Detská psychiatrická liečebňa v Hrani

Jediná detská psychiatrická liečebňa sa nachádza v Hrani, kúsok od Ukrajinských hraníc. Celkovo na Slovensku máme menej než 50 detských psychiatrov.

Poruchy správania a emočné poruchy so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania boli diagnostikované v 20,5 percenta prípadov. V roku 2017 zaznamenalo Národné centrum zdravotníckych informácií 1 800 277 vyšetrení s diagnostikovanou poruchou.

„Mala som tam brata na 3 mesiace....každý druhý týždeň v sobotu sme najazdili 800km. O 2 ráno výjazd a prišli sme o 12 v noci. Bol tam sám celých 3 a pol mesiaca. Chodili sme za ním každú druhú sobotu, 412 km tam, 412 km naspäť. 6 týždňov sme ho kontaktovať alebo vidieť nemohli vôbec. Iba sa informovať u personálu. “ Opisuje rodina pacienta žijúca pri Trnave.

Psychiatrická starostlivosť na Slovensku si už dávno vyžaduje reformu. Ľudia, ktorí žijú na druhej strane Slovenska, musia cestovať dlhé hodiny a nie každý si môže dovoliť byť každý víkend na cestách. Myslím si, že je dosť traumatizujúce ako pre dieťa, tak aj pre ich rodiny.

1. Vedeli by ste mi opísať prostredie tejto nemocnice? Ako na vás pôsobilo?

„Keď som tam bola, tak už bolo všetko vynovené. Neviem ako dnes vyzerá, ale boli tam už nové postele, izby 4ky len izolačka dvojka. Škola bola vonku, ale priamo v kaštieli (či ako to nazvať) bolo športové ihrisko. Tam to bolo veľmi pekne, vtedy som sa aj cítila ako doma. Vonku tiež, akurát škoda že žiadne preliezky (aspoň som si nevšimla) pre tie malé detičky. A dokopy nič okrem antuky a zopár sedačiek. A bazén, ale ten bol vždy prázdny, nebola som tam v tých najväčších teplách. Inak bolo tam čisto, hygienicky, z tohto hľadiska všetko okej. Dokonca spodné prádlo a tieto veci sa prali na oddelení (v pracovni) aby sme nemuseli týždeň čakať na čisté z pracovne.“ (Bývala pacientka, Bratislava)

„Rok 2007- môj brat, vtedy 10 ročný, prišiel prvýkrát do liečebne Hraň. V 2. roku života mu stanovili obsedantno-kompulzívnu poruchu, skratka OCD. Prišiel do liečebne na pohľad krásnej budovy s upravenou záhradou, športovými ihriskami, bazénom (v ktorom ani nebol), preliezkami, funkčnou fontánou. Hneď pri príchode nás ohúrila obrovská recepcia s krásnou výzdobou. Všetko vyzeralo kvalitne a profesionálne, až kým sa po určitom čase, strávenom na východe Slovenska, nepredrali na povrch pravé bratove pocity.“

2. Ako by ste zhodnotili zdravotnícky personál?

„V živote by som tam svoje dieťa nedala a ten prístup! OTRAS!!! Navyše tam bolo 80% rómskych detí. Keď brat neposlúchal, tak ho dávali do kazajky. Trauma na celý život! Pri pacientoch ako je môj brat, máš o personáli pocit, akoby sami potrebovali pomoc. Sestričky? Pre nich si záťaž a otrava. Ich správanie bolo otrasné a neprofesionálne. Ako keby len aha mám medicínu, som pri psychošoch, tak si vyložím nohy a spravím si kávu. Keď sme za bratom prišli všetci (mama, tato a ja) tak sestrička na nás že „Celú rodinu ste nechceli priniesť?“ Keby ma vtedy môj otec nechytí, tak by som jej vynadala. Mám kopu zážitkov z tej Hrane. Bola som mala ale vnímala som dosť na to, aby som videla, čo tam s nimi robia.“ (Rodina pacienta)

