No. Tak som teda bola behať.

Predvčerom ma teta označila na komentári pod fotkou, kde som písala, že budúci rok určite idem bežať Košický maratón. Ha ha ha. Let me laugh. Okej, minulý rok som ešte párkrát bola behať. Dokonca som zabehla aj pár kilmetrov. Viem, že po 6 km, som si povedala, že jak fajn, aj viac by som ešte dala, ale nechcem, aby ma zajtra boleli nohy. To si poviem teraz, keď sa rozhodujem, či bežať na MHD.

Ja minulý rok.Ja teraz.

Keďže som to tu tak verejne sľúbila, že budem niečo so sebou robiť, tak som bola minulý týždeň behať. Akože fakt.

Deň predtým vravím kamoškám, že zajtra idem behať. "Jasné, haha, ale najskôr si odtrhni tú pizzu od huby!" No, môžem za to, že sme mali v robote Domino's pizzu? Uznajte.

Ale, ja som išla. O hodinu neskôr, ako som plánovala, ale išla som. Ráno som vstala a frajer sa ma pýta, že prečo vstávam tak skoro. "Veď behať idem". Fu, to sme mali vidieť ten smiech, ani dýchať nevedel.

Toť moja podpora.

Ako správny bežec som si nastavila motivačnú hudbu, odetá v super vyzerajúcom športovom oblečení a vyrazila som pomedzi ľudí ponáhľajúcich sa do práce.

Zo začiatku to šlo celkom v pohode, asi po pol kilometri som si však chcela puknúť krk, ktorý ma, prekvapivo, začal bolieť ako prvý, a to bola chyba. Hlava sa mi tak zakrútila, že som sa už videla na zemi, spotená v náručí nejakého dôchodcu. (realistka). Toto sa mi počas behu stalo ešte asi trikrát, číslo na ortopéda mám už dva týždne. Nebolo by odveci mu aj zavolať.

Úprimne, asi tretinu trasy som prechodila, niekoľkokrát skoro odpadla, zablúdila som, a začala sa modliť už aj k Alahovi, nech som už doma. Ak ma niekto cestou uvidel, s tou mŕtvolnou farbou v tvári a behom, pri ktorom má doteraz môj frajer záchvaty smiechu, tak som mu určite zlepšila ráno.

Minulý rok som dala kilometer za 7 minút, aj to som vedela, že je pomaly. Vždy som bola pomalá. Ale snaživá. Teraz vyše 9 minút, ale som hrdá, že som vstala. Dokonca som urobila ešte zopár brušákov, drepov a klikov (okej, spisovne kľuk, ale to sa mi nepáči). Zavrela som sa pre istotu do izby, nech sa mi frajer neuj nesmeje. Ale očividne som sa nejako nepretrhla, a robila som všetko zle, lebo na druhý deň má vôbec nič nebolelo.

Len mi vysvetlite, prečo som po akejkoľvek fyzickej aktivite takáto fľakatá.

Kebyže červená, to dáva zmysel. Ale keď len zopár čevených fľakov prekryje tú farbu tesne pred odpadnutím, tak to je bežné? Nestretávam sa s cvičiacimi ľudmi, tak neviem.

Takže takto vyzeralo moje prvé wannabe cvičenie, ale do komentov očakávam pochvaľu, že som vôbec niečo robila (!). Chcela som ísť aj tento týždeň, ale je tma. Nechce sa mi behať, keď je tma.

Musím niečo vymyslieť.

#staytuned for ďalší progres.