Život introverta (zlomená duša, 23.r)

„Strach bol vždy silnejší. Samota mi prišla bezpečnejšia. Celý život ma sprevádza strach z odmietnutia, z výsmechu, nepochopenia.“ „Fyzická bolesť vyliečila psychickú. Aspoň na chvíľu.“

1. Ako sa tvoje problémy s tým, že si introvert prejavovali v bežnom živote?

Začalo to už v útlom veku. Bola som uzavreté, bojazlivé a veľmi citlivé dieťa. Prvé úzkostné pocity začali už na základnej škole. Prejavovali sa strachom, búšením srdca, ľadovým potom, zajakávaním. Prichádzalo to v momente, keď som opustila dom. Za bránami domu som sa cítila zraniteľná, neistá a extrémne hanblivá. Mala som strach z učiteľov, spolužiakov, cudzích ľudí ale aj ľudí, ktorých som poznala. Ak ma niekto oslovil, mala som príznaky, ktoré sú vyššie popísane. Nevedela som ani ako sa volám. Odpovedala som sekanou rečou, bola som červená a triasol sa mi hlas. Často som schytala poznámky, ktorých som sa najviac obávala. Boli to poznámky hlavne na moju uzavretosť alebo aj na vzhľad (Si tichá, nikdy nepovieš svoj názor, nikdy sa neprihovoríš druhým, si strašne chudá, bledá, „najedz sa!“, máš divné uši a asymetrické črty tváre). To moje sebavedomie znižovalo a môj strach posilňovalo. Plakávala som kvôli tomu všetkému. Samota mi prišla bezpečnejšia. Strach bol silnejší než ja. Celý život ma sprevádza strach z odmietnutia, z výsmechu, nepochopenia. To sú nepríjemné a obmedzujúce veci.

2. Čo by si robila, ak by si bola učiteľka a videla, že niekto nezapadá do kolektívu?

Ak by som bola učiteľka a všimla si šedú myšku, prezrela by som si osobnosti triedy a skúsila nájsť takého viac extroverta. Posadila by som ich k sebe, alebo im dala robiť spoločný projekt. Deťom by som stále opakovala, dávala im istotu v tom, že môžu ísť za mnou s akýmkoľvek problémom. A opakovala im to stále dokola.

3. Kde podľa teba pramení to nízke sebavedomie a strach?

Je pravdou, že som človek, ktorý od narodenia preferuje samotu. Mám rada ticho a prírodu. Ale tie pochybnosti o sebe a prehnané prežívanie v spoločnosti posilnila aj moja rodina. Premýšľala som o tom veľa krát. Môžem spomenúť situácie, ktoré sa mi silno vryli do pamäte a vždy sa mi vynárajú pri spomenutých situáciách. Napríklad môj brat ma často vysmieval hroznými spôsobmi, že som najškaredšia na svete a najsprostejšia. Že som úplná zrúda a nikdy nebudem mať ani chlapca. Strašne mi zničil sebavedomie. Zruinoval ho. Potom samozrejme aj deti zo školy, keď padla nejaká poznámka na môj vzhľad a na moju povahu. A veľkú dávku mi dali aj rodičia. Aj teraz ma často ponižujú. Napríklad, že ty si dostala trojku a tvoja spolužiačka dostala jednotku? Neustále porovnávanie a zhadzovanie. Uštipačné poznámky na môj vzhľad mali aj oni. Často som dostávala aj bitku. S nabíjačkami, mokrými handrami, varechami a môj otec aj s päsťou. Nechcela som ísť na krúžok a povedali, že keď nepôjdem tak ma zabijú. Aj sa stalo, že som pár krát nešla. Nadávali mi, ponižovali ma, že som lenivá nula. Raz som si naschvál buchla koleno a povedala som otcovi, že nemôžem ísť na tréning. Zvalil ma na posteľ a s päsťou mi buchol 5x po sebe do tej hrče. „Ešte stále nepôjdeš na tréning?“ Plakala som, odvliekol ma tam a musela som behať. Nebavil ma ten šport. Vyhrážali sa mi stále dokola. Keď som dostala zlú známku, tak som sa bála. Stále ma porovnávali, chceli aby som mala jednotky. Školu som zvládala, až nato, že som nemala také známky aké chceli moji rodičia. Myslela som často na samovraždu. Keď som mala 15, moje spolužiačky mali frajerov a ja som nemala ani kamarátov. Frajera som mala až v 18. Neustále som sa porovnávala s druhými.

4. Aké zmeny ti priniesla stredná škola?

Trochu som pribrala, takže už som nebola taká vychudnutá. Zobrali ma na najlepšiu strednú školu na Slovensku. Tu nastal zase iný problém. Boli tam neskutočné fifleny. Moje sebavedomie to nezvládalo. Boli obľúbené, krásne, mali frajerov, mali tajných ctiteľova. Len ja som bola stále tá šedá myš. Úzkosti sa zhoršili. Strach z ľudí zosilnel. Prvý rok a pól som presedela na svojom mieste a pozerala do steny. Potom si ma našla kamarátka z detstva s ktorou som dlho nebola v kontakte. Ona bola úplný opak mňa. Chcela mi ukázať aké je si užívať život a ako zapadnúť do spoločnosti. Nasilu ma zoznamovala s ľuďmi. Chodili sme po zábavách a skúšali alkohol a ľahké drogy. Zapáčilo sa mi to, spoznala som nových ľudí. V 18 som mala prvého chlapca. Alkohol tlmil moju hanblivosť, strach ale aj problémy.

