27.7.2019 09:15

Keď si môj chlap zmyslí, že som turista 2. časť

Ešte stále verím, že toto zvládnem. Isté pochybnosti sa už ale dostavili.

Na hrad Tematín sme dorazili asi po dvoch hodinách strašne namáhavého strmého výstupu. Fakt, že nás predbehol jeden starší pár, nie je podstatný. Hlavné je, že sme živí a v cieli. Bola som strapatá a určite som už nevoňala po konvalinkách. S batohom som sa zvalila do prvého tieňa, keď tu vidím rodinku v sandálkach, ako si vykračujú k vstupnej bráne. Myslela som, že okoktaviem, ale našťastie sme zistili, že oni prišli z druhej strany - autom. A to sme nemohli aj my???

Nemohli! Pretože my sme eštelen na začiatku. To aspoň tvrdil môj vyvolený a očakával odo mňa šťastný úsmev...lebo vymyslel už niekedy niekto lepšie rande? ( čo tak kino, večera, zemiaková brigáda, skok padákom, návšteva starej mamy...čokoľvek...)

Na hrade bolo rušno ako na václaváku, ale aspoň tu mali kávu a pivo..obe síce teplé, ale ušetrili sme si plechovky v ruksaku. Prichádzala tá lepšia etapa...ide sa dole. To môžem.

Cestou dole sme stretli pánov na bicykloch, pravdepodobne otec a syn a pýtali sa na cestu. Na otázku, či idú až hore, starší povedal áno, mladší nie. Ách, ako som s ním súcitila...

Povedal vám niekto, že keď idete hodne dlho dole, je pravdepodobné, že pôjdete zase hóóódne dlho hore? Rovinu si naša príroda nevymyslela???

Nasledoval prvý moment tohto nádherného, zážitkami nabitého víkendu, kedy som myslela, že umriem. A opäť prišla veta, ktorá ma doteraz straší. "Posledný výstup a sme hore, potom už len po hrebeni." Ruku hore, kto si myslí, že hrebeň ide rovno? Trt makový. Hore, dole, hore, dole. Som mohla ísť na húsenkovú dráhu. Ale robím to všetko preto, aby on bol šťastný...lebo ho predsa milujem!

Keď môj drahý usúdil, že mám nárok byť hladná, otvoril svoj ruksak a vyložil potraviny. Vedeli ste, že keď človek padá vyčerpaním, nemá chuť na maces ani knäckenbroty? Prišlo to, čoho som sa obávala - paštéka. V okamihu som zabudla, že som niekedy čítala nejaké zloženie. Bola výbornááá. Fuj, ako som mohla????

Chôdza môže byť veľmi monotónna, keď hladíte len na svoje nohy. Silou vôle som tlačila jednu pred druhú a pokúšala som sa o úsmev, keď sa môj spoločník kochal prírodou a ubezpečoval sa, že si krásu našich lesov vychutnávam rovnako ako on.

Postupom času dochádzali sily, chuť, energia, úsmevy aj voda (pivo sme este mali). Nocovať sme mali v nejakej útulni, o ktorej ani srnka netušila, či je otvorená a pri ktotej mala byť studnička. Navyše sa začalo stmievať. Tu prišiel hrdina dňa s teóriou, že asi tu nebudú, ale čo ak tu predsa len budú medvede?

A teraz počúvajte...vraj mám spievať. Nevládala som pohybovať ani srdcovým svalom, ale strach bol silnejší, tak som spustila...Bola raz malá, malá hviezdička...a popri tom sme tlieskali. To by bolo video na fb...

"Sme tu", zaznelo z vyprahnutých úst pána turistu. Akože kde sme??? Doma? Chcem sprchúúú a nejaky seriál v telke. Tak kde akože doparoma sme? Na križovatke. Rovno ide cesta domov, dole cesta k útulni. Blížila sa noc, bolo rozhodnuté.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď kasi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.