„ Mala som teda čerstvých 14, keď som sa tam dostala z detských Kramárov, diagnóza bipolarna porucha, seba poškodzovanie, myšlienky na samovraždu. Na Kramároch som bola tie 3 maximálne týždne a potom som išla rovno tam. Prišli sme neskoro večer (z Ba tam je to dosť hodín), ja som mala v sebe silné lieky tak som moc nevnímala, ale viem, že riadne kričali po dedkovi, akoby on za to mohol, kedy sme došli. Prvá a dôležitá vec...nemohla som si nechať všetky veci, pretože miesta na oddelení bolo málo, a aj keď som vedela že idem na dlhšie nechali mi Max jesenné, zimné musel dedko brať domov a potom znova o 2t doposielať. Príjem mám skreslený kvôli liekom, viem že ma klasika prehľadávali, či u seba niečo nemám, samozrejme všetky veci...išla som na oddelenie C, veľké dievčatá, izolácia. Prvé čo ma prekvapilo, bola som na izbe s dievčaťom, ktoré malo svrab, vysoko infekčné ochorenie...jedine šťastie, že ja som ostala zdravá, nemám dobrú imunitu. A vlastne na izolačke som bola skoro celý čas. Neviem prečo, vraj neprispôsobivá, aj keď ja si to zas nejak extra nemyslím. Skôr uplakaná, to im možno vadilo, chceli mať pokoj. Oblečenie si prezliekaš 2x do týždňa, vtedy sa aj kúpeš, jedine pri menzese sa dá kúpať každé ráno. Hygiena poriadna, hlavne na jar a začiatkom leta, keďže som tam ešte stále bola. Diagnózy všetkého druhu, scény na každodennom poriadku, sestričky to vôbec nezvládali, keď už bolo toho moc sprchovali nás ľadovou vodou. A keby len nás veľké dievčatá, ale aj malé deti aj napríklad za obyčajné pocikanie. Sestričky arogantné, vyberali si, ktoré dievčatá sa im ľúbia, tie mohli všetko, tie, čo sa im neľúbili nemohli nič. Hygiena...keď si mala menzes, dostala si xy vložiek, koľko ti dali toľko si mala. Ak si ešte potrebovala, tak buď smola pri zlých sestrách alebo minimálne nadávky, pri tých čo boli ako tak okej. Tampóny vôbec. Lieky ani neviem aké nám dávali, ale dobre silný chemický kokteil, keďže ja som stratila menzes, a nebola som jediná, a veľa báb malo cyklus akoby nonstop. Týmto ani neverili, mysleli si že sa chcú len sprchovať každý deň tak ich ponižovali v sprche a museli sa tam vyzliekať aj keď tam boli ostatné baby. Škola nič moc, aj keď ja som do nej veľmi ani nechodila, bola plná keď som došla (8maci), potom som mala vykĺbený členok (nemala som nárok ani na ošetrenie lekárom, len sestra skontrolovala, že to je okej- noha čierna opuchnutá 3t nevládala som ani chodiť a aj tak ma nútili chodiť na obedy raňajky večere mimo oddelenie. Pritom rovnako ma mohli zamknúť aj na izolačku, nemala by som kade ujsť. Inak následky mám zrejme dodnes, lebo stačí trochu zle dostúpiť a vykĺbené znova a znova.“

„Každý jeden raz, čo sme navštívili môjho brata, bol hrozne smutný, depresívny až apatický...Keď sme prišli bol najšťastnejší na svete, no keď sme odchádzali tak ho museli ťahať sestričky, trhal sa im z rúk a veľmi plakal. Vždy sa opýtal tú jednu vetu: ,, Kedy už pôjdem domov?" Najhoršia spomienka, pri ktorej zostane nervózny akonáhle sa spomenie slovo Hraň ešte aj po 14 rokoch, je táto.... Vždy keď neposlúchol a nespravil niečo podľa ich slov tak ho zviazali do kazajky a umiestnili do izby, kde nikto nebol. Sedel tam sám a plakal. Nepamätá si ako dlho tam sedel. Malé 10 ročné dieťa, odtrhnuté od rodiny vyše 400 km... myslím, že viac k tomu netreba. Pri jeho poruche je normálne, že občas dostane záchvat agresivity. V tom čase to však bolo ešte len v začiatkoch. Preto, ak náhodou dostal tento záchvat, priviazali ho remeňami o posteľ. Jedného dňa nám prišiel list. Z Hrane. Nie, neboli to lekári, bol to môj brat. Tu je list, ktorý sme si odložili a vryl sa nám do sŕdc....V domnienke, že sa situácia v Hrani zlepšila sa tam ocitol po 3 rokoch znova. Nezlepšila sa. Niečo podobné zažíval znova 3 mesiace. Na veľa vecí si nepamätá, pretože bol utlmený množstvom sedatív. Nechce nám nič povedať ani po toľkých rokoch. Vôbec sa mu nečudujem. Po 18 roku života už na také liečenie nemá nárok, no aj keby mal, radšej umrieme na jeho psychický nátlak, než aby sme ho tam znova umiestnili.“ (sestra bývalého pacienta) – list je medzi obrázkami (Pritom bol úplne dobrý, keď sme za ním chodili. Len chcel ísť domov preto sa ospravedlňoval.)

