Keď si môj chlap zmyslí, že som turista 3. časť

Vidina vyzutia mojich novučičkých štýlových topánok ma hnala vpred, vlastne dole strmým svahom. Keď som na jeho spodku zbadala bledú strechu útulne, ďakovala som všetkým duchovným bytostiam za tento kúsok civilizácie. Bála som sa, že ak si sadnem, viac už nevstanem. A rovnako som sa bála, že bude zamknuté, lebo však kto by nechal vo svojej chate cudzích dopotených ľudí...a že v studničke nebude voda a budem musieť piť len to teplé pivo, čo drahému žblnkotalo v ruksaku.

Čuduj sa svete, sťastie sa nad nami zľutovalo, ale po otvorení úbohého príbytku sme sa rozhodli prenocovať vonku. Toto odhodlanie nám vydržalo presne do polnoci. Po nekonečnom svietení telefónom (čelovky NIEKTO nechal doma) do okolitého, tmavého, zúrivého, strašidelného lesa padlo definitívne rozhodnutie, že prípadných ploštíc sa bojíme menej ako ostatných obyvateľov tohto miesta.

Mala to byť romantika. Vychutnať si ju s nami sa rozhodla myš alebo kuna alebo lesná príšera, ktorá sa celú noc snažila dostať dnu.

Nový deň nakukol do špinavého okna útulne "izba" už o piatej. Chvalabohu! Rýchlo von! V každom prípade veľmi pekne ďakujeme dobrým ľuďom, ktorí sa o toto miesto starajú. Ste jedničky!!!

Viete, koľko je v tele svalov? Asi miliarda a v to ráno ma boleli úplne všetky. Dôvody, prečo som na tomto mieste bez sprchy a chladničky sú stále rovnaké - pretože ho milujem! Miluje aj on mňa???

Ranná hygiena pri studničke bola jediným pozitívom na dlhé hodiny. Pred nami ešte 17 kilometrov! Toto nemôžem prežiť.

Človek zvládne viac, ako si myslí. Keď má pocit, že už nevládze, ešte stále na takých 80 percent vládze. To aspoň tvrdí môj tata. Verím mu, zatnem zuby, usmejem sa na môjho spolutrpiaceho a vyrážame v ústrety slovenským lesom.