Keď si môj chlap zmyslí, že som turista

Ako prvá sa natíska otázka PREČO. To je ľahké. Pretože ho milujem. Áno. Tento dôvod si budem opakovať stále dookola a rozmýšľať, ci je tento fakt dostatočným ospravedlnením mojej nevedomosti.

Základom odhodlania je roztrúbiť svoje plány do sveta. Keďže moje presvedčenie o správnosti tohto konania nestálo na pevných základoch, o informovanie spoločných známych sa postatala moja milovaná polovička. Super. Ďakujem.

Takže pred nami je Tematín, Inovec a nejaké kopčeky medzitým. V podstate mi bolo jedno, kade pôjdeme. Len nech sa moc neunavím.

Ako odhodlaní turisti sme aj s mojim pánom úžasným nabehli do známeho trenčianskeho obchodného centra, kde sme sa vyzbrojili rovnakými štýlovými bundami, pršiplášťami (vraj to treba), tričkami, ponožkami a čelovkami, ktoré neskôr NIEKTO zabudol doma.

Inštrukcie ohľadom stravy boli jasné. Údajne sú stále v kurze horalky, slanina a vraj aj paštéky, ktoré som odmietla, pretože ...prečítal si už niekto z vás zloženie? Brrr!

Okrem týchto výkvetov zdravej výživy som sa vyzbrojila macesom a na energiu mi postačí aj sušené ovocie. Mňam.

Večer...noc...ráno...

Autobusom som nešla takých 7 rokov a vlakom asi ešte dlhšie. Čakala som obdivné pohľady spolucestujúcich. Veď idem do hôr a je to na mne vidno. Ale nikto nič, tak mi musel postačiť obdivný pohľad môjho milovaného. O záchodovom smrade v rychliku nehovorme, kúsok cesty taxíkom (lebo však nebudeme chodiť peši) bol o niečo znesiteľnejší. Ešte jedno pivo v miestych minipotravinách, cigaretka na posilnenie, nádych, výdych a vyrážame...

Po prvej polhodine prišiel prvý hlad. Pol kila marhúľ kúpených od podivného chlapíka na stanici padne vhod. Kokoooos...čo to je??? Kopec? Akože dobre, chápem, že pôjdeme aj do kopca ale toto? Prečo??? Ok, lebo ho milujem.

Celú hodinu sme šli takým stúpaním, že mi napadla miliarda iných spôsobov, ako sa dá chlapovi dokázať láska. Mohla som mu uvariť, pustiť ho s chalanmi von bez výčitiek, kúpiť mu pingpongový stôl alebo na týždeň požičať ovládač. Ale ja nie. Ja sa trepem na kopec.

Panbodaj zdravia lavička. Neviem, kto ju sem dal, ale v tom momente som mu bola fakt vďačná. Vyčerpaná a hladná kašlem na obezitu a vytiahla som prvú horalku.

"Pred nami je posledné stúpanie a sme hore." Táto veta ma doteraz máta v snoch...