Deti sa v liečebni bodujú, na základe správania a pokroku v liečbe či v školských povinnostiach. A aj kontakt dieťaťa s rodičmi je za odmenu. 

3. Podľa čoho sa udeľovali body? Aké boli tresty a čo dostali pacienti za odmenu?

„Všetko fungovalo na body, si dobrá, máš dobrý bod, si zlá zlý bod...podľa toho sa odvíjalo koľko toho môžeš...od telefónu, cez návštevy, plaváreň (ale tu mohli len vyvolené, tam si musela mať najviac dobrých bodov) až po sladké...no proste všetko išlo cez body.“

„Viem, že tam bolo za zle správanie, bitky, úteky, za neupratanú izbu, neuposlúchnutie sestier čierne body, za upratanie izby, vzorne správanie, žiadne problémy. Proste keď si bola ako ovca dobre body. Spomínam si ale, že keď si bola extrémne zlá, dostala si prúžkovane pyžamo a chodila si v ňom na hanbu celé dni...a áno všetko od toho záviselo...aj škola, sladkosti, volanie, návštevy.“

„Dostávali body za upratovanie izieb, učenie sa a správanie... keďže brat bol z tých poslušnejších, tak mal vždy dobré body...raz sa stalo, že bol "zlý" jeden týždeň a tak sme ho nemohli prísť navštíviť...v skutočnosti sa mu za nami cnelo a preto bol smutný a podráždený.“

„Návštevy som mala raz, ževraj podľa zásluh, pritom okrem depresií som nebola zlá, nebila som sa, no proste nič...iné baby (aj drogovo závislé) chodili na víkendy domov, išlo to fakt podľa sympatií, nie podľa zásluh...návšteva teda jedna na celý deň aj to chodila primárka kontrolovať, že čo a ako...sviatky boli pekné, aj keď som teda nebola doma, ale dalo sa to...horšie bolo, že sme boli všetky baby na áčku s malými deťmi a tie plakali koľkokrát aj v noci za rodičmi a sestričky ich neupokojovali, len kričali...a keď prišlo také dievčatko malé za mnou, lebo sme sa cez deň hrali, tak ju surovo odtrhla (už spiacu) mala zas plač...proste hrôza, chovanie ako k odpadu.“

4. Ako vyzeral bežný deň v tejto nemocnici? Aký je režim a liečebné postupy?

„Normálny bežný školský deň bol u nás, vstávanie, ranná hygiena, lieky, škola, tam desiata, obed, prípadne lieky potom sme šli S5 na oddelenie, poobedný oddych, prípadne viem, že niektoré deti chodili do školského klubu (tam som ja nebola) terapie (ale tak u mňa raz za týždeň sa rozprávala psychologická, čiže nič moc...a potom večera, lieky a spať...cez víkend bolo sprchovanie, to bolo skoro až doobeda a poobede väčšinou voľný program...raz za týždeň veľká komunita s primárkou...malé deti mali aj terapie hrou a stredoškoláci individuálne štúdium...no ja som sa tam z toho nedostala, bol to skôr horor ako liečebňa...viac som sa bavila s kuchárkami ako psychológmi...poobede sme teda zvykli pozerávať telku alebo boli nejaké aktivity, výroba ozdôb na Vianoce, Halloween, Veľkú Noc, ale väčšinou tá telka.“

5. Aká bola strava?

„No ja som celkovo taká že zjem všetko, takže toto extra posúdiť neviem...jedla boli skôr také východné a klasika, pre mňa sa dalo naozaj skoro všetko...vyvážená strava čo sa týka ovocia zeleniny...ale nebude asi chutiť každému to je jasné.“

6. Akú zmenu by táto nemocnica potrebovala?

„Rozhodne (aj keď viem, že je to finančne ťažšie) sprcha aspoň raz za 2 dni, nie v stredu a v sobotu ako to bývalo, to je najhlavnejšie...a určite personál poučiť, ako sa má správať k tým, čo naozaj nie sú psychicky okej, aby im nezhoršovali stav ešte viac...vonku ihrisko pre menšie deti a škola pre všetky deti, nie len pre tie, pre ktoré je miesto.“

Fotografie som použila z hlavnej stránky tejto nemocnice. https://www.dplhran.sk/fotogaleria/#&gid=1&pid=1

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
9
Poslať správu
Vitajte na mojom blogu. Námetom mojej tvorby je duševné zdravie. Svojimi príspevkami chcem podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami a predovšetkým ukázať, že nikto z nás v tom nie je sám. Okrem toho píšem aj príbehy, ktoré to budem takisto zverejňovať.

Chceš vedieť, keď marcela.izakovicova pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.