Závislosť - pervitín (zlomená duša, 19r.)

1. Na akých drogách si bol závislý?

„Pervitín. Trvalo to 3 roky, ale aj s prestávkami. So závislosťou to funguje takto: Si presvedčený o tom, že kľudne aj pol roka bez drogy vydržíš. Potom si vravíš, že ak si dokázal prestať na tú chvíľu, že to máš pod kontrolou. Že nie si závislý. Ak sa ti však naskytne príležitosť si dať, tak v tom momente do toho opäť padáš.“

2. Kedy to bolo prvý krát?

„Prvý krát to bolo v mojich 15tich. V ten deň za nami prišiel kamoš na byt. Pili sme alkohol a zabávali sa. Na druhý deň sme mali opicu a mne a nechcelo ísť do školy. Bolo mi fakt zle. Ten kamoš nám navrhol, že či by sme nechceli vyskúšať niečo nové, čo by nám na tú opicu pomohlo. Myslel tým pervitín. Dlho nás prehováral no stále sme sa z toho vykrúcali. Nakoniec sme ocitli vo vlaku. Už po ceste volal díler, ktorý nás čakal na stanici. Išli sme do neďalekého parku, do rohu aby nás nikto nevidel. Tu vytiahol telefón a sáčik, nasypal trochu na displej telefónu a s kreditnou kartou rozdrvil kryštáliky. Spravil 4 čiary, čiže pre každého jednu. Prvá išla moja priateľka. Chcela to mať rýchlo za sebou. Druhý išiel ten díler, potom náš kamarát a ja som išiel ako posledný, keďže som mal asi najväčší strach. V momente, keď som chcel mojej frajerke povedať, že kašli nato, tak si to akurát šnupla. Povedal som si, že už nemám na výber, že ju v tom nemôžem nechať samú. Keď som si šnupol vystrelo ma do chôdze. Otočilo ma, akoby mi dal niekto facku. Išli sme sa prejsť a po chvíle chodenia som začal cítiť odľahčenie nôh, akoby som ich ani nemal. Začali nastupovať eufórie, dobré pocity. Nikdy som sa takto necítil. Ten díler sa posadil na lavičku, vytiahol rožky a nátierku a začal pred nami jesť. Zvieralo mi žalúdok, bolo mi z toho zle, pretože ak si na pervitíne nemáš chuť jesť. Spýtal som sa ho, že ako to dokáže a on mi len povedal, že to je zvyk. Vtedy mi zostalo zle pri predstave, že by som dopadol ako on. Že by som dokázal jesť, aj pri pocite nechutenstva. V skutočnosti ten díler nevyzeral ako závislý na drogách. Vyzeral byť v pohode. Chalani navrhli aby sme si išli sadnúť na pivo a zahrať automaty. Ja a moja priateľka sme to odmietli a išli sme radšej na prechádzku po meste. Boli sme úplne mimo. Mysleli sme si, že sa poprechádzame a bude nám lepšie. Niekoľko krát sme prešli tú istú trasu. Veľa sme sa rozprávali. Keď sme boli v pohybe nám bolo super ale v okamžiku ako sme zastali sa mi zatočila hlava a prišlo nevoľno. Keď je človek na pervitíne, tak je ku všetkým najmilší, pretože mu všetci prídu strašne dobrí a srdeční. Dokopy sme chodili, bez zastavenia asi 7 hodín. Na cestu vlakom naspäť do Bratislavy sme sa museli pripraviť, pretože sedenie vo vlaku nám prišlo ako niečo strašné. Už keď sme išli na vlak, tak ten náš kamoš sa vrátil, vytiahol žiarovku a ponúkol nám ju. Ja som odmietol, pretože som sa bál a bolo mi zle. Nastúpili sme do vlaku. Vtedy na mňa prišli zlé pocity. Klepali sa mi nohy, nervozita, tak som sa musel prechádzať po vlaku. Po chvíli som si sadol asi na 10 minút a vtedy som začal cítiť, že to ustupuje. Eufória a energia sa začali strácať. Vtedy som si dal druhú čiaru, ale ani tá mi nepomohla. Moje telo bolo už veľmi unavené ale moja hlava fungovala a chcela neustále pracovať. S priateľkou sme išli rovno domov, pretože aj ona bola už vyšťavená. Kamoš povedal, že sa bude do rána prechádzať. Ako prebiehalo zaspávanie? Nepodarilo sa mi zaspať. Len som zriedka driemal, bolo to nepríjemné. Moja priateľka bola celú noc hore. Počul som ako sa z vedľajšej izby rozpráva sama so sebou. Nezaujímalo ma to. Jediné čo ma zaujímalo bolo to, že ako mi je zle a ako sa z toho dostanem. Všetko ostatné bolo nepodstatné. Do rána to stále neodišlo, len sa to prehlbovalo do horších stavov. Išli sme sa teda trochu prejsť. Moja priateľka sedela na lavičke a kričala: „Ja viem, že to je len stav! Ty ma nedostaneš! Ty ma nemáš, to ja mam teba! Ty ma nemôžeš ovládať, to ja ovládnem teba!“ Ja som len ticho chodil a počúval čo hovorí. Toto trvalo 2 hodiny. Potom sme išli domov a pred vchodom náš čakal ten kamoš. Povedal, že si máme vypiť alkohol a že to pomôže. A pomohlo."