5. Ako toto všetko vnímali tvoji rodičia a okolie (škola)?

Tak moje známky to neovplyvnilo. Učila som sa takisto ako predtým. Bola som však viac uvoľnenejšia, ako keby omámená tým životom ktorý som vtedy viedla. Vždy som sa tešila na víkend. Vedela som, že sa zase zabavíme, takže ten týždeň bol pre mňa ľahší. Rodičia to brali veľmi negatívne. Podozrievali ma, že beriem tvrdé drogy a že nezvládam svoj život. Objavili sa aj vulgárne slová od nich na moju adresu. Úzkostné myšlienky a stavy bohužiaľ stále pokračovali. Mala som kvôli ich rečiam strach, že nezmaturujem.

6. Ako sa tie úzkostné stavy prejavovali v tomto období?

Tak ako predtým, možno ešte vo vyššej miere. Vždy som prišla zo školy a plakala, že nikoho nemám, že ma nikto nemá rád. Cítila som sa veľmi sama. Cítila som, že všetci na mňa pozerajú ako na divného človeka, ktorý je od veci a nikam nezapadá. Toto bolo stále dokola od detstva. Mama mi na tieto stavy povedala, že to je len obdobie. To je všetko. „Ja som tiež také mala.“ Zo všetkého a zo všetkých som mala strach a do toho tie neskutočné pocity osamelosti.

7. Bolo tam aj sebapoškodzovanie?

Áno. Pár krát som sa popálila zámerne na ruku s nažhavenými nožnicami. Fyzická bolesť vyliečila psychickú. Aspoň na chvíľu. Prinášalo mi to uvoľnenie. Vnímala som to tak, že to je trest. Svoje úzkosti som skrývala a to ich posilňovalo.

8. Povedala si rodičom o svojich stavoch?

Niekoľkokrát. Otec vždy povedal „Vzchop sa! Musíš ukázať ostatný, že ty si tu pán.“ Nikdy mi nedalo žiadnu konkrétnejšiu radu. Mama hovorila, že som prehnane citlivá a že všetci majú takéto stavy. Hovorila som, že mám problém sa celkovo začleniť do spoločnosti, že ťažko vytváram akékoľvek kontakty. Mama zase povedala, že to je iba také obdobie.

9. Navrhla si niekedy aby ta dali vyšetriť k psychológovi?

Áno. Otec ma vysmial. „Čo chceš ísť k cvokárovi?“ Mama povedala, že ten by mi nepomohol. „Čo si myslíš? Ten ti povie to isté čo ja. „Vzchop sa!“

10. Zverila si sa niekedy niekomu inému so svojimi problémami?

Počas strednej len rodine. Po strednej, keď som mala už frajera, tak jemu. On povedal, že mu to nevadí, pretože on to má dosť podobne.

11. Ako si riešila tieto problémy keď si vlastne žiadne rady od najbližších nedostala? Čo ti pomáhalo?

Bolo tomu, aj občas je marihuana. Odpočinok, čas pre seba a vo veľmi malej miere alkohol. Frajer mi pomáha tak, že mi dáva lichôtky. Hovorí, že som krásna. Momentálne je moje sebavedomie o trochu vyššie. Neprídem si ako najškaredší človek ale stále je tam sociálna bariéra s ktorou neviem pracovať. Stále keď pristupujem k človeku, tak je tam v podvedomí strach, že by mi mohol ublížiť. Neskutočný strach z odmietnutia a nepochopenia. Neprihovorila by som sa niekomu sama od seba. Veľmi ma to obmedzuje v mojom živote.

12. Teraz, keď si dospelá si nepremýšľala nad psychoterapiami?

Premýšľala, ale moja matka mi ich strašne zhnusila. Stále hovorila, že „Terapeuti sú platení za to aby ta vypočuli. Vypočuť ťa môže každý. Je to zbytočné. Vyrozprávaš sa cudziemu človeku a ešte aj zato zaplatíš.“

13. Malo by sa podľa teba o tom viac rozprávať? Ako by si motivovala ľudí k tomu aby nebolo mentálne zdravie tak tabuizovanou témou?

Áno. Ľudia by sa možno naučili druhých brať takých aký sú a aj seba prijať takých aký sú. Pre moju matku je prehnane riešiť takéto problémy. V škole by sa to mohlo viac spomínať a celkovo v médiách. Telka, radio, internet.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
6
Poslať správu
Vitajte na mojom blogu. Námetom mojej tvorby je duševné zdravie. Svojimi príspevkami chcem podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami a predovšetkým ukázať, že nikto z nás v tom nie je sám. Okrem toho píšem aj príbehy, ktoré to budem takisto zverejňovať.

Chceš vedieť, keď marcela.izakovicova pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.