných zložiek.

Aj napriek tomu som si niekoľkokrát vypočul, ako sa na neštastí druhých priživujem, odbavujem, či dokonca mi robí dobre pozerať sa na utrpenie. Tieto slová som čítal od neznámych, známych, alebo počul aj od veľmi blízkych. Nič príjemné, no človek si zvykne, na jednu vec som si však za celý ten čas zvyknúť nevedel a nechápem ju ani teraz, keď už sa reportážnej fotografií nevenujem.

Otázka nad všetky otázky

Či už sa jednalo o vážnu dopravnú nehodu, požiar, samovraždu alebo neštastnú náhodu... Každá zverejnená správa, ktorá v sebe niesla informáciu o úmrtí nejakej osoby bola v diskusiách poznačená otázkami: " Kto to bol? O koho sa jedná? Neviete niekto meno?"

Vo veľa prípadoch bolo najzaujímavejšie to, že tí, ktorí mne hovorili ako sa priživujem na nešťastí iných, boli prví, ktorí chceli vedieť mená obetí. Tí nedočkaví čakali na odpoveď v komentároch, tí odvážnejší vedeli písať alebo volať priamo mne.

Dôvod?

,,Len tak ma to zaujíma, či som nepoznal."

Nesúďme všetkých jedným metrom

Uznávam, niekedy bol strach kamarátov, rodinných príslušníkov opodstanený, no toto mizivé % sa naozaj vyskytlo skôr náhodne. Vo veľkej miere sa o tragédie a ľudské osudy zaujímali ľudia len preto, že chceli vedieť.

A súdiť - riešiť rýchlosť pri nehode, existenčné problémy pri samovražde...

Alebo hodnotiť - úseky ciest, spolunažívanie osôb, ľudské osudy...

Práve tí, ktorí sa rozčuľovali, prečo informujem o nehode, kde možno boli učastníkom, o požiari, ktorí možno vznikol ich nepoznornosťou... Práve tí, chceli vedieť a cítiť nešťastie iných ako prvý a v plnej sile.

Naozaj to potrebujem vedieť?

Presne tak by mala znieť otázka každej osoby, ktorá sa pýta na meno obete. Ak ste ju poznali, dozviete sa to tak či onak, či od rodiny, priateľov, polície...

Ak ste dotyčného nepoznali, načo vám je meno?

Na nič.

Naša nátura alebo zvedavosť aj tak veľa ľuďom nedovolí sa nespýtať. Cítia sa možno lepšie, keď vedia, že niekto sa má horšie ako oni, že uhádli, že práve tento človek to nezvláda a vzdá to, že oni už dávno tvrdili, že tam treba znížiť rýchlosť, oni ešte včera hovorili, že toto nedopadne dobre... A dnes hovoria, ako za to mohla rýchlosť, ako vyskočil z okna kvôli frajerke... A pritom to bol defekt a nešťastné pošmyknutie...

Vaše odsúdenie, posmech, klebety, či vyvodzovanie dôsledkov ešte nikomu život neprinavrátili. Spôsobili len väčšie rany v mysliach pozostalých. Zbytočne.