9. mája

V to skoré ráno 9.mája 2002, keď sa ešte ani slnko poriadne neprebralo, pomalým ale zato ráznym krokom, prichádza do areálu Trnavskej nemocnice neznáma žena. Areál je ľudoprázdny, lampy osvetľujú porozbíjané chodníky a počasie nie je najteplejšie. Teplomer ukazuje necelých 12 stupňov. Výzor tejto 31 ročnej ženy dostatočne opisuje jej momentálnu životnú situáciu. Jej skromné oblečenie pozostáva z bieleho tielka s malými hnedými fľakmi v oblasti brucha, ľahkého svetríku takisto bielej farby a spodnú časť tvoria trojštvrťové nohavice. Prichádza s niekým, možno je to otec alebo starý otec, ktorý drží v ruke malú tašku, pravdepodobne s jej vecami. Nebolo by prekvapením, keby to je neznámy či náhodný muž. Už pri vchode počuť ich hlasný rozhovor, ktorý tvoria najmä vulgarizmy a slová, ktorým nie je poriadne rozumieť. Človek by ani nevedel, z ktorej strany vlastne prichádzajú, pretože cestu k budove nemocnice si skrátili cez trávnatú plochu. Na prvý pohľad vidno, že ide o ženu rómskeho pôvodu. Má husté čierne vlasy, asi po lopatky zviazané do strapatého vrkoču. Obrovské tmavohnedé oči zvýrazňujú jej prevalené líca a obrovské vaky pod očami. Na krku jej visí strieborný náhrdelník s príveskom, na ktorom je písmeno R. Hneď prvý dojem prezrádza, že ide o alkoholičku či drogovo závislú.

Svoj príchod patrične oznámila celému oddeleniu. Prst držala na zvončeku aj 10 sekúnd, až pokým sa vchodové dvere neotvorili. Tacká sa po schodoch, opierajúc sa o zábradlie, schod po schode. Čoraz silnejšie a intenzívnejšie bolesti brucha ju nútia kričať. Prichádza na druhé poschodie kde ju už vyčkávajú sestričky. Následne ju privedú do vyšetrovne. Celá zadychčaná a ubolená líha na posteľ a dohovára sestričkám, vraj musela vonku dlho čakať. Neznámy pán odmietol byť pri pôrode. Len jej podal tašku, rozlúčili sa objatím a odišiel. „Myslím, že budem čoskoro rodiť!“ Vyhŕkla s agresívnym podtónom na doktora. „Pani, to je viac než zjavné.“ Odpovedal kľudne, akoby bol na takéto prípady už zvyknutý. Pri gynekologickej prehliadke sa ukázali ďalšie nepríjemné skutočnosti. Naozaj sa jedná o aktívnu užívateľku drog, a ešte stále nie je jasné v akom stave príde dieťatko na svet, ak vôbec príde. Ošetrujúci lekár aj sestričky sú znepokojení. Žena dokonca nevedela ani to, či čaká dievča alebo chlapca. „O aké drogy sa jedná?“ Spýtala sa sestrička sediaca za počítačom, zapisujúca každú informáciu.

„Pervitín.“ Odpovedala kľudným hlasom.

„Užívali ste drogy a alkohol aj počas tehotenstva?“

„Áno.“

Naozaj je výnimočné, že žena ide rodiť v stanovený termín. Pri tehotných ženách závislých na pervitíne či iných drog je totiž riziko predčasného pôrodu veľmi vysoké. Je tu mnoho ďalších komplikácií, ako napríklad to, že deti narkomaniek majú po narodení abstinenčné príznaky. Veľmi plačú alebo im zostanú tiky, môžu sa narodiť s postihnutím a vážnymi zdravotnými problémami. Už mnoho narkomaniek porodilo krásne dieťa, ktorých sa hneď na ne(šťastie) vzdali.

„Tečie mi voda!“ Skríkla. Plodová voda stekajúca po jej nohách je zelenej farby. Okamžite ju previezli na pôrodnú sálu. „Ideme nato. Je otvorená na 9 prstov.“ Pôrod prebehol prekvapujúco hladko. Po dvoch hodinách sa z pôrodnej sály ozvalo: „Gratulujeme! Je to dievčatko.“

A presne toto bol ten moment, kedy som bola s mojou matkou naposledy. Odvtedy prešlo 19 rokov a mojou hlavou prešlo 19 miliónov otázok. Ale odpoveď na otázku, ktorú si kladiem každý deň stále neprichádza. „Mami prečo?“