3. Ako to pokračovalo? Kedy si si dal ďalší krát?

„Druhý krát to bolo na Silvestra, o pol roka neskôr. Mňa totižto vyhodili rodičia z domu. Vtedy som vlastne bol v kontakte stým kamarátom. On mi chcel pomôcť ale nemal prístup k žiadnym peniazom, nemohol ma u seba ani ubytovať a jediné k čomu mal prístup, a čo mi mohol ponúknuť bol pervitín. Nemusel som spať ani jesť. Bol som na dne. Takže pervitín mi v mojej vtedajšej situácií vyhovoval a pomáhal. Nevidel som iné východisko. Mal som vtedy 16 a musel som chodiť ešte do školy a o to to bolo ťažšie. Na škole mi ešte záležalo."

4. Ako to vyzeralo, keď tvoja závislosť vrcholila?

„Vrchol závislosti je vtedy, keď začneš uprednostňovať drogu pred úplne všetkým. Kašlal som na rodinu (ktorá ma aj tak zavrhla) ale aj na kamarátov a vlastne aj na seba. Na ničom nezáležalo. Tak veľmi som si nato zvykol, že som už ani inú pomoc nechcel, nevyhľadával som jedlo ani miesto kde by som mohol prespať. Hľadal som len teplé vchody, v ktorých by som sa mohol nafetovať. Spomínam na situáciu, keď zo mňa začínala vyprchávať eufória a začínala tá zlá časť, ktorú som vždy riešil druhou čiarou. Kamoš mi navrhol, aby som skúsil žiarovku, že to mi pomôže. Bolo mi tak zle, že som sa nechal prehovoriť. Bol som schopný spraviť čokoľvek len aby mi bolo lepšie. Dal som si svoj prvý šluk zo žiarovky. Okamžite som pocítil vnútorný kľud, pocit istoty. Doslova ma oprelo o stenu, usmial som sa a povedal kamošovi: „Ďakujem, práve si mi zachránil život.“ Na ulici som bol 3 mesiace, čiže som fetoval 3 mesiace nonstop. Fuj, bolo toho strašne veľa. Do školy som chodil občas, pretože stále mi na tom záležalo, ale ísť s dojazdami bolo ťažké. Našťastie som poznal v škole jednu babu, ktorá tiež fetovala. Vždy keď ma ráno stretla a videla, že som na tom zle tak mi “pomohla“. Dávali sme si to na záchodoch."

5. Ako prebiehali dojazdy a ako vyzeral ten najhorší?

„Na ulici som to prežíval dvakrát horšie. Nebol som zvyknutý. Na dojazdoch som mával výčitky z toho, že fetujem. Každý deň som kvôli tomu plakal. Patrili k tomu bolesti hlavy, žalúdku, zimnica, tras celého tela, nespavosť, nepokoj. Tie stavy mi veľmi pripomínajú silné stavy úzkosti. Myšlienky mi behali jedna cez druhú, nezvládal som to. Mal som aj samovražedné myšlienky ale k sebapoškodzovaniu nikdy neprišlo. Ja som bral fetovanie ako sebapoškodzovanie. To, že som do seba dával to svinstvo. Po čase, keď som si na to zvykol tak som dojazdy zvládal dobre. Vnímal som to ako v pohode stav. Jeden z tých najhorších dojazdov bol keď som na stanici presedel od 3 rána do 12 poobedia. Za ten čas som sa ani raz nepohol. Len som sedel a sledoval ľudí ako prichádzajú a odchádzajú. Mal som halucinácie, videl som veci ktoré neboli skutočné a bola mi neskutočná zima. Prišli za mnou chalani a chceli ma presunúť na iné miesto, pretože som tam sedel fakt dlhú dobu. Neveril som, že by som to zvládol, postaviť sa a chodiť. Keď ma však vzal kamoš, že mi pomôže tak v momente ako som sa zodvihol tak som spadol na zem. Uvedomil som si, že som zabudol piť, že som 2 dni nepil vodu. Tak veľmi som bol mimo. Nedokážem o tom dopodrobna rozprávať, pretože mi to vyvoláva panický atak."

