Prvá hospitalizácia na psychiatrií (@porusenaholka)

Tak ste sa dočkali! V tomto blogu sa dočítate o mojej ceste, prvých skúsenostiach s odborníkmi a o mojej prvej hospitalizácií na psychiatrií.

Prvý krát som vyhľadala odbornú pomoc, keď som mala 18. Mama ma zobrala ku psychologičke na polikliniku v Trnave. Presne si pamätám ako som tam sedela oproti nej. Chcela, aby som jej povedala čo sa deje. Nevedela som zo seba dostať ani slovo a plakala som. „Dobre, tak sa budeme celých 45 minút ticho.“ Toto boli jej slová. Keď som odchádzala bolo mi o 1000x horšie. Popravde som tam už nechcela ísť ale mama na tom trvala lebo mi nevedeli doma pomôcť, nerozumeli tomu. Druhý krát, keď som tam prišla tak mi dala robiť IQ testy. Neviem prečo. Neverila som tej psychologičke, cítila som sa zle v jej prítomnosti a celý čas, ako som to vyplňovala mi tiekli slzy. Na tretí krát mi dala vyhodnotenie testu a v papieroch som si našla napísané, že som podpriemerne inteligentná a mám depresie. Po odchode som mala chuť skočiť z mosta trnavskej polikliniky. Povedala som, že tam nechcem chodiť, že mi je ešte horšie a objednali ma k psychiatričke, takisto v Trnave na poliklinike. Bola som na dne. Táto žena mi predpísala nejaké lieky, ktoré som brala asi mesiac a potom som sa nato vykašlala. Neverila som doktorom a po tej skúsenosti s nimi dvomi už vôbec nie. Bola to jedna odporná žena, ktorá nevedela ani moje meno, otvárala cudzie karty a bola úplne mimo. V jednej miestnosti som sedela ja a v druhej bol cudzí človek a všetko počul. Stavy sa stále zhoršovali a žiadny iný lekár nebol k dispozícií. Mala som strach ísť medzi ľudí, nedokázala som ísť ani sama autobusom a úzkosti naberali úplne iné rozmery. Zase som sa ocitla u tej istej psychiatričky a tentokrát mi prepísala ďalšie lieky a povedala že som rozmaznaný spratek, že mi nič nie je. Mnohokrát som mala chuť ju napadnúť, mávala som z nej také nervy že som vždy po odchode plakala. Stalo sa aj, že som jej aj niečo škaredé povedala. Myslím, že táto žena dopomohla k tomu, aby som sa ocitla na psychiatrií. Ako som už písala, moja dôvera k lekárom bola na nule. Verila som tomu, že mi nikto nepomôže, že mi nikto neverí. Sama som nevedela čo sa so mnou deje, nevedela som to vysvetliť, bola som zmätená. Už vtedy som trpela sebapoškodzovaním. Prvý krát som sa ocitla na psychiatrií, po tom ako som sa mame priznala, že som užila veľké množstvo liekov s veľkým množstvom alkoholu. Zobrala ma na psychiatriu do Trnavy kde som strávila 2 týždne. Prvý týždeň na akútnom oddelení a druhý týždeň na otvorenom. Ako 18 ročné dievča som sa tam stretla s odpornými vecami. Od sexuálnych návrhov cez ohmatávanie, každý deň hovná, vážne psychické ochorenia, narkomani, alkoholici. Proste všetko na jednej chodbe. Z doktorov som mala strach, jediné moje oslobodenie bola jedna sestrička, ktorá sa poznala s mojou sestrou. To bol jediný človek, ktorému som tam verila. Psychiatria vyzerá tak, že na konci chodby sú izby s klietkami a potom sú ženské a mužské. Ženy majú svoju sprchu a muži svoju. Záchody sú takisto rozdelené a môže sa na nich fajčiť. Jedáleň slúži aj ako spoločenská miestnosť, kde sa občas konali skupiny. Mohol sa tam zúčastniť, kto chcel a aj to tak vyzeralo. Kanvica sa berie o 15:00 aby pacienti nepili už kávu, kvôli spánku. Na každej izbe je kamera, aj na chodbe aj na záchode. Telefón je povolený len od 18:00-19:00. Ak vás chce niekto kontaktovať tak môže zavolať na pevnú linku, ktorá je na chodbe a ktorú môže zdvihnúť hocikto z pacientov. Väčšinou to bolo tak, že niekto zdvihol, zakričal meno, ktoré nikto z nás nemal alebo zakričali správne no telefón položili. Spoznala som tam aj fajn ľudí a s jedným chalanom v mojom veku som ešte stále v kontakte. Druhý týždeň som strávila na otvorenom oddelení a tu som mohla chodiť aj na prechádzky v areáli nemocnice, mohli za mnou chodiť aj návštevy. Tu sa mi páčilo. Bola som na izbe sama a mala som tu aj televízor. Každý deň mi chodili návštevy. Každé ráno som chodila na prechádzku a poobede som chodila meditovať na lúku. Raz za čas prišiel aj psychológ, s ktorým som sa rozprávala. Nastavili mi tam lieky, ktoré mi pomáhali. Liečila som sa na úzkostno-depresívnu poruchu.

zdroj foto: http://fntt.sk/oddelenia/psychiatricke-oddelenie/

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
9
Poslať správu
Vitajte na mojom blogu. Námetom mojej tvorby je duševné zdravie. Svojimi príspevkami chcem podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami a predovšetkým ukázať, že nikto z nás v tom nie je sám. Okrem toho píšem aj príbehy, ktoré to budem takisto zverejňovať.

Chceš vedieť, keď marcela.izakovicova pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.