6. Akými spôsobmi si si drogu aplikoval?

„Začalo to šnupaním cez fajčenie cez žiarovku až nakoniec som sa dostal do najhoršieho bodu a to pichanie do žily."

7. Ako to vnímalo tvoje okolie?

„Mohol som ísť občas do mojej izby, pre oblečenie, takže s rodičmi som bol ako tak v kontakte. Samozrejme, že si to všimli. Moja matka sa ma spýtala či fetujem. Bolo to na mne vidieť až moc. Hádali sme sa. Klamal som. Hovoril som jej, že nie aj keď opak bol pravdou. Kamarátov som si rozdelil na blízkych a na ľudí, ktorých poznám. Veľa ľudí ma odsudzovalo a ohováralo za to že fetujem. Veľmi rýchlo sa táto informácia rozniesla. Avšak nikto z tých ľudí, čo ma odsudzovali nevedeli pravý dôvod. Nikto nevedel, že som na ulici a že sa nachádzam vo veľmi ťažkej životnej situácií. Viem, že spolužiaci to vedeli ale neriešili to, nepýtali sa, nezaujímalo ich to. Nemal som vtedy vlastne nikoho, komu by som mohol veriť. Nemal som žiadnu oporu. Uvedomil som si, že sa môžem spoľahnúť len sám na seba."

8. Navrhol ti niekto aby si stým prestal?

„Nie. Všetci ma len odsudzovali a škatuľkovali. Bol som pre všetkých len feťák. Nikto sa ma nespýtal, že prečo to robím. Všetci sa mi otáčali chrbtom, nadávali mi a vyhýbali sa. Nikto mi nechcel pomôcť stým prestať. Bol som v tom úplne sám. V mojom pouličnom živote bol môj jediný blízky pervitín. Keď sa mi po 4 mesiacoch podarilo dostať sa domov, tak vtedy som bol v tom už dávno namočený. Vnímal som to už ako zvyk. Vtedy som stým prestal a svoju závislosť na pervitíne som vystriedal za závislosť na alkohole. Bol som “čistý“ pol roka. Po pol roku, keď som išiel na párty tak mi jeden kamoš ponúkol. Povedal som si, že som bez toho pol roka vydržal a že si to asi môžem dovoliť. Tak som si dal a vtedy som do toho zase padol a začal to vyhľadávať."

9. Ako to je momentálne?

„Mám 19 rokov. Žijem s rodičmi. Študujem, nefajčím, nepijem, nefetujem. Snažím sa žiť zdravšie. Mám frajerku a aj vďaka nej som prestal. Prestal som pred 2 rokmi. Takže som sa z toho dostal bez pomoci odborníkov ale veľmi sa bojím, že sa k tomu vrátim."

Chcel by som odkázať všetkým ľudom, ktorí majú alebo mali problémy s drogami, aj tým ktorí ich berú občasne, aby to nebrali na ľahkú váhu. Pravdou je, že vy si celý čas myslíte, že to máte pod kontrolou ale v skutočnosti to má pod kontrolou ono vás. Stanovte si priority. Premyslite si, čo je pre vás dôležité. Namiesto toho aby ste zničili seba, psychicky aj fyzicky, vrátane vašej rodiny a kamarátov, si stanovte nové a lepšie ciele. Drogy sú cestou do pekla. Ak ste v tom namočený a začnete si všímať, že vaše okolie sa pozerá na vás inak, nereagujte naštvane či agresívne, radšej sa nato pozrite z tretej osoby a priznajte si svoje chyby. To aký ste keď beriete drogy nie ste vy. Nie ste to vy, je to tá droga a jednou stranou vlastne za to ako činíte nemôžete. Čím skôr si toto uvedomíte, tým lepšie to bude pre vás aj vaše okolie.

Ak sa tu nájde niekto, kto sa cíti sám a nemá sa o tom s kým porozprávať tak som tu pre vás. Môžete sa so mnou skontaktovať cez instagramový profil @porusenaholka. Som ochotný vám vo všetkých smeroch pomôcť a dostať vás z kľukatej cesty na rovnú.